Využiť svietidlo inak

Matúš Opálka (1990) vyštudoval Ateliér Industrial dizajn na bratislavskej VŠVU. V magisterskom štúdiu pokračoval v Ateliéri produktového dizajnu na UMPRUM v Prahe, ktoré minulý rok ukončil projektom MINI Sleeper. Už počas štúdia absolvoval stáže vo firmách OMS Lighting a Halla. Za svietidlo Indi+, ktoré vytvoril pre firmu Halla, získal okrem iných aj prestížnu cenu Red Dot Award. Od roku 2014 vedie vlastné štúdio, zameriava sa predovšetkým na produktový a interiérový dizajn.

Rozhovor s Matúšom Opálkom

Dizajnové štúdio v pražských Nusliach si si založil už počas štúdia na UMPRUM. To nie je celkom bežné?

Na rôznych projektoch som pracoval už počas školy a v Prahe som bol v tom čase na stáži v Ateliéri produktového dizajnu. Zapáčilo sa mi tu natoľko, že už som z Prahy nechcel odísť, ale prestup z VŠVU počas posledného ročníka bakalárskeho ročníka nebol možný. Takže som oslovil českú firmu Halla o pracovnú stáž a štúdium som dokončil na diaľku. Pracoval som tam ako dizajnér a popri tom som sa venoval svojej bakalárskej práci, svietidlu, ktoré to celé odštartovalo. Následne mi začali prichádzať zákazky a takto som teda začal pracovať samostatne pod vlastnou značkou, čo počas štúdia nie je zvyčajné.

Takže svietidlá Indi a Indi+ boli pôvodne tvoja bakalárska práca?

Áno. Vytváral som interiérové svietidlo s pridanou funkciou. Dôležité pre mňa bolo využiť svietidlo aj inak ako iba svetelný zdroj. Chcel som, aby boli prídavné vešiaky využiteľné napríklad v kuchyni, kúpeľni a podobne. Zároveň som chcel vytvoriť svietidlo, ktoré nebude v interiéri výrazné, bude minimalistické, čisté, a nevšimneš si ho do chvíle, kým sa nerozsvieti.

Ani získať ocenenie Red Dot Award za školskú prácu nie je bežné.

Bol to šok. Celé sa to odohralo veľmi rýchlo. Indi+, svietidlo s prídavným závesným systémom, získalo niekoľko ocenení: Red Dot Design Award, German Design Award či iF Design Award. Ale paradoxne sa nepredáva tak ako svietidlo Indi, ktoré bolo len akýmsi doplnkom tejto rodiny. Má ale viac variantov: nástenné obdĺžniky, štvorce, rôzne geometrické tvary či kruh, ktorý sa dá zavesiť do priestoru. Keď som vo firme Halla prišiel s tým, či by nešlo vyrobiť aj niečo také subtílne a zatočené do kruhu, tak sa smiali, že takéto svietidlo sa v živote nedá vyrobiť. Spoločne sme však vymysleli, ako na to. Vyskúšali sme to a teraz sa to svietidlo najlepšie predáva. Primárny variant má teda nakoniec menší komerčný úspech ako jeho doplnok.

Ako si ten komerčný paradox vysvetľuješ?

Indi+ je úplne nová vec, na ktorú si ľudia a hlavne architekti musia zvyknúť. Teraz pracujeme na tom, že ho umiestňujeme do priestorov a ukazujeme, ako sa dá tento druh svetla využiť. Skvele funguje napríklad v hoteloch na recepciách. Idea svietidla vznikla na margo toho, že to malo byť svietidlo do kaviarne. Pretože v priestore kaviarne nepotrebuješ výrazný svetelný zdroj, ktorý ťa oslňuje. Indi+ primárne svieti na stenu, svetlo sa od nej odráža a vytvára tak príjemnú atmosféru. Pri návšteve kaviarne si často nemáš kam zložiť veci, iba ak na stoličku alebo sedačku, preto som tam chcel pridať nejaký vešiak, kam odev môžeš odložiť. Takto vznikla myšlienka prídavného systému. Koncept tohto svietidla som ďalej rozvinul a vznikla celá rodina svietidiel.

Spolupracuješ s firmou Halla doteraz?

Samozrejme. Z Hally som ako stážista odišiel po dokončení bakalárskej práce, ale naďalej s nimi spolupracujem ako externý dizajnér. Navrhli sme spolu ďalšie rodiny svietidiel a vytvoril som pre nich niekoľko výstavných stánkov.

Svietidlá a svetlo sú konštantou tvojej práce. Pamätáš si ešte, kedy ťa svetlo pritiahlo?

