Odevné závody kapitána Nálepku Prešov

Skúmať históriu textilného podniku je dlhodobý a mnohovrstevný proces. Začína pátraním v archívoch. Kde zväčša zistíte, že materiály sú čiastkové, absentuje dokumentácia týkajúca sa produkcie, alebo dokonca fond podniku ani neexistuje. Ešte že si činnosť závodu občas všimla dobová denná tlač alebo dokonca vyslal nejaký magazín na cestu svoju redaktorku, ktorá mala čitateľom priblížiť aktivity a úspechy nášho priemyslu. Ako to však s výrobou skutočne bolo, ako fungoval výrobný systém, aké boli obchodné vzťahy, ako pracovalo vývojové oddelenie a kto bol dizajnérom týchto masovo vyrábaných produktov? Cez sociálne siete sa mi podarilo osloviť jednu z bývalých návrhárok Odevných závodov kpt. Nálepku, ktorá v rozhovore priblíži prácu vo vývojovom ateliéri. Podnik bol orientovaný najmä na výrobu detského ošatenia, pracovného oblečenia, ale v rámci Československa bol skutočne výnimočný práve preto, že začal produkovať licenčné džínsové výrobky značky Lee Cooper.

Chlapčenský model z produkcie OZKN, 1956. Repro: Móda – textil 1956

Keď sa Východ spojil so Západom

Prvá stopa prešovského podniku siaha do roku 1939. Vtedy tu vznikla odevná firma Magura. Po roku 1945 postihli veľké podniky znárodňovacie procesy. Tie sa však dotýkali len firiem nad 500 zamestnancov, čo sa mnohým podarilo aspoň formálne uhrať znižovaním reálneho počtu a znárodneniu sa tesne po vojne vyhli. Po nástupe komunistickej strany k moci v druhej vlne znárodnenia v roku 1948 sa napokon do vlastníctva štátu dostala aj Magura. Keď sa podnik dostal pod národnú správu, rodina Magurovcov sa rozhodla odísť do Švajčiarska. Podnik pričlenili k menšiemu závodu Jána Bohňu a premenovali na Odevné závody Prešov, zároveň sa v snahe o centralizáciu prepájali s ďalšími v republike. V roku 1949 došlo k ďalšej reštrukturalizácii a vyčleneniu Odevných závodov, národného podniku, v Prešove. V jeho názve nastala zmena až v roku 1953, keď sa vyhláškou ministerstva premenoval na Odevné závody kpt. Nálepku, národný podnik, v Prešove.

Džínsy v licencii Lee Cooper
Džínsy v licencii Lee Cooper

V roku 1947 mal podnik 700 zamestnancov, začiatkom päťdesiatych rokov narástol na 2 000, koncom sedemdesiatych rokov ich počet bol dokonca 6 000. Okrem centrálneho závodu v Prešove sa k nemu postupne pripájali ďalšie prevádzky, a to v Košiciach a Michalovciach. V roku 1957 pribudli závody v Lipanoch a Svidníku. Neskôr aj závod v Humennom. Podnik vyrábal detské ošatenie (chlapčenské a dievčenské) a pánske odevy – obleky, oblečenie na voľný čas i moderné pracovné odevy.

S rozvojom podnikov sa v Československu začalo budovať aj odborné školstvo. V prešovskom závode vzniklo odborné učilište v roku 1951. Škola pripravovala odborný dorast aj pre iné závody. Od roku 1961 fungovala aj večerná Priemyselná škola odevná.

Postupne produkcia podniku narastala, pričom sa rozširovali aj možnosti využitia nielen prírodných, ale aj nových syntetických materiálov. Práve syntetické materiály sa stali v sedemdesiatych rokoch 20. storočia dôležitou témou pre odevy mladej generácie. Ako hodnotili Prešovské noviny v roku 1986: „Za minulý rok vyprodukovali OZKN takmer 9 miliónov výrobkov – junácke a pánske nohavice, plášte, pracovné odevy, obleky pre deti predškolského a školského veku, bavlnené a syntetické plášte, polyamidové bundy pre všetky vekové kategórie.“1

