Ocenení a nominovaní. Rozhovor so Štefanom Sekáčom

Každá súťaž, vrátane domovskej Národnej ceny za dizajn, pre verejnosť vrcholí odovzdávaním cien. Naším blokom príspevkov, ktoré vznikajú v súvislosti s ďalším ročníkom NCD, sa však snažíme vysledovať, čo sa deje s víťaznými dielami a ich autormi neskôr, po slávnostnom galaprograme, keď sa dizajnérsky život vráti do normálnych koľají. Napokon veď (nielen) v tejto súťaži ide predovšetkým o to, aby boli ocenené životaschopné projekty.

Fet!š 2 (Štefan Sekáč)
Nominácia na Národnú cenu za dizajn 2021 v kategórii Umenie & dizajn & remeslo

Štefan Sekáč je absolventom Ateliéru keramiky na Katedre úžitkového umenia VŠVU v Bratislave. Za svoju magisterskú kolekciu váz získal cenu na festivale Bratislava Design Week (2018). Pravidelne vystavuje aj v zahraničí, napríklad na Milano Design Week-u, pražskom Designbloku alebo v rámci projektu Révélations v Paríži. Pohybuje sa prevažne v odbore keramiky a porcelánu, spolupracoval však aj s módnymi návrhármi Borisom Hanečkom, Silviou Zrebnou či Pavlom Dendisom. Jeho kolegyňa Simona Janišová mu položila niekoľko otázok, ktoré Štefana Sekáča predstavia nielen ako autora jedinečných keramických kolekcií.

Kolekciou Fet!š si nadviazal na magisterskú diplomovú prácu. Pred dvoma rokmi bola prihlásená do Národnej ceny za dizajn a medzinárodná porota ju zaradila medzi práce nominované na hlavnú cenu v kategórii Umenie & dizajn & remeslo. Pocítil si nejako dopad tejto nominácie? Myslíš, že súťaže v dizajne majú význam?

Myslím, že súťaže ako je aj táto, sú veľmi dôležité a určite nás, dizajnérov, dostávajú viac do povedomia. Ale pri nich treba mať tiež stále na pamäti, že sme na tom istom malom Slovensku. Áno, ocenenie je vždy super, ale asi by som na tom nejako nebazíroval.

Si spokojný, že pôsobíš práve na Slovensku? Myslíš si, že možnosti pre predaj tvojich diel sú tu postačujúce? Ja pociťujem deficit fungujúcej infraštruktúry a chýbajúceho galerijného zastúpenia (nehovorím o dizajn shopoch).

Slovensko má limity najmä v tom, že trh je tu dosť malý. Áno, človek sa tu tým pádom vie dosť rýchlo zviditeľniť, ale zároveň aj naraziť na to, že sa tento rybník vyčerpal. Čo je však pozitívne, je to, že kúsok od nás sú Čechy, kde nemáme ani jazykovú bariéru a na tento trh sa dá tiež postupne preniknúť a odtiaľ ďalej.

Štefan, hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. Ja si myslím, že živiť sa remeslom je dosť ťažké, aspoň osobne mám pocit, že nie vždy je moja práca docenená tak, ako by mala. Že výkon podám často skôr z lásky k tvorbe. Vnímaš to tak aj ty, alebo naopak?

Úprimne? Jasné, že je to drina a nie je vždy ľahké nájsť kompromis medzi tým, že ťa to stále baví a zároveň ťa to vie aj finančne zabezpečiť. Naučil som sa ale dohodnúť si za seba pravidlá, s ktorými som spokojný. To je asi základ toho, aby sa človek na konci celého procesu necítil nedocenený.

Od ukončenia štúdia v ateliéri keramiky na VŠVU ubehlo 5 rokov. Z vlastných skúseností viem, že pokiaľ chceš robiť to, čo si študoval, tak rozbeh po škole nie je jednoduchý, najmä v tomto odbore. Ako si vnímal prvé roky po škole? A čo sa od školských čias u teba zmenilo?

Áno, naozaj to bude tento rok 5 rokov, čo som ukončil štúdium VŠVU. Ubehlo to poriadne rýchlo, ani sa nestačím čudovať. Začiatky boli veľmi vtipné, hlavne nájsť funkčný priestor, ktorý by mi vyhovoval ako ateliér, bola skúška ohňom. Sťahoval som sa dohromady štyrikrát. Prvé roky boli pre mňa také klasicky rozbehové. Nastavoval som chod svojho ateliéru a takisto som sa učil, ako si správne rozvrhnúť čas. Rovnako nejaký čas trvalo, kým som si vedel ateliér zaplniť potrebným technickým vybavením. Momentálne som teda vo štvrtom priestore, kde už tretí rok spokojne fungujem. Najväčšiu zmenu však vidím na sebe a to je to, že viem samostatne pracovať a manažovať si svoj čas.