Ešte v Bratislave sme spolupracovali s firmou OMS lighting, ktorá vyrába svietidlá. Bol som tam štyri mesiace na stáži a myslím, že tam ma tá idea chytila. So spolužiačkou sme sa vtedy zamýšľali nad tým, čo ľudí v rámci dizajnu najviac zaujme. Nakoniec top boli veci, čo svietia, sú pre seniorov, alebo sa samé pohybujú. Svietidlá na seba prirodzene priťahujú pozornosť. Je to výrazná vec, ktorá vytvorí skvelú atmosféru a celkovo dotvorí interiér.

Ešte počas štúdia v Bratislave si vytvoril svetelný objekt: konferenčný stolík inšpirovaný ľudovou výšivkou.

Áno, to bolo ešte v prvom ročníku. Dostali sme zadanie v rámci ÚĽUV-u na tému tradícia. Kedysi staré mamy vyšívali obrusy a stoly boli stále ozdobené. Teraz to úplne vymizlo a na stoloch nie je nič, takže som chcel na túto tradíciu nadviazať. Keď rodina večer sedí pri stole, môže si intímnu atmosféru vytvoriť týmto kusom nábytku. Keď je ten stolík zhasnutý, je čistý a minimalistický. Až keď sa rozsvieti, objaví sa čipkovaný dekór, tradícia ožije.

Na základe čoho si sa rozhodol pokračovať v magisterskom štúdiu na UMPRUM?

Okrem stáže v Halle a vlastných projektov som na UMPRUM chcel zostať aj kvôli prístupu pedagógov, ktorý bol iný a mne bližší ako v Bratislave.

V čom vidíš ten rozdiel?

Michal Froněk a Jan Němeček sú silní pedagógovia. Ateliér vedú profesionálne, so silnou väzbou na priemysel a výrobu, ale vo veľkej miere aj ľudsky. Po každom semestri sme chodili ako celý ateliér na výlety do Japonska, New Yorku a podobne. Držali sme pokope, atmosféra bola lepšia a pracovali sme často ako tím v skupinách na spoločných projektoch. Bolo príjemnejšie tu tvoriť. Praha ako mesto ma veľmi očarila, keď som sem prišiel prvýkrát, už som vedel, že tu budem fungovať.

Štúdium na UMPRUM si minulý rok ukončil diplomovou prácou MINI Sleeper. Kufor, ktorý je možné vo vnútri auta rozložiť a vytvoriť tak priestor na spanie, určitým spôsobom spája interiérový dizajn s pobytom v exteriéri. Ako vznikla táto myšlienka?

Rok pred diplomovou prácou sme s kamarátmi absolvovali dvojtýždňový roadtrip autom po Taliansku a každý deň sme boli v inom meste. Zo začiatku sme mali predstavu, že budeme stanovať na pláži a podobne. Stan sme ale po prvej noci nakoniec vyhodili do koša a najkomfortnejšie riešenie bol spánok v aute na sklopených sedačkách. Ale ani to nebola výhra, pretože sa ráno zobudíš dolámaný. V aute máš totiž batožinu, jedlo, všetky potrebné veci a nemáš možnosť vytvoriť žiadnu rovinu pre pohodlný spánok. To bol moment, keď som si povedal, že tento problém sa dá predsa vyriešiť. Veľmi rád cestujem a nerád trávim, povedzme, týždeň na jednom mieste. Takže preto som vytvoril cestovný kufor, ktorý si môžem rozložiť v aute a pohodlne sa vyspať. V kufri je pritom stále priestor na osobné veci, takže keď chcem spať v hoteli, svoje veci v ňom prenesiem. S týmto kufrom môžeš napríklad aj lietať, takže vyhovuje rôznym typom cestovateľov.

• 

• 

Prečo si sa rozhodol nadviazať spoluprácu práve s firmou MINI Cooper?

Milujem MINI, je to moja srdcová záležitosť. Keď si doň sadnem, smejem sa a ani neviem prečo. Mnohým ľuďom sa zdá, že je to malé auto, ale opak je pravdou. Takže môj posledný veľký školský projekt som sa rozhodol navrhnúť pre auto, ktoré chcem a mám ho rád. Oslovil som firmu MINI Cooper, dohodli sme sa na spolupráci a oni mi to auto poskytli na pol roka k dispozícii. Následne som produkt vyvíjal a testoval priamo v aute a bola to taká práca hrou. V rámci svojej diplomovky som spojil svoje dve vášne: cestovanie a dizajn.

Striedaš rôzne tvorivé polohy – s Adrianou Kováčovou staviaš Garsónky pre mestské vtáctvo, s projektom Lúčetône vytváraš objekty z latexovej metráže. Súvisí to s tým, že máš široký okruh záujmov?