Módna kresba Magdalény Brellošovej pre OZKN, 80. roky. Foto SMD

Dôležitou fázou produkcie, ktorá prepájala výrobnú a obchodnú časť procesu, boli obchodné kontrakty. Tie sa konali na rozličných miestach v republike: napríklad Karlových Varoch, Prahe, Prostějove, Vysokých Tatrách, Trenčíne či Bratislave. Tu nákupcovia rozhodovali o tom, aké výrobky sa dostanú na pulty našich predajní a ktoré pôjdu na export. Podnik vyvážal širokú škálu produktov najmä do Sovietskeho zväzu, export bol však od konca šesťdesiatych rokov aj do Bahrainu, Etiópie, Iraku, na Island, do Jemenu, Jordánska, Kanady, Kuvajtu, Libanonu, Libérie, Líbye, Malty, Nórska, Švédska, Rakúska, Švajčiarska, NSR, Ugandy, Zambie, Juhoslávie a Veľkej Británie.2

V roku 1981 získal podnik licenciu od značky Lee Cooper a venoval sa najmä modernej úprave licenčných výrobkov – džínsov. Riaditeľ závodu Štefan Kravčák uviedol v Prešovských novinách: „Licenčná výroba Lee Cooper zavedená v roku 1981 tvorí dnes 40 % produkcie základného závodu v Prešove. Vyrobili sme tu 215 tisíc kusov značkových výrobkov, za 41 miliónov korún. V roku 1984 bola výroba inovovaná. Začali sme vyrábať nové druhy odevov, bluzóny, vesty, sukne, neštandardné druhy nohavíc. (…) Vývoz do socialistických štátov je orientovaný najmä do ZSSR.“3

Módna kresba Magdalény Brellošovej pre OZKN, 80. roky. Foto SMD

Výrobu denimového oblečenia však sprevádzali problémy týkajúce sa najmä materiálu. Po značkových výrobkoch Lee Cooper bol intenzívny dopyt, postupné navýšenie výroby bolo však limitované chýbajúcim materiálom, ktorý bolo nutné dovážať z nesocialistických štátov.

Džínsové bundy realizované podľa návrhu Magdalény Brellošovej, 80. roky

Ako v rozhovore uviedol Milan Porubský, bývalý riaditeľ Slovakotexu, získaniu licencie na výrobu značky Lee Cooper predchádzalo viacero rokovaní na úrovni federálneho Ministerstva financií, ktoré malo financie na nákup strojno-technického vybavenia a licencie. Rozhodovalo sa medzi OZKN Prešov a KRAS-om Brno. Prešov dostal napokon mimoriadne zdroje, keďže za značku bolo treba platiť licenčný poplatok, ktorý uberal z výnosu predaja. Získať pre podnik financie však nebola jediná úloha, musel sa tiež vyriešiť problém s časovou normou: „Sám majiteľ Michal Cooper nás previedol cez dva závody v zahraničí, kde nám chcel dokázať, že jeden kus nohavíc sa dá na špecializovanej linke vyrobiť za 28 minút na pracovníka. V Tunise sme to videli, ale kvalita bola nízka, neeurópska. Cez kvalitu sme sa nakoniec dostali na 46 minút na pracovníka a po dvoch rokoch sa nám to podarilo znížiť na 45 minút. Výroba priniesla v závode veľa starostí, ale nakoniec aj slávu a schopnosť konkurovať silným,“ konštatoval Porubský.

Prudký rozvoj podniku sprevádzajú čísla: od roku 1948 do roku 1970 stúpla výroba 14-násobne, počet zamestnancov sa znásobil 8-krát, investície boli v hodnote 110 miliónov korún.4 Porevolučné dejiny závodu majú podobný príbeh ako mnohé ďalšie, v roku 1991 národný podnik zanikol, časť ľudí prepustili a osamostatnilo sa niekoľko závodov v Michalovciach, Košiciach a Lipanoch. Po delimitácii tu vzniklo päť nových podnikov – OZKN Prešov a Svidník, Zekon Michalovce a Humenné, Kodex Košice, Odeva Lipany, OZEX Prešov. OZKN Prešov boli v roku 1996 sprivatizované skupinou Ross, s. r. o., v roku 2006 sa však podnik dostal do konkurzu.

