Verejný priestor a osvetľovacie objekty v začiatkoch tvorby Jozefa Vachálka

Prebádať tvorbu Jozefa Vachálka (1944 – 2014) ma motivovala publikácia Václav Cigler a absolventi oddelenia Sklo v architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave 1965 – 1979 od zostavovateľky Kataríny Bajcurovej, kde sa uvádza, že Jozef Vachálek bol prvý absolvent tohto oddelenia. Navyše v marci minulého roka sme si v Múzeu dizajnu v prehľade jubilujúcich autorov/autoriek pripomenuli 80. výročie narodenia Jozefa Vachálka a v decembri aj 10. výročie jeho úmrtia. Najznámejším dielom Jozefa Vachálka je Závojová fontána v bratislavskej mestskej časti Ružinov, ktorá vzišla zo spolupráce s architektom Ferdinandom Milučkým. Okrem toho však vo svojom najproduktívnejšom období výtvarne obohacoval aj niekoľko projektov trojice architektov Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl, navrhoval zariadenia sobášnych siení, tvoril monumentálne diela do verejných budov i priestranstiev a zároveň aj malé komorné objekty, lampy. Neskôr bol takisto organizátorom i účastníkom medzinárodných sklárskych sympózií, spolu s manželkou Evou Vachálkovou viedli galériu Glass art Gallery Simone a množstvo ďalších realizácií uskutočnil aj v zahraničí.

V počiatkoch bádania tvorby Jozefa Vachálka vo mne prevládala neistota a váhanie o rozsahu autorovej práce. Obavy boli spôsobené najmä tým, že som sa často stretla, alebo naopak, nestretla s jednoznačným priradením autorstva jednotlivým dielam. Ťažko definovať, čím je to zapríčinené, ale v dobových a takisto aj súčasných prameňoch a zdrojoch kolíše úplnosť údajov o projektantoch a realizátoroch konkrétnych diel, a preto bolo neraz náročné overiť autorstvo. Ako sa však ukázalo, rozsah Vachálkovej tvorby je skutočne široký, a nie všetky predpoklady o autorstve sa zatiaľ podarilo potvrdiť alebo vyvrátiť, a tak je tu priestor na pokračovanie vo výskume. V tomto príspevku som sa rozhodla venovať najmä takým dielam, ktoré vzišli zo spoluprác s významnými architektmi na konci šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Spolupráca s Ferdinandom Milučkým, Krematórium Bratislava, fontána Poézia

V roku 1966 vstúpil do platnosti zákon, ktorý stanovoval detailné podmienky spolupráce architektov a výtvarníkov. Z neho vyplývala  povinnosť výtvarného doriešenia všetkých novovznikajúcich stavieb a architektonických súborov, a teda už pri projektovaní sa muselo prihliadať aj na umenie vo verejnom priestore, pre ktoré mala byť vyhradená určitá časť rozpočtu.3 Bolo to práve v období, keď vznikala komplexná bytová výstavba, nové mestské štvrte, sídliská a nové verejné budovy. Všetky tieto mimoriadne náročné a komplexné stavebné riešenia si vyžadovali spoluprácu architektov s výtvarníkmi. Jedným z architektov, ktorý na vyššie spomínaných, novovznikajúcich projektoch pracoval, bol Ferdinand Milučký.

Ten od roku 1962 projektoval areál prvého krematória na Slovensku a v procese realizácie na jeho výtvarné dotvorenie oslovil Jozefa  Vachálka ešte ako študenta. „Vyzval ma, či by som mu nespravil modelček fontány do makety krematória v Bratislave,“ opisuje Vachálek v  rozhovore s Denisou Gura Doričovou. Celok krematória a urnového hája je zasadený do prírodného prostredia a už tu Milučký uplatnil pre jeho tvorbu signifikantné princípy pozdĺžnych stien a prelínajúcich sa priestorov. Jozef Vachálek je autorom fontány Poézia (1966 – 1969), ktorá sa nachádza vo vonkajších priestoroch zadnej terasy, ku ktorej je možný prístup z priestoru smútočného zhromažďovania alebo bočného schodiska. Kamenná hmota fontány je tvorená prienikom ostrých hrán a zaoblených kriviek, pričom jej štvorcový základ je posadený na nízkej kovovej konštrukcii.

