O PRÍBEHOCH, PREMENÁCH A NOVEJ (TVORIVEJ) ETAPE S MAROŠOM BARANOM

V októbri sa laureátom Národnej ceny za dizajn 2017 stal v kategórii Študentský dizajn Maroš Baran za projekt KOYAANISQATSI, s ktorým minulý rok diplomoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe v Ateliéri dizajnu odevu a obuvi. Projekt je, rovnako ako jeho predošlá práca, mnohovrstevnatý: osciluje na pomedzí dizajnu, scénického a voľného umenia. Autorova tvorba vyniká predovšetkým veľmi silným myšlienkovým základom, ktorý ďalej formálne rozvíja v minimalistickom jazyku s prvkami dekonštrukcie. Samotné odevné kolekcie, tvoriace základ každého dlhodobého projektu, sú súčasťou väčších celkov, ktoré autor prezentuje v rámci fashion performance.

Maroš Baran: umelec – návrhár, alebo návrhár – umelec? Pýtam sa, pretože pri sledovaní tvojej tvorby a aktivity na sociálnych sieťach vidím, že žiješ svoj Gesamtkunstwerk, ktorého je móda súčasťou. Je rovnocenným partnerom voľnému umeniu, filmu a literatúre. Výstupom je potom nielen odev, ale aj spôsob, akým je prezentovaný…

Na túto otázku asi odpoviem tvojimi slovami: „že žiješ svoj Gesamtkunstwerk, ktorého je móda súčasťou“. Ako umelec, či návrhár, tým si až tak hlavu nelámem, jednoducho tvorím.

Pre tvoju prácu je charakteristická fashion performance. Na základe čoho si sa rozhodol odev prezentovať práve týmto spôsobom? Výstupom tvojej práce nie sú „len“ kolekcie, ale projekty zložené z viacerých médií. Je podľa teba klasická módna šou, či adjustácia odevu v galérii už prežitým spôsobom prezentovania módy?

Nedovolím si tvrdiť, že by bola nejaká z typov prezentácii prežitá – vždy tu budú „normálne“ fashion show, aj výstavy v galériách… Ja som sa k svojmu typu prezentácie dostal istou vidinou, ktorú som mal v Utrechte pri práci na jednom z odevov a je to čisto môj osobný postoj, môj spôsob vyjadrenia. Pracoval som na jednom hybridnom kabáte, figurínu som mal otočenú k sebe chrbtom a zrazu som videl, ako kabát niekto napoly prestriháva a z vnútra kabátu sa rinie krv. Táto scéna mi utkvela v mysli, a tak som nad ňou začal ďalej premýšľať. Napadlo mi vidinu zrealizovať a postupne som budoval koncept – prečo, načo, kto… Bolo tam viac otázok ako odpovedí. Urobiť fashion show bolo pre mňa ako 23-ročného logicky šialené rozhodnutie, keďže som nemal žiadne finančné prostriedky ani žiadne veľké skúsenosti. V tom období som pracoval ako asistent produkcie v divadle elledanse a jedného dňa som sa stretol s riaditeľkou divadla Šárkou Ondrišovou, ktorej som predstavil projekt NEVĎAČNOSŤ (2013). Vďaka jej podpore a vďaka mojim bratislavským priateľom som v apríli 2013 mohol uviesť svoj prvý projekt, ktorý som neskôr začal kategorizovať ako „hybridný“, keďže išlo o syntézu performance, video artu, odevu a dark ambient hudby. Relatívne jednoduchú fashion performance po roku vystriedal nový projekt THE GREAT RED DRAGON (2014), ktorý bol akoby druhým dielom. Po ňom nasledovali XIII CARD (2015), K. (2015) a KOYAANISQATSI (2016). Každý z projektov na seba nadväzoval. Prvé tri projekty tvoria trilógiu a K. je akoby epilógom. KOYAANISQATSI je už trochu o niečom inom, hoci stále odkazuje na trilógiu. Bol zatiaľ mojím najkomplexnejším a logisticky najnáročnejším projektom. Aktuálny THE IMPERIAL PHASE (2017/2018) bude v podstate veľmi jednoduchým projektom. Ale koncentrovaný je možno lepšie slovo. Keby bolo KOYAANISQATSI o mori plnom lastúr, THE IMPERIAL PHASE bude o jednej jedinej perle.