Neznášam stereotypné veci. Keď sa pre nejakú vec nadchnem, vrhám sa do toho a hľadám riešenia a prepojenia. Tak sa začala aj moja práca s latexom. Ten materiál ma úplne nadchol, tak som si povedal: poďme z toho niečo spoločne urobiť! Spojili sme sa teda s Ivanou Zuskinovou a Lenkou Mlynarčíkovou a vzniklo z toho, okrem iných, zasa svietidlo. Ten materiál si to pýta. Keď ho podsvietiš, niektoré jeho časti žiaria výrazne a niektoré zasa vôbec. Vytvára to potom úplne inú dimenziu, vzniká samostatný obraz.

Latex je predsa len kontroverzný materiál. Ako produkty vašej značky vnímajú spotrebitelia?

Zistili sme, že sú typy ľudí, pre ktorých je latex hapticky aj inak veľmi atraktívny a chcú sa ho dotýkať. Sú však aj ľudia, ktorým na dotyk nie je príjemný, a napokon tí, ktorým nevonia. Áno, latex má špecifickú vôňu, ale to má aj drevo a každý iný materiál.

Latex je prírodný materiál, pracujete teda aj s možnosťou jeho recyklácie a prípadného ďalšieho využitia?

Vo svojej podstate je to čistý kaučuk, má teda obmedzenú životnosť. Vydrží približne šesť až deväť rokov. Záleží na množstve faktorov, napríklad na priamom kontakte so slnkom a UV žiarením degraduje rýchlejšie. Práve preto pri navrhovaní našich produktov myslíme na ich rozložiteľnosť. Už od začiatku sme rátali s tým, že latex budeme ďalej recyklovať. Konštrukčne sú produkty značky Lúčetône navrhnuté tak, že je ich latexová časť jednoducho vymeniteľná. Zakúpený produkt, či už v podobe paravánu, tašky alebo svietidla, ktorý sa po čase začne prirodzene ničiť, nám môže klient vrátiť späť. Latexovú zložku objektu zrecyklujeme a následne klientovi poskytneme zľavu na novú latexovú metráž. Latexová metráž je pritom vždy iná, originálna a jedinečná

Spomenul si, že v rámci výroby vašej autorskej metráže latex lejete. Základnú surovinu teda odoberáte v tekutom stave?

Áno, latex odoberáme v tekutom stave. Ten potom dofarbujeme, lejeme do foriem a pracujeme s ním ako s obrazom. Latex je primárne transparentný a keď k nemu primiešame pigment, stráca svoju farebnosť. Základnou podmienkou pre dlhú životnosť je v prípade tohto materiálu starostlivosť. Treba sa oň starať, čistiť ho a podobne. Baví nás jeho prírodný pôvod, vieme si ho zrecyklovať a v tomto spôsobe produkcie vidíme budúcnosť. Momentálne celý recyklačný proces vylepšujeme a testujeme.

S Ivanou a Lenkou ste Slováci pôsobiaci v Českej republike. Napokon, názov Lúčetône je tiež rýdzo slovenská záležitosť. Ako na toto exotické slovo reagujú Česi?

Veľa Čechov má s krkolomnou výslovnosťou značky Lúčetône problém. Nevnímame to ale ako mínus. Baví nás, že si to každý nakoniec povie po svojom. Na začiatku sme uvažovali nad tým, či tento názov vôbec použiť kvôli zahraničným klientom a podobne. Ô je ale typické pre slovenčinu a my sme Slováci. Sme tri rôzne osobnosti a Lúčetône nás spájajú.

Vnímaš rozdiel medzi slovenským a českým trhom, výrobou a klientelou?

Áno, výrazný. Veľa firiem pochopilo, že v Českej republike existuje v rámci dizajnu väčší trh a že spolupráca s dizajnérmi má význam. Napríklad na Slovensku máme Bratislava Design Week, ktorý je v porovnaní s pražským Designblokom štvrtinový, záujem o dizajn v Čechách je podľa mňa väčší ako na Slovensku. S propagáciou dizajnérov a ich práce je situácia podobná. Počas pobytu v Bratislave som sa prácou v odbore neživil. Tu v Prahe sa to celé naštartovalo a začal som pracovať napríklad pre Hallu a iné firmy. Momentálne sa živím hlavne komerčnými zákazkami, ale mám čas aj na vlastnú tvorbu a som preto rád.

Na čom momentálne pracuješ?

Už asi pol roka robím na projekte súkromnej školy spojenej s Montessori škôlkou v Hostaviciach na okraji Prahy. Bude sídliť v krásnej novorenesančnej budove starého zámku s obrovským parkom. Tento projekt je pre mňa veľká radosť, snažím sa zachovať maximum pôvodných prvkov a citlivo ich prepájam s funkciou, na ktorú bude budova používaná. Napríklad pôvodné podlahy sme museli vykopať spod niekoľkých vrstiev lina. Je to pre mňa práca hrou, pretože s klientom sme si neskutočne sadli a dôveruje mi. Dá sa povedať, že sme už skoro kamaráti a takáto forma spolupráce ma napĺňa. Úplne ma to pohltilo a teším sa na konečný výsledok.