Magdaléna Brellošová patrí k tým dizajnérkam, ktoré sa podieľali na činnosti veľkého priemyselného podniku, ale tiež podnikali v porevolučnom období. Založila si vlastnú značku a dotýkali sa jej nové ekonomické pravidlá otvoreného trhu. Po absolvovaní prešovského gymnázia (1969 – 1973) bola zamestnaná v Odevných závodoch kpt. Nálepku v Prešove. Tu pracovala najskôr ako technická kreslička, po roku nastúpila na pozíciu návrhárky. V roku 1992 založila vlastnú odevnú značku Design Brell.

Odhodlanie nastúpiť na pozíciu návrhárky neodradili ani protesty rodičov, ktorí vás nechceli poslať na strednú školu mimo Prešova. Absolvovali ste napokon gymnázium. Aké boli v tom čase možnosti a čo napokon rozhodlo, že ste na pozíciu kresličky v Odevných závodoch kpt. Nálepku v roku 1973 nastúpili?

Od útleho detstva boli mojou súčasťou farbičky, skicáre, handričky a vlny. Keď som mala sedem rokov, naučila som sa pliesť, háčkovať a šila som na bábiky. Na základnej škole sme s kamarátkou celé prázdniny niečo kreslili, vymýšľali a tvorili. V tých časoch bol mojím obľúbeným časopisom Dievča, tak som si začala šiť niečo pre seba. Po ukončení základnej školy som chcela ísť študovať na SŠUP do Bratislavy. Rodičia s tým ale nesúhlasili, pätnásťročnú ma do Bratislavy nechceli pustiť. Triedna rozhodla, že mám ísť na gymnázium. Neskôr som sa zúčastnila návrhárskej súťaže v spomínanom časopise. Uspela som veľmi dobre a pozvali ma do Ostravy na celorepublikové kolo. Úspech ma ešte viac povzbudil, aby som sa nevzdala túžby stať sa návrhárkou. Po ukončení gymnázia som si dala žiadosť do OZKN. Začala som pracovať ako technická kreslička, ale mala som dovolené aj navrhovať. Po roku práce som získala Zlatú Fatimu v Trenčíne. Po troch rokoch som pracovala už len ako návrhárka a pre podnik som vyhrala mnoho ďalších ocenení v Trenčíne, neskôr pribudli Zlaté medaily a Zlaté stuhy v Brne a v Liberci. Musím povedať, že na finalizácii modelov sa podieľali aj konštruktéri a modeloví krajčíri. To, čo vyhralo, sa muselo vyrábať. Do výroby sa konečne dostali aj veľmi zaujímavé modely. Samozrejme, záležalo aj na obchodníkoch, či si to do svojich obchodov objednali. Boli dosť konzervatívni a nemali také informácie o módnych trendoch ako my.

Čo bolo v náplni vašej práce a každodennou činnosťou?

Vývojové stredisko, kde som pracovala v návrhárskom ateliéri, bolo na podnikovom riaditeľstve. Súčasťou boli aj modelári, t. j. konštruktéri strihov a modelová dielňa. Podnikové riaditeľstvo zastrešovalo závody v Prešove, Lipanoch, Michalovciach, Svidníku a Košiciach. V OZKN pracovalo niekedy 6 000 ľudí. Náplňou našej práce bolo navrhnúť podľa požiadaviek množstvo odevov. Boli to chlapčenské a dievčenské oblečenia od predškolského cez mladší školský vek, pre starších školákov až po dorast, čiže oblečenie pre mládež. Sortimentom našej výroby v OZKN v jednotlivých závodoch boli zimné a letné bundy, otepľovačky, plášte, nohavice, pánske obleky a bundy, ako aj oblečenie na voľný čas pod značkou Prekon. Nechýbali ani pracovné odevy, a to pánske aj dámske. To všetko sme vyrábali pre tuzemský trh. Na export pre ZSSR sme navrhovali pánske obleky, bundy a nohavice, ale aj chlapčenské obleky.

