Rozšírenie hraníc dizajnu. Rozhovor s Damiánom Cehlárikom
Dizajnér Damián Cehlárik (1996) pôsobí vo svojom multidisciplinárnom ateliéri Space Object v Bratislave. Absolvoval štúdium sociálneho dizajnu na Design Academy Eindhoven (2020 – 2022). Štúdium ukončil s vyznamena ním Cum Laude a nomináciou na Gijs Bakker Award, čím sa zaradil medzi desiatku najúspešnejších absolventov svojho ročníka. Svoju cestu za dizaj nom začal na Strednej odbornej škole drevárskej vo Zvolene (2012 – 2016) a pokračoval bakalárskym štúdiom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2016 – 2020), kde sa špecializoval na Industrial Design. Počas štúdia absolvoval výmenný pobyt na univerzite Konstfack v Štokholme (2018 – 2019) a svoje zručnosti zdokonaľoval v zahraničných architektonických a dizajnérskych štúdiách, ekologických startupoch či remeselných dielňach. Počas stáže na Architectural Association v Londýne sa podieľal na tvorbe filmu The End, ktorý skúma medzigeneračné pohľady na klimatickú krízu. Film reflektuje jeho záujem o globálne spoločenské výzvy a bol uvedený na uznávaných festivaloch Alcova v Miláne a Terraforming (2021). V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre teórie a dejín umenia VŠVU, kde vyučuje teoretické disciplíny zamerané na dizajn a úžitkové umenie. Vo svojom doktorandskom výskume pod vedením Jana Michla sa venuje historizmu ako metóde v dizajne a architektúre. Jeho projekt Housing Society získal Národnú cenu za dizajn v kategórii Nové horizonty (2023). Ako kurátor Bratislava Design Week (2024) inicioval diskusie o aktuálnych praktikách a témach v súčasnom dizajne, ktoré presahujú tradičné vnímanie tejto disciplíny.
Bol si kurátorom Bratislava Design Week (BADW), na ktorom bolo zastúpené pomerne široké spektrum dizajnérskych praktík, pokiaľ ide o ich medialitu, problematiku, ktorou sa zaoberajú, alebo ich pozíciu v širšom poli dizajnu. Výber prezentovaných prác môže vyvolávať dojem, akoby sa snažil vymedziť určité teritórium, na ktorom sa európsky dizajn v súčasnosti pohybuje. K „osvetovému” úsiliu BADW sa ešte dostaneme neskôr, no práve vzťahy medzi slovenskou a širšou (nielen) európskou scénou sú zaujímavé. Možno povedať, že prezentované práce vymedzujú tvoju víziu súčasnej (najmä európskej) dizajnérskej scény?
Z pohľadu môjho kurátorského výberu ponúka tohtoročný BADW obmedzený prierez, keďže hlavnou témou boli vzťahy. Súčasnú európsku dizajnérsku scénu podľa mňa formujú viaceré inštitúcie, ako napríklad Milánska ALCOVA zameraná na solitérne dizajny. V oblasti postobjektového dizajnu vyniká festival Transmediale v Berlíne, kde sú prezentované projekty a myšlienky presahujúce tradičné objekty a formy. Výnimočnú prácu vykonáva aj SaloneSatellite na čele s Marvou Griffin, ktorý tento rok oslávil 25. výročie výstavou na Triennale v Miláne. SaloneSatellite každoročne objavuje nové talenty –mnohí z nich sa stávajú profesionálmi a na milánskom Salone del Mobile predstavujú množstvo nových a kvalitných produktov. Rád by som vyzdvihol dizajnéra Daniela Rybakke na, dávnejší objav zo SaloneSatellite. Tento rok spolupracoval s Alias na projektoch, ktoré sme spolu s kolegom Viktorom Tabišom zo Space Object, spolukurátorom a architektom Bratislava Design Weeku, hodinu obdivovali.
Keď spomínaš Transmediale, napadá mi, že v tohtoročnej kurátorskej sekcii sme mohli vidieť pomerne vysoký podiel prác využívajúcich video ako médium. Ja pristupujem k dizajnu ako k disciplíne, ktorá nemá „svoje” médium, ale slobodne si volí rôzne médiá podľa situácií, v akých sa ocitá. V nadväznosti na tvoj výber sa chcem spýtať, či aj ty nad tým tak premýšľaš?
Médium ako je film alebo moving image, je dnes nevyhnutnou formou vyjadrenia pre dizajnérov. Aj konzervatívnejšie objekty si zaslúžia prezentáciu vo videu, ktoré lepšie ilustruje ich fungovanie v kontexte reálneho sveta, namiesto toho, aby boli na dizajnérskych festivaloch vystavené oddelene od ich bežného prostredia. Tento rok som riešil zaujímavý prípad – stoličku od dizajnérky, ktorá nechcela, aby si na ňu niekto sadal. Bez kritiky voči autorke ma tento prístup zaujal, pretože zdôrazňuje, akú silu má film: dokáže kontextualizovať objekty, ktoré sú kvôli výstave vyňaté z pôvodného prostredia. Keď sa vrátim k projektom, ktoré možno nazvať postobjektovými, film je pre ne najvhodnejšou formou. Otázka však znie, ako naučiť dizajnérov pracovať s filmom ako médiom? Práve túto tému som otvoril na dizajn weeku spolu s režisérkou Vladimírou Hradeckou.
Prezentácia či reflexia dizajnu prostredníctvom filmu je komplexná problematika. Avšak vystavené práce vo mne vyvolávajú skôr otázky ohľadom filmu ako priameho média dizajnu, s ktorým pracuje bez odvolávania sa na „produkty”. O podobných súčasných praktikách možno hovoriť u Metahaven, Alexandre Humbert, Formafantasma a mnohých iných. Skúsim teda otočiť otázku k týmto podobám dizajnu. Bolo to niečo, čo bolo súčasťou tvojho premýšľania nad kurátorskou koncepciou?
Oba prístupy sú rovnako relevantné a bolo by užitočné, keby zadania v školách podporovali tieto formy a hľadali spôsoby, ako sa vyjadriť f filmom bez nutnosti dodržiavať tradičné formy dizajnu, ako sú objekty a priestory. Rád by som spomenul slovenskú dizajnérku Doris Siskovú, ktorú som pre jej pracovné vyťaženie nemohol vystaviť, ale bola tento rok mojou spolukurátorkou. V tom čase predstavila svoj film New Weird Hope na Melted Film Festivale organizovanom geo.frames. Tento film má schopnosť narušiť tradičné chápanie individualizmu prostredníctvom kontemplácie v imaginárnej krajine, ktorá bol vytvorená ako digitálne herné prostredie. Doris pôvodne študovala vizuálnu komunikáciu v ateliéri Priestor na VŠVU, neskôr pokračovala na Design Academy Eindhoven, kde tento film a priestorová inštalácia tvorili jej absolventskú prácu v Critical Inquiry Lab. Bol som z jej práce nadšený aj preto, že si ako ďalšia slovenská dizajnérka odniesla nomináciu na Gijs Bakker Award – selekciu top desať projektov školy, podobne ako ja v roku 2022.
Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2024 na s. 34. Viac informácií o predaji časopisu Designum.