Ako si už spomenul, tvoje projekty sú syntézou viacerých zložiek. Zaštiťuješ autorsky všetky z nich?

Čo sa týka videa, moji kamaráti ma odmala poznajú ako človeka behajúceho s foťákom, ktorý používam viac ako kameru. Nakrúcam všetko, čo má v sebe istý druh melanchólie alebo paradoxu. Každé z videí, ktoré na projektoch prezentujem, je zostrihom záberov, ktoré som urobil za rok tvorby. Pred koncom projektu si sadnem za počítač a prezerám si všetok materiál, ktorý som v ten rok nakrútil. Je to akoby som si celý rok zbieral slová a na konci sa snažím nájsť to správne poradie. Niekedy zo slov vznikne jednoduchá (vizuálna) báseň, inokedy román. Performance som začal používať asi preto, lebo som sa často zdržiaval v divadlách. Niečo ma na fyzickej prítomnosti ľudí na javisku fascinuje. Jednoduchými gestami sa dá, niekedy lepšie ako slovami, veľmi veľa povedať.

Hudba je pre mňa paradoxne najsilnejšou zložkou mojich projektov, žiaľ nemám žiaden hudobný talent. Mal som však šťastie, že som zatiaľ vždy v správny čas stretol toho správneho hudobníka, ktorý pomocou svojej tvorby dodal môjmu projektu dušu. Hudba je matricou pre každý z mojich projektov

Vnímaš vôbec fashion performance ako prostriedok na interpretáciu módy, alebo ako jej súčasť?

Spôsob jeho interpretácie je vždy súčasťou projektu.

Literatúra hrá v tvojej práci podstatnú rolu. Nakoniec predlohy k tvojej prvej a druhej kolekcii predstavovali literárne kusy. Súvisí to, čo čítaš s tým, na čom aktuálne pracuješ?

Prvý projekt mal prevažne literárny základ, druhý prevažne súvisel s maľbou The Great Red Dragon od Williama Blakea. Žiaľ, už nemám toľko času na čítanie ako v minulosti. Áno, literatúra je pre mňa dosť zásadná vec. Nemal by som problém zmiznúť na mesiac do knižnice a nevystrčiť odtiaľ ani pätu. Svet má veľa príbehov, ktoré stoja zato. To len my nemáme dosť času. Môj nový projekt súvisí s rozprávkou Hansa Christiana Andersena a s filozofiou narcizmu.

Na VŠVU si začal na Katedre grafiky a iných médií. Pokiaľ si dobre spomínam, do Ateliéru módneho dizajnu Júlie Sabovej si prešiel po tom, čo si absolvoval stáž v Utrechte, odkiaľ si sa vrátil s kolekciou NEVĎAČNOSŤ (2013). Čo ťa viedlo k tomu, aby si si do Utrechtu podal prihlášku?

Na stáži na móde som bol už pred stážou v Utrechte. Do Holandska ma priviedla zvedavosť, výzva a otázka, ktorá vo mne už dlhší čas vrela – či by som sa mal od vizuálneho umenia presunúť k odevnému dizajnu. Myslel som si, že Holandsko mi otázku odpovie, no dodnes odpoveď nepoznám. Stále oscilujem medzi vizuálnym umením a odevom – asi aj preto tie „hybridné projekty“.

Čo ťa viedlo k tomu, aby si v štúdiu módy pokračoval v Prahe na UMPRUM? Mal si aj iné varianty, kam si si prihlášku podával?

