Ars Electronica 2018 – Normálne a chybné
Ars Electronica /Linz
Chyba – umenie nedokonalosti
6. 9. – 10. 9. 2018
Kurátori: Gerfried Stocker, Christine Schöpf
Festival Ars Electronica v rakúskom Linzi sa sústreďuje na presahy umenia, technológií a spoločnosti. Medzi inštaláciami s každoročne sa obmieňajúcimi témami nájdeme vždy aj dostatočné množstvo inšpirácií pre dizajnérsku tvorbu. Ročník 2018 s titulom Chyba – umenie nedokonalosti, sa venoval výzvam, ktoré prinášajú spoločnosti i umeniu zlyhania, problémy, chyby a iné odchýlky z normy.
Nedokonalosť a chyba v dizajne bývajú väčšinou slepou uličkou. Pokiaľ pravdaže nepovýšime chyby na tému. Či už tie chyby, ktoré sa vytvoria náhodne pri procese snahy o dokonalosť, alebo sa dá celý chybný proces cesty k výsledku poňať ako vedomé rozhodnutie. Festival Ars Electronica dlhé roky pokrýva celú škálu spektra medzi vyslovene úžitkovým dizajnom, vedľa ktorého pokojne nájdete vystavené konceptuálne voľné umenie. Pýta sa na širšie spoločenské otázky a ich spracovanie a použité médiá bývajú značne experimentálne.
Česká UMPRUM vyslala na ostatný festival ateliérový projekt s dlhým a sľubným názvom Chceme aby sa stroje stali ľudskejšími skôr ako sa my staneme strojmi a rovnako dlhým a sľubným zoznamom participujúcich i. Projekt mal ambiciózny podtitul: od umelej inteligencie po sociálnu inteligenciu. Mal ambíciu prepojiť nové technológie a postoje spoločenskej zodpovednosti a udržateľného prístupu k produkcii a spotrebe. Vízia bola príliš ambiciózna, téma kolekcie zostala doslovne na povrchu, ako dekorácia inak dosť štandardne poňatých nositeľných odevov. Jedna zo študentiek sa pýtala virtuálnej asistentky Siri, čo by si obliekla. Z odpovedí vytvorila dekoráciu. Nie je to tiež márne, ale nedalo by sa zájsť takpovediac “hlbšie”? Prečo je Siri generická modelka veľkosti 36 a nosí to, čo všetci?
Snahou o konceptuálny odevný dizajn z iného súdka bol projekt Sculpting Identity od Rakúšanky Niny Krainer. Výsledkom chybného procesu dizajnu šiat sú sochársky pôsobiace objekty ako čisté diela v estetike digitálneho navrhovania. Šaty však vznikli vyslovene analógovým procesom obkresľovania reálneho šatníka a následnej kombinácie týchto dosiahnutých strihových tvarov. Proces cesty k finálnemu produktu smeruje cez transformáciu dát. Abstrahuje reálne nosené kusy odevov do príbehu o konkrétnej identite. Projekt má byť tiež metaforou toho, ako úplne inak ako “naozaj” vyzerá zdieľanie kusov našej identity na internete.
Nádherným a doslovným príkladom “dizajnu naruby” bola inštalácia Japonca Yasuhiro Suzukiho s názvom Balance Scale for Lightness. Hlavou dole plávajú v tekutine taniere, ktoré by “normálne” mali slúžiť ako súčasť objektu váh. Váham sa nedarí udržať rovnováhu, inštaláciafascinovala a zneisťovala. Tento “dizajn na hlave” bol súčasťou japonskej sekcie Himatsubushi. Znamená to po japonsky zabíjanie času, išlo tiež o filozofické uchopenie toho, ako a prečo máme so svojím časom nakladať. Takzvaný “neefektívny čas” je iba inak dôležitý ako výkony a práca. Umelecké diela v tejto sekcii boli interaktívne, poeticky vypointované a zamerané na sociálnu inteligenciu a empatiu. Práve v zdanlivo neužitočnom čase sa niekdy začne diať dôležitejšia činnosť.
Len k téme architektonických modelov a ich možných dizajnov by stálo za to urobiť niekoľko obrovských samostatných výstav. Multimediálny model s názvom +b (ORBIT) z dielne nemeckých autorov Michael Saup, Andrea Winter a Andreas Erhart predstavoval Dymaxionovú mapu zeme od Buckminstera Fullera prevedenú v materiáli bielych kociek kryštálového cukru. Projekcia v slučke znázorňovala plnú sekvenciu nukleárnej explózie z roku 1945. Použitie kociek cukru ako trojdimenzionálnych pixelov poukazuje na intímny vzťah medzi zdrojmi, energiou a ich vplyvom na spoločnosť a prostredie. Inscenuje najextrémnejšiu silu, ktorú ľudstvo uvoľnilo. Táto práca chce tiež ukázať, ako neustále opakujeme chyby. Niektoré sú ďalej využiteľné a niektoré žiaľ nie.