Vízie digitálneho humanizmu

2. ročník Bienále umenia, dizajnu a architektúry vo Viedni

Keď sa pred dvoma rokmi vo Viedni konal úvodný ročník Bienále umenia, dizajnu a architektúry, predstavil v po – dobe manifestu optimistický výhľad do budúcnosti vychádzajúci z presvedčenia, že tak ako obdobie priemyselnej revolúcie splodilo modernizmus, súčasný rozvoj digitálnych technológií sa premietne do novej „digitálnej moderny“ s enormným potenciálom uľahčiť a obohatiť naše životy. Druhý ročník, ktorý prebiehal od 21. júna do 1. októbra, na ten prvý v mnohom nadväzoval a opäť sa sústredil na úlohy umenia, dizajnu a architektúry vo vytváraní environmentálne a sociálne udržateľnej koncepcie digitálneho veku. Minulé bienále sa dominantne zameralo na život v budúcich mestách, tohoročné sa pod titulom Roboti. Práca. Naša budúcnosť venovalo problémom robotizácie, automatizácie, vzťahu umelej inteligencie k ľudskej identite a podobám budúcej práce. Skúmalo etické, sociálne a politické konzekvencie prieniku digitálnych technológií do všetkých oblastí života.

Hlavný organizátor Vienna Biennale 2017, Múzeum úžitkového umenia (MAK – Österreichisches Museum für angewandte Kunst / Gegenwartskunst), spolupracoval pri príprave jednotlivých expozícií s deviatimi kurátormi a viacerými inštitúciami: viedenskou Kunsthal – le, Univerzitou úžitkových umení, Centrom architektúry, Viedenskou obchodnou agentúrou a Rakúskym inštitútom technológie. Tristo dizajnérov, architektov, umelcov a ďalších účastníkov sa okrem expozícií v Múzeu úžitkového umenia predstavilo v ďalších výstavných priestoroch Viedne a na početných sprievodných podujatiach a konferenciách.

Riaditeľ MAK-u a viedenského bienále Christoph Thun-Hohenstein v úvodnom texte výstavného katalógu vytýčil ako hlavnú úlohu budúcej digitálnej éry nápravu súčasného chybného civilizačného vývoja, keďže dnes presúvame environmentálne problémy na budúce generácie, hospodársky rozvoj využívame len pre rast masového konzumu a výdobytky technologických inovácií rozdeľujeme nerovnomerne, čím prehlbujeme sociálne problémy. V súvislosti s pokračujúcou digitalizáciou navyše hrozí, že sa zotrie hranica medzi človekom a strojom, obeťou algoritmizácie sa stanú aj emócie, nálady a ľudská empatia. Ak sa človek nemá stať len súčiastkou digitálnej superinteligencie, musí obhájiť svoju humánnu podstatu, presmerovať vývoj od kvantitatívneho rastu k udržateľnému kvalitatívnemu rozvoju. Dizajn by sa mal orientovať na trvanlivé vysokokvalitné výrobky, podporovať lokálne inovácie na úkor globálnych monopolov, zamerať sa na malé trhy podporujúce diverzitu. Mal by fungovať v súlade s ekosociálnou ekonomikou podporujúcou ľudskú spolupatričnosť, zdieľanie, férovosť, decentralizáciu a rôznorodosť. Nová humánnosť by sa v protiklade ku všeobecnej algoritmizácii diktovanej digitálnymi technológiami mala prejavovať vo svete emócií, osobných vzťahov, radosti, lásky, sexuálneho naplnenia, aktívneho intelektuálneho a kultúrneho života, umeleckej aktivity, kreativity a ďalších nezameniteľne ľudských schopností.

Myšlienky riaditeľa viedenského bienále nie sú v zásade nové. Zdá sa, že v súčasnosti nie je ťažké pomenovať negatívne aspekty civilizačného nasmerovania a definovať stratégie nápravy. Problémom je ich nízka (prípadne žiadna) kompatibilita s reálnou ľudskou mentalitou. A v užších súvislostiach dizajnu pokrivkáva konkrétne naplnenie tých parametrov, ktoré by nás na správnu cestu naviedli. Minuloročný úvodný ročník londýnskeho dizajnérskeho bienále, aj tohtoročné (už desiate) bienále dizajnu v Saint-Étienne, prezentovali deklarácie, strategické plány a rôzne zamerané návody na smerovanie dizajnu. V kontraste s pomerne presným verbálnym definovaním však ich zhmotnenie zostáva hmlisté.

