The Nest Collective, Return to Sender, 2022 © The Nest Collective

Móda – najobľúbenejšie dieťa spotrebnej kultúry. Pozvánka na výstavu do MAK-u

V súvislosti s demokratizáciou spoločnosti a rastom všeobecnej prosperity po dobe osvietenstva začali ľudia v krajinách globálneho Severu vyjadrovať svoju jedinečnosť prostredníctvom módy. Regulácia tzv. dress code sa v priebehu 18. storočia stala menej striktnou, pričom individuálna spotreba bola primárne zameraná na posilnenie lokálnej ekonomiky. Luxus, ktorý si mohlo dovoliť čoraz viac ľudí, bol recipovaný pozitívne. Od tejto chvíle, označovanej v histórii ako „spotrebiteľská revolúcia,“ sa móda len zrýchľovala najmä vďaka skracujúcim sa periódam trvania „trendov“ a rozvoju reklamy. (1)

Odvtedy sa zmenilo mnoho a dnešný módny priemysel narástol do kolosálnych rozmerov produkcie a spotreby. Mechanizácia, zlacnenie výroby, štandardizácia veľkostí, masová dostupnosť, rozšírenie obchodných reťazcov a rapídne zmeny trendov vyústili do sformovania rýchlej módy (fast fashion) so životnosťou na pár nosení – kým o krátky čas „nevyšli z módy“. Nástup internetu a sociálnych sietí počiatkom 21. storočia akceleroval už dovtedy obrovskú spotrebu na dvojnásobok (hyper-consumption).² Fast fashion eskalovala do ultra-fast fashion. V súčasnosti, napriek tomu, že ľudia obývajúci globálny Sever míňajú na odevy najmenej v histórii, zároveň ich nakupujú viac, než kedykoľvek pred tým. To má za následok alarmujúce environmentálne dopady týkajúce sa obrovského množstva odpadu, znečistenia, ale aj plytvania prírodných zdrojov, pričom ľudia pracujúci vo výrobnom fast fashion priemysle často nedosahujú ani minimálnu dôstojnú mzdu.

Zvýšiť povedomie o problematike odevného priemyslu a jeho spätosti s módnym konzumom si dáva za úlohu aktuálna výstava Critical consumption vo viedenskom Múzeu úžitkového umenia (Museum für Angewandte Kunst/MAK). Cieľom výstavy je položiť základy novej „spotrebiteľskej revolúcie“ a ukázať, čo môžeme my, ako individuálni spotrebitelia a zároveň podstatná súčasť problému, urobiť pre zlepšenie žalostnej globálnej situácie.

Pohľad do výstavy Critical consumption, 2023, MAK Gallery © MAK/Georg Mayer

Koľko stojí móda v skutočnosti?

Podľa kampane Clean clothes sa cena jedného kusu oblečenia predávaného v reťazcoch s rýchlou módou z väčšiny skladá z nákladov na konečný predaj, z profitu značke či ceny materiálu, pričom len približne 0,6 % z predajnej sumy predstavuje plat zamestnanca vo výrobe.³ Odhaduje sa, že vo svete menej než 2 % pracovníkov a pracovníčok v módnom priemysle zarábajú tzv. living wage, čiže minimálnu dôstojnú mzdu.⁴ Zvyšok pracuje desiatky hodín za zlomok toho, čo je potrebné nielen na zabezpečenie ich vlastných základných potrieb, ale aj prežitie ich rodín. Túto skutočnosť ilustruje vo výstave film dokumentaristu Wanga Binga s názvom 15 Hours (2017) odkazujúci na dĺžku jednej pracovnej smeny odevnej továrne v čínskej mestskej prefektúre Chu-čou. Snímok zachytáva realitu pracovného dňa šičiek za strojom v skutočnom čase pätnástich hodín.

Wang Bing, 15 Hours, documentárny film, Hong Kong, 2017, Majetok Galerie Chantal Crousel, Paríž © Wang Bing

Cena kusu oblečenia z fast fashion reťazcov sa však v prenesenom zmysle neskladá len zo sumy získanej exploatáciou pracovnej sily, ale pozostáva aj z obrovského dlhu voči znečisteniu životného prostredia a ničenia klímy. Textilný sektor je zodpovedný za približne 20 % znečistenia vody, ktoré vzniká pri chemickom farbení látok a za 10 % globálnych uhlíkových emisií.⁵ Ročne skončí na skládkach takmer jeden bilión ton textilného odpadu, to znamená ekvivalent jedného plného kamióna za sekundu.⁷ Väčšina tohto odpadu z nekontrolovanej spotreby krajín globálneho Severu skončí v priestore globálneho Juhu, čomu sa vo výstave venuje video Return to sender – Delivery Details (2022) od The Nest Collective pochádzajúceho z Kene. Celá inštalácia sa mimo projekcie skladá z rozmerných balíkov vyhodeného oblečenia, ktorého sa v afrických krajinách nachádza také množstvo, že začína naberať podstatu krajiny samotnej. Na vzťah týchto dvoch častí sveta poukazuje aj projekt Dead White Men’s Clothes (2022) obracajúci túto logiku naruby. Umelec Jojo Gronostay skupuje second handové oblečenie na trhu v hlavnom meste Ghany Akkre, pôvodné darované globálnym Severom. Následne kusy označí logom svojej značky, ktorá v preklade znamená „oblečenie mŕtveho bieleho muža.“ Toto slovné označenie sa v Ghane rozšírene používa od šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sem začal masívny dovoz použitého oblečenia. Po aplikovaní značky vracia Gronostay tieto odevy naspäť na módy trh severnej pologule.