Po ukončení bakalárskeho štúdia na VŠVU som chcel zmeniť mesto. Z osobných aj z profesionálnych dôvodov. Na svetové zahraničné školy som nemal financie. Jediná zahraničná škola, ktorá prichádzala do úvahy, bola Royal Academy v Antverpách, keďže je tam relatívne nízke školné. Druhá možnosť bola UMPRUM v Prahe, ktorá bola na skok, keďže som zo Slovenska a škola mala dobré meno. Hoci som skončil na prijímačkách na Royal Academy v Antverpách s najvyšším počtom bodov spomedzi všetkých uchádzačov, nemohol som na štúdium nastúpiť z finančných dôvodov. Moje štúdium na UMPRUM bolo taktickým a logistickým ťahom. Dodnes neviem, či mám moje nenastúpenie na Royal Academy ľutovať alebo nie. Neviem, čo by zo mňa vyrástlo tam – niekedy život rozhoduje za nás. Nemal som inú možnosť, snažil som sa teda o to najlepšie tam, kde som bol – v Prahe.

Aký je podľa teba zásadný rozdiel medzi tuzemským vedením výučby a tým zahraničným? Po rade skúseností nazbieraných v zahraničných školách a módnych domoch máš s čím porovnávať.

V zahraničí majú študenti neporovnateľne viac príležitostí, väčšiu finančnú podporu a sú „viac prepojení so svetom“. Oproti týmto konkrétnym veciam je tu aj rozdielna mentalita. Keď vo Francúzsku poviem, že som dnes strávil päť hodín kreslením portrétu, nedostávam odsudzovačné pohľady ako doma. Je to smutné, ale takto to stále funguje, respektíve fungovalo, keď som pôsobil na Slovensku a v Českej republike.

Čo sa týka stáže, veľa škôl v zahraničí je úzko prepojených s firmami a so svetovými odevnými domami. Keď ste zo Slovenska či Českej republiky, jediné na čo sa môžete spoľahnúť, je len talent, odhodlanie a húževnatosť. Má to veľmi ďaleko od rozprávky.

Necelý týždeň po vyhlásení slovenskej Národnej ceny za dizajn, ktorej laureátom v kategórii Študentský dizajn si sa tento rok stal, sa v Brne vyhlasovala jej česká obdoba. V študentskej kategórii ju získala Michaela Čapková so svojou bakalárskou kolekciou Soulmates. S Michaelou si na UMPRUM navštevoval Ateliér dizajnu odevu a obuvi. Vnímaš tieto ocenenia aj ako úspech ateliéru pod vedením Liběny Rochovej?

Určite, jedno bez druhého neexistuje. Vždy ide o vedenie ateliéru a o osobné odhodlanie, talent a prácu.

Tvoje projekty sú výrazne spojené s tvojou osobou. Svoje modely sám nosíš, v rámci tvojej diplomovej kolekcie KOYAANISQATSI styling jednotlivých modelov doplňovali napríklad okuliare, ktoré sú pre teba typické. Tvoju tvár vidíme taktiež v upútavkách na tvoj nový projekt. Je tvoj ideálny nositeľ osobnosť podobná tebe samému?

Dôvod, prečo vystupujem vo svojich projektoch je veľmi jednoduchý – mám príliš veľa nápadov, no nemám dostatočný čas a ani rozpočet na hercov, či performerov aby „zahrali“ to, čo v danej chvíli potrebujem nakrútiť. Niekedy bolo skrátka jednoduchšie urobiť to sám, ako niekoho presviedčať o mojej vízii. Nerád otravujem ľudí. Postupne sa z týchto praktických a logistických dôvodov vyformovala postava MAROSBARAN, ktorá je ako postava z akéhokoľvek iného filmu či knihy – raz je to Hannibal Lecter, inokedy Nožnicovoruký Edward. Je to rola, ktorú hrám vo svojich príbehoch – raz je to horor, inokedy rozprávka. Moje okuliare (a moje tri prstene) sa časom stali akoby mojimi artefaktmi, podľa ktorých ma ľudia poznajú. Je to ako poznávacie znamenie – jazva na čele v tvare blesku – Harry Potter. Svoje modely nosím, lebo chcem ukázať, že nie sú „monster fashion“, ale že sú v podstate veľmi použiteľné aj v reálnom živote – možno niekedy trochu atypickejšie ako tričko s nohavicami, no nikto nechce vyzerať nudne, nie?