Produktom predchádzajúceho viedenského bienále bol už spomínaný manifest digitálnej moderny a tohtoročná prehliadka okrem textu riaditeľa (de facto tiež manifestu) priniesla ďalší manifest s titulom Čo chceme? Dimenzie nového digitálneho humanizmu. Jeho autori, členovia Viedenského kruhu bienále, ho koncipovali ako otvorený dokument, do ktorého mohla vstupovať verejnosť. Mal formu dotazníka s jedenástimi sugestívne formulovanými otázkami a predvídateľnými odpoveďami. Odcitujme aspoň prvú, zameranú na ľudské vlastnosti. Podľa nej by sme mali byť uvedomelí, emocionálni, vtipní, spoločenskí, zamilovaní, inteligentní, rovnoprávni, rôznorodí, starostliví, zodpovední, otvorení výzvam, osvietení, zvedaví. Vlastnosti väčšiny súčasných ľudí sú skôr opačné a dizajn pre zmenu by s tým mal rátať. Je do istej miery pochopiteľné, že organizátori nekomerčne zameraných dizajnérskych výstav programovo obchádzajú dizajn atraktívnych foriem nadbiehajúci hedonizmu majetnej časti súčasnej populácie. V mene posunu k trvalej udržateľnosti, sociálnej spravodlivosti, využívaniu lokálnych zdrojov, fúzii priemyslu a remesla a demokratizácii dizajnérskej tvorby uprednostňujú „pravdu“ pred „krásou“, predstavujú nepekné ilustrácie sociálneho inžinierstva, amatérske výrobky „urob si sám“ alebo dizajnérske polotovary, ku ktorých pochopeniu treba čítať dlhé texty. Exkluzívna skupina návštevníkov takýchto výstav azda odchádza polepšená s odhodlaním zmeniť svoj život, ale treba sa oprávnene obávať, že majorita spoločnosti uprednostní tzv. dizajnové výrobky z lifestylových časopisov. „Zodpovedný“ dizajn akoby zbytočne rezignoval na možnosť inovatívnou, ale zároveň príťažlivou formou pritiahnuť širšie publikum.

Vráťme sa však k samotným expozíciám viedenského bienále. Ústrednej téme prerastania digitálnych technológií do všetkých sfér života sa venovala výstava Hello, Robot recenzovaná v minulom čísle nášho časopisu. V kontexte celého bienále najkomplexnejšie prezentovala optimistické, ale aj pesimistické vízie budúceho prerastania biologickej a digitálnej inteligencie. Sústredila sa na technologicky akcentovaný dizajn. Jej pendant v oblasti voľnej tvorby predstavovala výstava Umelé slzy dotýkajúca sa preberania kontroly inteligentných strojov nad ľuďmi. Kurátori si položili otázku: budú ľudia ochotní bojovať za svoju slobodu, alebo sa uspokoja s tým, že im stroje prenechajú konzum, drogy a sex? Umelé slzy sa zamerali aj na to, či súčasťou vyspelých foriem umelej inteligencie budú emócie. Prenášanie ľudských vlastností na „veci“ riešila aj výstava Neviem s podtitulom Rastúce vzťahy medzi vecami. Inštalácia nespokojného kaktusu utekajúceho zo svojho kvetináča od Nilbara Güreşa azda najlepšie ilustrovala jej tému.

Keďže bienále sa tentoraz zaoberalo aj podobami práce v budúcnosti, jedna z výstav niesla titul Nová práca. Nový dizajn. Dominovali optimistické prognózy: napríklad kreatívna práca v lokálnej fabričke vybavenej vyspelými 3D tlačiarňami alebo celkom ľubovoľná činnosť podľa záujmu „pracujúceho“ pri poberaní univerzálneho základného príjmu. Ľudia by nemali súťažiť, ale spolupracovať, nemali by vyrábať pre zisk a konzum, ale pre skutočné potreby. Podľa viac či menej dôveryhodných utópií namiesto vlády nadnárodných korporácií nastúpi zdieľanie a voľný prístup ku know-how všetkého druhu cez internet. Každý bude aktívne participovať na projektovaní svojho prostredia. Tradičný dizajn zastrešený profesionálmi sa rozšíri na „komplexný“ či „expandovaný“ a z navrhovania vecí sa presunie na „riešenie nových myšlienok pre každodenný život, na to, ako sa môžeme politicky podieľať na formovaní našej spoločnosti“. Od prírody sa poučíme ako narábať so zdrojmi, nová práca a nový dizajn odstránia rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Aj kurátori výstavy novej práce a nového dizajnu teda exponáty vyberali podľa akéhosi manifestu, ktorý mohol najmä návštevníkom z postkomunistických krajín evokovať súvislosti s napĺňaním hesla „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. Projekt wiki-dediny Andrésa Jacqua akoby bol kultivovaným variantom kolektívneho bývania riešeného v našich končinách v časoch komunistického entuziazmu hlboko v minulom storočí. Keďže máme pomerne bohaté skúsenosti s „vedeckými“ metódami projektovania budúceho života a výchovy nového človeka so žičlivou mentalitou a kolektívnym zmýšľaním, je škoda, že účasť dizajnérov z bývalého „východného bloku“ na bienále bola prakticky nulová. Spomeňme však aj zmysluplné realizácie z expozície Nového dizajnu. Napríklad elegantne pôsobiaci stôl Dirka Vander Kooija z 90 kilogramov plastového odpadu alebo lacný filter na čistenie kontaminovanej vody ako príklad neautorizovaného open source projektu.

Práci v budúcnosti sa venovali aj študenti viedenskej Univerzity úžitkových umení na výstave Ako budeme pracovať. Mladí ľudia vnímajú digitálne prostredie ako prirodzenú súčasť svojej existencie a viaceré projekty prezentovali pragmatické prepojenie tradičných a rozvíjajúcich sa technológií, súčasných a budúcich podôb práce a dizajnu. Ich utópie i dystopie sa pohybovali v realistickejších mantineloch než prognózy staršej generácie a naznačovali, že cestu k zodpovednému dizajnu môžu v budúcnosti vyznačovať skôr skromné posuny než bombastické manifesty rátajúce s premenou ľudí na dokonalé bytosti. Možno v tom vidieť nádej pre budúcnosť dizajnu aj ďalšie ročníky viedenského bienále.

Zdeno Kolesár je historik a teoretik dizajnu. Pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v Kabinete teoretických štúdií Fakulty multimediálnych komunikácií Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne. Je autorom a editorom viacerých publikácii o dizajne.