Koľko návrhárok v ateliéri na podnikovom riaditeľstve pracovalo, pospomínate si na mená a rozdelenie práce medzi vami? Bol niektorý produkt taký obľúbený, že bol po ňom mimoriadny dopyt? V akých veľkých sériách sa odevy OZKN produkovali?

Keď som v roku 1973 nastúpila do OZKN, bolo nás v ateliéri šesť. Dve technické kresličky a štyri návrhárky. Boli to šikovné dámy, ktorých mená si samozrejme pamätám: Janka Kusá, Mária Timková, Kveta Pončáková, Mária Greplová, Marta Šoltísová a ja. Pracovala tu ešte pani Helena Lechová. To boli sedemdesiate roky. Neskôr sa všetko pomenilo a v osemdesiatych rokoch prišli nové kolegyne. Bolo nás päť a neskôr len štyri. Z toho boli vždy dve technické kresličky. Takže ako návrhárky vtedy pracovali Klára Benkoová, Iveta Vrábeľová a ja. Technické kresličky boli pani Terézia Mitrová a Iveta Blašková a neskôr Katka Tomečková. Týždenne sme museli každá urobiť aspoň desať detailných návrhov. Tieto vždy v pondelok schvaľovala komisia, kde bolo asi 13 ľudí. Pozostávala z konštruktérov, technológov zásobovačov a odbytárov. Schválené návrhy sa potom dostali k modelovým konštruktérom a títo zhotovili strihy. Práca návrhárky spočívala aj v tom, že si daný model sledovala až do finálneho ukončenia v modelovej krajčírskej dielni. Úzko sme spolupracovali s konštruktérmi – modelármi, ale aj krajčírmi. Okrem toho sme chodievali do textilných podnikov na výber materiálov. Nedá sa povedať, či bol alebo nebol po konkrétnych modeloch veľký dopyt. Všetko bolo potrebné a dopyt bol vždy. Niekedy sa vyrábalo z jednotlivých modelov aj 5 000 kusov.

Okrem centrálneho závodu v Prešove existovali aj pobočné prevádzky v Košiciach, Michalovciach, Lipanoch, Svidníku a neskôr v Humennom. V jednotlivých prevádzkach bol iný, špecializovaný typ výroby?

V Prešove sme vyrábali nielen Lee Cooper – voľnočasové odevy, ale hlavne pánske obleky, nohavice na export do západnej Európy, ale i do ZSSR. Všetko bola práca vo mzde okrem odevov pre ZSSR, ktoré sme navrhovali podľa osobitného zoznamu my. V Lipanoch sa vyrábali tiež odevy na voľný čas – zimné a letné bundy, otepľovačky, jarné plášte. V Michalovciach, Humennom a Košiciach pracovné odevy.

Ako prebiehal proces od nápadu k realizácii? Mali ste ako inšpiráciu dostupné zahraničné časopisy? Cestovali ste do pražského ÚBOK-u?

Sledovali sme módne trendy, mali sme aj zahraničné časopisy, chodievali sme do Prahy na Ústav bytovej a odevnej kultúry na semináre, kde nám odovzdávali svoje poznatky zo služobných ciest v západnej Európe. Okrem módnych trendov sme museli ovládať napr. aj to, ktoré stroje sú nevyužité, a vymyslieť niečo, aby nestáli ladom. Mnohokrát sme vymýšľali niečo lákavé na staré zásoby látok a drobnú prípravu, na tzv. ležiaky.

Dotýkali sa priamo vašej práce kontrakty? Kto vám zadával témy či iné parametre, z ktorých ste pri návrhoch vychádzali?

Témy pri práci nám neurčoval nikto. Ako som už spomínala, dostali sme zoznam odevov, ktoré treba navrhnúť. Každý štvrťrok, ako sa dokončila kolekcia, zasadla komisia a konala sa tzv. žírovačka. Niektoré modely sa z rôznych príčin vylúčili a celá nová kolekcia spolu s nami, modelármi, manekýnkami a manekýnmi, ako aj našimi odbytármi poputovala na výber fazón do vopred určeného mesta v rámci ČSSR. Opäť sa tu zišli zástupcovia obchodu z jednotlivých krajov a zástupcovia výrobných podnikov. Pre návrhárky bolo veľmi dôležité počuť ich požiadavky. Boli pomerne konzervatívni a na trh sa báli priniesť nové veci, ktoré sme im ponúkli. Aj preto sme v ČSSR zaostávali asi dva roky za svetom. Módu tu mnohokrát nediktovali návrhári, ale obchod.