Kto je teda nositeľom značky MAROSBARAN?

Môj ideálny nositeľ je komplexná osobnosť – mám rád inteligentných ľudí, ktorí majú jasnú predstavu o svete.

Po absolvovaní magisterského štúdia na UMPRUM si nastúpil na stáž v domoch Chalayan a JW Anderson v Londýne. To je celkom raketový odraz. Na akých pozíciách si pracoval?

Raketovým odrazom by som to nenazval – raketovým odrazom by bolo, ak by som hneď po škole našiel v niektorom z domov prácu. Ja som tam pôsobil len ako stážista.

U Chalayana som bol Womenswear design + Print Intern a u JW Andersona som bol Menswear design + Print + Atelier Intern.

Čo ti Londýn dal? Nemyslím tým len profesijne, ale napríklad aj v zmysle nového prostredia ako inšpiračného zdroja…

Môj pobyt v Londýne bol pre mňa najťažším obdobím, aké som doteraz zažil. Životná úroveň stážistov v meste je príšerná – od šialených cien v obchode až po neopísateľne zlé stavy bytov, ktoré sa stále prenajímajú za šialené ceny. Hoci som vďačný za profesijné príležitosti a dvere, ktoré mi Londýn otvoril, Anglicko nie je svetom, kam by som sa chcel v budúcnosti vrátiť. Podmienky, aké tam stážisti majú, sú katastrofálne, no je to cena za mená, ktoré potom máte v životopise.

Z Londýna si ďalej pokračoval do Acne Studios. Prečo práve tam? Predpokladám, že práca zakladateľa značky a jej kreatívneho riaditeľa Jonnyho Johanssona je ti blízka. Koniec koncov, značka vychádza predovšetkým zo spojenia umenia, dizajnu, hudby a literatúry…

Acne Studios je obrovská firma, ktorá ma svojou veľkosťou prekvapila ešte viac, keď som prvýkrát vkročil do jej hlavného stanu v Štokholme. Prečo Acne, sám neviem – ale asi zase odpoviem – že tak za mňa rozhodol sám život tým, že tam v čase, keď som končil u JW Andersona, mali voľnú pozíciu a môj profil im vyhovoval. Rozhodnutie presťahovať sa do Štokholmu sa odohralo naozaj zo dňa na deň.

V rámci jedného roka si stihol pracovať v troch veľkých módnych domoch. V ktorom z nich by si si vedel predstaviť svoje ďalšie pôsobenie?

Najviac mi bola zatiaľ blízka estetika JW Andersona, no ako som spomínal, život v Londýne si predstaviť neviem. Práca v Acne Studios má však asi najviac logistických výhod a hoci vie byť Štokholm krutý, čo sa týka zimy, Švédsko má veľmi vysokú životnú úroveň.

Národná cena za dizajn ťa zastihla v Paríži. Čo ťa do mesta priviedlo?

Život.

Už niekoľko mesiacov na sociálnych sieťach zdieľaš upútavky na svoj nový projekt THE IMPERIAL PHASE. Kedy projekt vyvrcholí?

Ak sa všetko podarí a ak sa toho dožijem, tak v januári 2018 v Paríži.

Lenore Jurkyová je študentkou Katedry teórie a dejín umenia VŠUP v Prahe, kde absolvovala aj ročnú stáž v Ateliéri módnej tvorby Pavla Ivančica. V minulosti pôsobila napríklad ako koordinátorka dobrovoľníkov v Moravskej galérii, či kurátorka Galérie 209 na FaVU VUT v Brne. V súčasnosti vedie Galériu Nika a sústreďuje sa najmä na stredoeurópske súčasné umenie, dizajn a teóriu módnej tvorby.