(…)

Park Andreja Hlinku v Ružinove, Závojová fontána

Oblé línie, dynamické zakrivenia a vlnovky sa osvedčili aj v ďalšej vzájomnej spolupráci Jozefa Vachálka s Ferdinandom Milučkým na  rovnakom sídlisku o desaťročie neskôr. Kedysi Park Karola Šmidkeho, dnes Park Andreja Hlinku je situovaný pozdĺž hlavnej osi sídliska a dovtedy nezastavaná plocha bola koncipovaná ako „sústava kruhových, polkruhových a vlnovkových foriem reliéfne tvarujúcich terén a obohacujúcich stereotypnú pravouhlosť okolitého prostredia“.13 Milučký v krajinárskom koncepte pracuje s protipólmi rovných línií a kriviek, a to sa odzrkadľuje aj v telesách dvoch fontán, ktoré sú parkovou súčasťou. Jedna z nich, Závojová fontána (1978) je pravdepodobne  najznámejším dielom Jozefa Vachálka, no paradoxne jej desiatky rokov prisudzovali autorstvo výlučne architektovi Milučkému. Fontána sa v posledných rokoch stala jedným zo symbolov mesta, mimoriadne často a radi jej záujem venujú fotografi či autori ilustrácií a grafík. Brutalistickú formu fontány vyjadruje zvolený materiál – nehrdzavejúca oceľ a betón. Vertikálny objekt fontány tvoria dva rovné vysoké  piliere, na každom z nich je na vrchu upevnené štvrťkruhové rameno z nehrdzavejúcej ocele s iluminačnými prvkami na každom z nich. Oceľové teleso fontány je umiestnené v kruhovom betónovom bazéne, okolo ktorého autori sústreďujú ďalšie kruhové vrstvy zdvíhajúce sa v reliéfe parku. Po oblúkových betónových múrikoch, prerušených schodmi možno prechádzať alebo si na nich posedieť. Ako protiváha  Závojovej fontány sa v parku nachádza Vejárová fontána od Júlie Kunovskej a Ladislava Mandička.

Zastupiteľský úrad v Moskve, závesné svietidlo „bubliny“

Ferdinand Milučký ako jeden z mála slovenských architektov projektoval stavby aj mimo Slovenska už od polovice šesťdesiatych rokov, ešte predtým však v zahraničí pracoval na koncepcii výstav. V čase medzi vznikom krematória v Bratislave a ihriska na Trávnikoch na konci šesťdesiatych rokov a Parku Andreja Hlinku v sedemdesiatych rokoch realizoval jednu z prvých slovenských budov v zahraničí. Išlo o novostavbu spoločenského a obytného domu veľvyslanectva v Moskve, na ktorej od roku 1970 spolupracoval s architektom Jozefom Chovancom.14 Navrhli výškovú budovu s bytovými priestormi a na kultúrne vyžitie československých občanov v Moskve. Spoločenské priestory sa nachádzali v nižšej časti objektu a zrejme tam bola umiestnená jedna z prvých Vachálkových realizácií vôbec. Išlo o  monumentálny závesný svetelný objekt, tzv. „bublinky“ alebo „hrozno“. Objekt tvorila kovová konštrukcia v tvare hviezdice, na ktorú bolo upevnených v piatich stĺpcoch šesť nad sebou usporiadaných sklenených gúľ. Vytvorené boli z technického skla, ktoré autora zaujalo predovšetkým vďaka lepšej tvárnosti v porovnaní s krištáľovým alebo optickým sklom.15

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2025  na s. 66. Viac informácií o predaji časopisu Designum.