Ako to bolo s exportom kolekcie do zahraničia? Mali ste možnosť cestovať na veľtrhy aj za západnú hranicu?

Čo si spomínam, naše modely na export sa brali najmä do ZSSR. Tak to bolo v každom podniku. Pre západnú Európu sa robila aj tzv. práca vo mzde. Najväčším prínosom pre mňa boli služobné cesty, osobne som niekoľkokrát navštívila Francúzsko a Nemecko. Často som na módne veľtrhy chodievala sama a trvalo to asi päť dní. Tam som mohla načerpať veľa inšpirácie, ktorá sa mi dostala pod kožu.

Mali ste možnosť vycestovať do firmy Lee Cooper v Anglicku a Francúzsku. V roku 1981 sa začali v Prešove vyrábať licenčné džínsové výrobky tejto značky, čo bola v rámci odevného priemyslu v tej dobe prvá skutočne významná kooperácia medzi Východom a Západom. Ako si na tieto cesty a rozbehnutie výroby spomínate?

V osemdesiatych rokoch sme ako prví v ČSSR začali vyrábať denimové oblečenia pod zn. Lee Cooper. S výrobou sa začalo v prešovskom závode, ktorý vyrábal najviac exportu zo všetkých našich závodov. Boli to pánske a dámske džínsy, neskôr aj detské. Vyrábali sa aj pánske a dámske bundy, ale i sukne. Určite to pre náš podnik prinieslo ekonomický rast. Najväčšiu zásluhu na získaní tejto licencie mal náš podnikový riaditeľ Štefan Kravčák. Mala som možnosť navštíviť závody pána Coopra vo Francúzsku a Anglicku. Aj dnes sa môžeme s odevmi značky Lee Cooper stretnúť na pultoch našich obchodov. Viem, že boli postavené vysoko efektívne výrobné linky a po týchto denimových výrobkoch bol veľký dopyt.

Vaša rodina je s odevným priemyslom úzko prepojená. Otec pracoval najskôr v odevnom závode v Bardejove od roku 1949, zažil teda obdobie krátko po znárodnení. Od roku 1963 pracoval ako vedúci výroby v OZKN Prešov. Váš brat pracoval v odevnom priemysle aj v deväťdesiatych rokoch. Čo odevný priemysel znamenal pre prešovskú oblasť a ako sa vyvíjal práve cez vaše osobné vzťahy a rodinné súvislosti?

Môj otec Ján Michrina celý život pracoval v OZKN. Bol to veľmi zodpovedný človek a a uznávaný odborník v odevnom priemysle. Najprv pracoval v OZKN v Bardejove a v roku 1958 bol vymenovaný za riaditeľa závodu OZKN Michalovce. Tam som prežila krásne detstvo, bývali sme v areáli továrne. Vtedy sa tam šili pracovné odevy, hlavne modré montérky. V Michalovciach sme bývali päť rokov a potom otca preložili v roku 1963 do Svidníka. Moja mama ani my deti sme si tam nevedeli zvyknúť, a tak sme odišli do Prešova. Otec prišiel za nami a bol vedúcim výroby v prešovskom závode, až kým neodišiel do dôchodku. Zomrel vo veku 64 rokov. Môj o dva roky mladší brat a ja sme sa stali „odevákmi“. Brat skončil Vysokú školu strojnícku a textilnú v Liberci. Po revolúcii so spoločníkmi odkúpili podnikovú kancelársku budovu, zriadili tam výrobné linky a dnes spolu s manželkou vedú firmy OZEX a EGOTEX, vyrábajú pánsku módu pre Talianov, konkrétne zn. Corneliani.

Čo vás motivovalo svoje skúsenosti začiatkom deväťdesiatych rokov využiť a rozbehnúť vlastnú odevnú značku? Našla si svojich nových klientov?