Naozaj to potrebujete, alebo si to len myslíte?

Časť výstavy v MAK-u upozorňuje aj na prostriedky, ktoré v súčasnosti podporujú zvyšovanie módneho konzumu. Ide najmä o fenomény na sociálnych sieťach – ako videá fashion haul, v ktorých tzv. módni lovci predvádzajú svojim divákom desiatky úlovkov najnovších trendov z rôznych reťazcov rýchlej módy. Projekt umelkyne Stefanie Moshammer s názvom We love our customers (2022) skúma nielen hauls ale celkovú konzumnú kultúru a predstavivosť postavenú okolo módnej značky. Od greenwashingu, teda zavádzajúcej taktiky odevných reťazcov presviedčajúcej zákazníka o skutočnosti, že pre ochranu životného prostredia robí viac, než aká je realita, až po to, ako logika internetových algoritmov, ktorú si bežne neuvedomujeme, ovplyvňuje spotrebiteľské správanie.

Stefanie Moshammer, #buyingmydreamcloset (from the series We Love Our Customers 2019-2023), videoinštalácia, 2022 © Stefanie Moshammer

Alternatívy a inovatívne riešenia

Celú výstavu pritom sprevádzajú rady pre zlepšenie vlastnej módnej spotrebnej karmy – o tom, ako môže každý jeden spotrebiteľ – ako súčasť problému – pomôcť tento problém zastaviť alebo prinajmenšom zmierniť. Kúpte si oblečenie z druhej ruky, požičajte si ho, upcycklujte, či opravte. Pestrosť možností predĺženia životnosti aj poškodených kusov ilustruje napríklad Celia Pym na kardigáne starostlivo opravenom technikou inšpirovanou japonským kintsugi (alebo opravou zlatom), ktorá pri rekonštrukcii prizná pôvodné poškodenie s využitím odlišnej farby, a tým z neho vytvorí jedinečnú súčasť predmetu.

Ak potrebujete oblečenie nové, tak lokálne, ušité za férových pracovných podmienok a z organických, ideálne recyklovaných materiálov. Dizajnérka Julia Koerner vytvára tašky pomocou 3D tlačiarne, pričom ako materiál používa polyméry na rastlinnej báze. Viedenská značka MESHIT vyvinula lokálne produkované modulárne oblečenie zložené z vlnených štvorcov, ktoré svojmu nositeľovi umožňujú estetickú úpravu výmenou a kombináciou častí odevu. Združenie Vollebak používa na tlač svojich tričiek farbivo z rias. Iniciatíva One sheep for a lifetime poukazuje na potenciál vlneného priemyslu v simulátore zobrazujúcom nespočítateľné množstvo možností využitia jedného kilogramu ovčej vlny.

Celia Pym, Mended Brown Cardigan, 2023, pôvodný ručne štrikovaný poškodený sveter opravený rôznymi modrými bavlnkami, © Celia Pym, photo: Michele Panzeri

V neposlednom rade je pre akúkoľvek zmenu nutná aj súčinnosť majiteľov módnych značiek. K zodpovednej produkcii, dôstojným pracovným podmienkam zamestnancov, úcte k životnému prostrediu a transparentnosti zaväzuje vo výstave Manifesto for a Fashion Revolution. Manifest, ako aj celá iniciatíva, vznikli krátko po najväčšej tragédii módneho priemyslu, páde bangladéšskej osemposchodovej textilnej továrne Rana Plaza v Dháke, ktorej trosky v roku 2013 usmrtili viac než 1 100 jej pracovníkov a pracovníčok. Od tejto katastrofy uplynulo takmer jedenásť rokov a v rýchlom módnom priemysle nedošlo k žiadnej zmene. Obraty módnych spoločností z produkcie fast fashion rastú každý rokom, čím rovnakou úmerou rastie vykorisťovanie pracovníkov v továrňach a environmentálna záťaž našej planéty.

Výstava Critical consumption napriek tomu, že vo veľkom múzeu zaberá pomerne malú miestnosť, dokáže príťažlivo a zrozumiteľne upozorňovať na pálčivý problém súčasnosti. Úspešne mapuje rôzne uhly pohľadu na súčasnú módu od jej výroby, propagácie, sociálneho kontextu až po možné riešenia smerom k udržateľnejšej budúcnosti. Stáva sa tak základnou príručkou zodpovedného módneho konzumu (s odkazmi na ďalšie informácie), ktorej posolstvo by mala napĺňať a rozširovať každá krajina, ktorá je súčasťou problému, teda aj vrátane Slovenska.

Critical Consumption
Museum für Angewandte Kunst, Viedeň
30. 8. 2023 – 8. 9. 2024
Kurátorka
Lara Steinhäußer, kurátorka zbierky textilu a tapisérií MAK

Priestorové riešenie výstavy
Robert Rüf

Grafický dizajn výstavy
Stefan Fuhrer