Svetlo, pohyb, verejný priestor v diele Milana Dobeša
V posledných rokoch sa problematike diel vo verejnom priestore venuje čoraz väčšia pozornosť. Mapovania realizované vo väčších i menších mestách vznikajú zásluhou jednotlivcov, občianskych iniciatív, záujmových združení a odborných inštitúcií, ktoré čoraz dôslednejšie pristupujú k dokumentácii umeleckých realizácií v mestskom a regionálnom kontexte. Vznikajú tak súpisy, databázy a výskumy, ktoré upozorňujú nielen na kultúrnu hodnotu týchto diel, ale aj na ich ohrozenie, postupné miznutie či nedostatočnú ochranu.1
Koncom roka 2025 bolo do zbierkového fondu Múzea dizajnu Slovenského centra dizajnu prijatých niekoľko modelov realizácií do verejného priestoru od autora Milana Dobeša (1929 – 2025). Hoci je Dobeš vnímaný predovšetkým ako výrazná osobnosť kinetického a svetelného umenia, tvorba pre verejný priestor zostáva dodnes len okrajovo reflektovanou súčasťou jeho diela. To nás motivovalo venovať pozornosť práve tejto rovine Dobešovej tvorby, ktorý počas svojej tvorivej dráhy realizoval viac než sedemdesiat diel na území Slovenska, viaceré aj v zahraničí.
Text sa zameriava na predstavenie vybraných Dobešových realizácií vo verejnom priestore a vychádza z dobovej tlače, súčasného výskumu, súpisu realizácií v monografickej publikácii, ktorej editorom je Ivan Ruttkay, a archívnych materiálov Slovenského fondu výtvarných umení.2 Okrem reliéfov, plastík, svetelno-kinetických objektov, svetelných inštalácií či monumentálnych vstupných objektov pri hraniciach miest, ktorým sa Dobeš venoval, podieľal sa zároveň aj na výtvarnom riešení viacerých reprezentatívnych interiérov vrátane sobášnych siení. Charakteristická pre jeho tvorbu bola aj široká materiálová variabilita — pracoval s kovom, sklom, drevom, plastickými hmotami, textilom i betónom. Napriek rozmanitosti foriem a materiálov však všetky jeho realizácie spája charakteristický vizuálny jazyk založený na svetle, pohybe, rytme a princípoch geometrickej abstrakcie.
Milan Dobeš pôsobil predovšetkým v oblasti voľného umenia. Pochádzal z moravského mesta Přerov, no už začiatkom päťdesiatych rokov sa za štúdiom na Vysokej škole výtvarných umení presťahoval do Bratislavy, kde žil až do svojej smrti.3 Bezprostredne po absolvovaní vysokej školy sa venoval maľbe mestskej krajiny. Pomerne skoro v jeho tvorbe však došlo k zvratu. Jeho nové smerovanie do veľkej miery súvisí s EXPO 58, kedy počas pobytu v Bruseli navštívil výstavu 50 rokov moderného umenia, kde mal možnosť zoznámiť sa s tvorbou najvýznamnejších modernistov a kde mohol sledovať rozmanitosť myšlienok, názorov a výtvarných prístupov.4 Po tejto skúsenosti aj Dobeš vo vlastnej tvorbe začal experimentovať s geometrickou štruktúrou diela, jej pohybovou stránkou, ktorá sa okolo roku 1960 sformovala do špecifického výtvarného štýlu, sám autor ho neskôr nazval dynamický konštruktivizmus. Nasledujúce desaťročia tvoril v tomto štýle, jeho základné výrazové prostriedky boli svetlo a pohyb, bol obdivovateľ vedy a zástanca technologických vynálezov. 5 Hoci mala jeho tvorba veľmi pozitívny ohlas v medzinárodnom kontexte, na Slovensku bol začiatkom sedemdesiatych rokov vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov so zákazom vystavovania v galerijných priestoroch.6 Paradoxne sa však umocnil počet jeho realizácií do verejného priestoru, ktoré boli súčasťou jeho práce od začiatku šesťdesiatych rokov, v priebehu tvrdej normalizácie až do konca deväťdesiatych rokov.7
O svojej práci napísal dva manifesty, v prvom z nich pomenováva základné výrazové prostriedky svojej tvorby, ktorými sú svetlo a pohyb: „Vo svojich objektoch hľadám najjednoduchšie geometrické kompozičné vzťahy prvkov hmoty s priestorom medzi nimi.“8 V druhom manifeste uvádza: „Pohyb je základnou podmienkou existencie všetkého. Pohyb je život. Zobrazovať pohyb znamená zobrazovať život. Osvetľovacie stropné teleso, sobášna sieň Dolné Lefantovce, 1984. Deliaca stena, sobášna sieň Dolné Lefantovce, 1984. Preto v tvorbe sochárskej, grafickej i maliarskej je mojou snahou vyjadriť pohyb čo najjednoduchším spôsobom – geometrickým konštruktivizmom – s využitím dnešných možností techniky a vedy. Tento výtvarný program som nazval DYNAMICKÝ KONŠTRUKTIVIZMUS.“9 Tieto princípy však uplatnil nielen vo voľnej tvorbe, ale i v dielach určených do architektúry. Prvé realizácie boli maľby, kompozície Tatranský motív v hoteli v Novom Smokovci (1959), v PKO v Nitre (1960) to boli Divadelný motív vo vestibule estrádnej haly a voskovaná maľba Dobývanie vesmíru vo foyeri či intarzia Lyrický motív a plastická nástenná maľba Slovenský motív v kaviarni Šport v Košiciach (1962). V týchto realizáciách doznievalo Dobešovo maliarske obdobie, z ktorého badať využitie plošnej maľby a prácu s geometrizovaním jednotlivých komponentov. Kinetické reliéfy, optické reliéfy či svetelno-kinetické objekty a plastiky sa nachádzajú/nachádzali v priestoroch verejných budov, ako napríklad vo Výskumnom ústave závlahového hospodárstva (Bratislava, Podunajské Biskupice, 1971), v Dome techniky (Bratislava, 1976), v priestoroch denného baru Zotavovne ROH (Liptovský Ján, 1977), v interiéri obchodného domu Prior (Bratislava, 1978), v kaviarni Višňa (Bratislava, 1982), vo vstupnej hale pitných kúr v Liečebnom balneoterapeutickom ústave (Turčianske Teplice, 1984) či v Závodoch ťažkého strojárstva (Martin, 1985) i vo viacerých sobášnych sieňach.10 Pracoval v nich s charakteristickými prvkami svojej voľnej tvorby – využívaním geometrických tvarov, ich rozkladom na časti, segmenty, ich rotáciou, vyosením. Nechýbali v nich reflexné plochy a materiály – kov, sklo a zrkadlá, ktoré sú najvhodnejšie na vnímanie zmien svetla a jeho estetického pôsobenia. Pracuje s niekoľkými možnosťami svetelného zdroja – je ním buď prirodzené svetlo dopadajúce na objekt z priestoru a vytvárajúce svetelné reflexy a odrazy, alebo umelý svetelný zdroj zabudovaný priamo v objektoch. Takisto pohyb si vyžadoval buď zapojenie človeka, prírodných síl, akými sú voda či vietor, alebo využitie elektrických motorčekov.
Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2026 na s. 62. Kliknite pre viac informácií o predaji časopisu Designum.