Predpokladám, že si si musel zariadiť vlastnú dielňu a kompletne ju vybaviť. Máš už všetko, čo k svojej práci potrebuješ?

Presne tak. Zariaďovanie je vlastne taký kontinuálny proces. Začal som od toho najnevyhnutnejšieho a potom som pridával ďalšie technické vybavenie. A aj keď si myslím, že mám už všetko, vždy ma ešte niečo prekvapí. Zároveň náradie, ktoré používam často, sa dosť opotrebúva, takže ho treba častejšie nahrádzať. Väčšou investíciou boli pre mňa pece na vypaľovanie.

Ako pracuješ? Všetko čo tvoríš sú tvoje vlastné projekty, alebo si otvorený aj zákazkovému navrhovaniu a výrobe?

Povedal by som, že je to taký mix. Snažím sa však pracovať tak, aby ma to stále bavilo. Sú projekty, ktorým sa venujem dlhšie obdobie, ako napríklad kolekcie svojich váz, či príprava výstav. Svoju voľnosť si veľmi cením. Keď ma však osloví niekto so zaujímavým projektom, v ktorom sa viem nájsť, idem do toho.

Označil by si samého seba ako keramika? Alebo sa skôr cítiš byť dizajnérom/umelcom? Máš za sebou aj viac prenikov do fashion prostredia. Predpokladám, že sa vieš uplatniť aj v iných smeroch…

Keďže ovládam svoje remeslo a celý pracovný postup, a to v rôznych smeroch keramiky alebo v práci s porcelánom, tak by som sa za keramika pokojne označil. Tým, že navrhujem porcelánové vázy a tvorím ich od idey až po finálny produkt, označil by som sa aj za dizajnéra. Nemyslím si však, že v dnešnej dobe samých seba môžeme označiť len jednou nálepkou. A čo sa týka spolupráce s fashion dizajnérmi, áno, pár ich mám za sebou. Napríklad porcelánové klobúky, či limitované kolekcie šperkov. Vždy to však musí byť spolupráca, ktorá ma tiež svojím nápadom osloví.

Blízke ti je aj varenie. To veľmi obdivujem, pretože ja v práci s keramikou vidím často paralely s varením. A zase pobyt v kuchyni by mal byť tiež kreatívny… Po príchode domov z ateliéru mi však už na ňu nezostáva veľa energie. Viem, že ty to máš inak. Stále ťa to baví?

Varenie je moja vášeň! Milujem variť vždy a všade! Je to pre mňa skôr oddych, ktorý je spojený s kreativitou a naplno sa tam viem vyblázniť. Ale asi tak ako každý, aj ja mám obdobia, keď mi na varenie až tak veľa času nezostáva a vtedy môj jedálniček nevyzerá práve ako menu od michelinského kuchára. Nakrájam si vtedy zeleninu a pridám niečo k tomu… Varenie sa mi spája s keramikou nielen procesmi, ale aj servírovaním jedla. Páči sa mi ten kruh, ktorý sa pri podávaní jedla uzatvorí. Stojím pri tvorbe keramiky, pri príprave jedla a nakoniec sa všetko spojí na jednej mise či tanieri.

Čo si myslíš o keramickom vybavení reštaurácií na Slovensku? Riešiš čo a kam v prevádzkach servírujú? Aké používajú riady?

Riešim to podľa toho, v akej reštaurácii som. Ak je to reštaurácia – „táckáreň“ alebo nejaká rýchlo obratová kuchyňa, tak to neriešim vôbec, lebo veď načo?! Ale ak som v reštaurácii, ktorá si dá záležať na celkovom pocite zo servírovania jedla, vždy si to všimnem. Keď sa im podarí doladiť celkový pocit aj stolovaním, je to vždy výhra.

Aké máš plány do budúcna, ktoré súvisia s keramikou?

Chcem sa naďalej venovať mojej keramickej tvorbe, skúšať nové techniky a aj keď to znie ako klišé, posúvať sa ďalej. Mám v hlave pár nápadov, kde by som prepojil keramiku či konkrétne porcelán s podávaním jedla, kde by som pre diváka pripravil niečo nové a nečakané. Všetci predsa milujú jedlo a porcelán!!!