Predpokladám, že si sa ako interiérový dizajnér musel popasovať so špeciálnymi požiadavkami, ktoré Montessori výučba vyžaduje.

Áno, výučba Montessori funguje úplne inak ako v klasických školských a predškolských zariadeniach. V rámci tejto zákazky sme robili na mieru 90 percent zariadenia. Deti majú napríklad špeciálne pomôcky, pre ktoré sme navrhovali komody a skrinky. Samozrejme, zadanie tohto typu má svoje úskalia, treba dbať napríklad na výšky a bezpečnosť detí. V týchto prípadoch som mal ako dizajnér do istej miery zviazané ruky. Výučba Montessori si vyžaduje prírodné materiály a žiadne výrazné farby, ako to vídame v klasických škôlkach. Samotná budova má štvormetrové stropy, takže bolo treba myslieť na to, aby sa dieťa necítilo ako trpaslík v obrovskom svete, a priestor sme museli opticky zmenšovať. Vrátil som sa teda do svojich detských čias a urobili sme tam napríklad ďalšie poschodie v podobe pódia na hranie, z ktorého si deti môžu vytiahnuť matrace a spať na nich. Stropy sme opticky znížili obláčikmi z kartónu, ktoré tam levitujú.

Okrem práce na produkte a interiéroch máš vo svojom portfóliu aj projekty určené pre verejný priestor, napríklad mestský mobiliár pre zlínsku firmu mmcité.

Na projekte pre mmcité sme pracovali v rámci školského zadania mobiliáru pre Prahu. Najväčší oriešok bol navrhnúť niečo, čo reálne sadne do centra rovnako dobre ako do okrajových mestských častí. Ale pracovali sme v tíme, čo je skvelé. Michal Froněk s Janom Němečkom často spájajú študentov do tímov a učia ich tak spolupráci. Človek je potom schopný komunikovať a naučí sa pozerať na výsledky svojej práce objektívne. Bola to pre mňa výborná príprava do profesijného života, pretože teraz na kopu vecí sám nestačím, musím teda pracovať v tíme a delegovať úlohy aj na spolupracovníkov. V rámci práce v exteriéri je určite viac obmedzení a kritérií, produkty podliehajú väčšiemu náporu vandalstva, musia byť čo najviac odolné. Ale nijako zásadne nerozlišujem prácu pre interiér či exteriér. Každá vec, či už je situovaná vonku alebo v interiéri, by mala vyzerať dobre, nie?

Keby si mal vymenovať jednu top dizajnérsku realizáciu, ktorá by to bola?

Pre mňa osobne je to v rámci územia Česko-Slovenska stolička 14 od firmy TON. Je to celosvetová ikona dizajnu relevantná dodnes. Vyrobilo sa jej už cez 80 miliónov kusov. Štrnástka je krásna v každom priestore, do ktorého ju postavíš, bez ohľadu na to, či je to minimalistická vila alebo historizujúca stavba.

S firmou TON si mal dokonca možnosť spolupracovať. Výsledkom je kolekcia nábytku Abut on.

Ešte počas štúdia na UMPRUM sme dostali zadanie na doplnok pre TON. Využívali sme ich jedinečnú technológiu ohýbania bukového dreva a výsledky svojej práce prezentovali priamo vo firme. Technológia výroby produktov TON je fascinujúca. Premýšľam nad tým množstvom práce a úsilia, ktoré musel Michael Thonet vynaložiť, kým našiel presný postup ohýbania dreva bez toho, aby popraskalo. Obdivujem, že dokázal vymyslieť výrobný proces, ktorý stále funguje, a stoličky slúžia doteraz. V tom procese vidím určitú paralelu s našou prácou s latexom. Za našimi vecami tiež stojí množstvo experimentov a hodín, ktoré nad vývojom technológie strávime, kým vznikne výsledný produkt, ktorý funguje. Som rád, že taký zásadný míľnik svetového dizajnu nachádzam práve u nás.

• 

• 

Lenore Jurkyová je študentkou Katedry teórie a dejín umenia UMPRUM, kde rok pôsobila aj ako teoretička v Ateliéri módnej tvorby Pavla Ivančica. V minulosti pôsobila v Moravskej galérii v Brne, viedla Galériu 209 a Galériu NIKA. V rámci svojej kurátorskej a kritickej praxe sa zameriava predovšetkým na stredoeurópske súčasné umenie, dizajn a módnu tvorbu.