V OZKN som pracovala 19 rokov a ako podnikateľka 22 rokov. Z podniku som odišla koncom roku 1992, ale ešte celkom vtedy nezanikol. V OZKN som získala mnoho skúseností, po revolúcii som spolu s mojím manželom prišla na to, že si otvorím vlastnú firmu. Názov Design Brell som mala vymyslený ešte za hlbokého socializmu. Bola to fantazmagória, ktorá sa stala skutočnosťou. V roku 1992 som sa zúčastnila súťaže, ktorú vypísalo Ministerstvo vnútra ČSSR na zhotovenie návrhov na kompletný odev pre políciu pre pánov a dámy. Niečo z mojich návrhov vybrali a dostala som prvú väčšiu odmenu. Zobrala som úver na zariadenie dielne a nákup materiálu a prijala som 25 ľudí. Manžel so mnou pracoval len 5 mesiacov a vo veku 45 rokov náhle zomrel, všetko zostalo na mne. Vyrábali sme hlavne dámske a pánske vlnené kabáty, jarné plášte, saká, kostýmy, ale aj zaujímavé zimné dámske bundy. Neskôr sa situácia na tuzemskom trhu zhoršovala. Obchodníci pýtali tovar na komisionálny predaj. Naučili ich to veľkí výrobcovia a pre nás malých to bolo nevýhodné. Najhoršie bolo, že mnohí nechceli platiť. Najviac sa oplatilo robiť prácu vo mzde pre západnú Európu. No mňa to vôbec nebavilo a pre malé firmy to bolo ekonomicky nevýhodné. Prispôsobila som sa situácii a dávala som si šiť do väčších firiem len jesenné a zimné odevy. Leto som vynechala. Moje modely som vyvážala do Karlových Varov, do Prahy – OD Kotva, OD Máj, ale aj do pražských veľkoskladov. Mohli si ich kúpiť zákazníci v Brne, Bratislave, v Košiciach atď. Po niekoľkých rokoch sa situácia opäť zmenila a ja som si urobila módny salón v Prešove. Aj tak ma to najviac bavilo. Nakupovala som látky od výmyslu sveta a keď prišla zákazníčka, na počkanie som jej urobila návrh, ktorý jej pristane. Tak som fungovala až do dôchodku.

Podnik sa rozpadol v roku 1991. Časť ľudí prepustili a osamostatnilo sa niekoľko závodov v Michalovciach, Košiciach a Lipanoch. V roku 2006 sa však závod OZKN dostal definitívne do konkurzu. Ako ste sledovali tieto procesy? Je to skôr otázka pre manažérov, ale dá sa s odstupom času povedať, či bolo možné kolapsom vôbec predísť a ako?

OZKN sa rozpadli, oddelili sa jednotlivé závody, ktoré ako-tak fungujú. Najväčší a najmodernejší závod v Prešove totálne skrachoval. Dovolím si tvrdiť, že to bolo vinou ľudí, ktorí ho dostali, boli nekompetentní, nerozumeli tomu a hľadeli hlavne na svoj prospech. Kedysi tam pracovalo 2 000 ľudí, dnes sú tam hlavne vietnamské a čínske obchody. Je to veľká škoda.

Návrhárky podniku: zľava Mária Timková (neskôr odišla do Plety), technická kreslička Helena Lechová a Magdaléna Brellošová. Foto archív Magdalény Brellošovej

Zuzana Šidlíková je historička umenia. V súčasnosti pôsobí ako kurátorka zbierky módy a textilu v Slovenskom múzeu dizajnu SCD. Je autorkou kníh Móda na Slovensku v medzivojnovom období, Textilná tvorba a dizajn v 20. a 21. storočí, Stratená mÓDA a spoluautorkou knihy Móda na Slovensku, stručné dejiny odievania.

Poznámky

1In: Prešovské noviny, 24. 1. 1986, nestran., výstrižok fond Slovakotex, SNA.

2Rodák, Ján. Prešité roky. Prešov : Občiansky klub Veľký Šariš, 2014, s. 109.

3In: Prešovské noviny, 24.1. 1986, nestran., výstrižok fond Slovakotex, SNA.

4 Rodák, Ján. Prešité roky. Prešov : Občiansky klub Veľký Šariš, 2014, s. 112.