Mária Rojko – grafická dizajnérka, ktorá miluje ilustráciu

S Máriou Rojko (1978), úspešnou slovenskou grafickou dizajnérkou, sme sa rozprávali o jej rôznorodých aktivitách. O tom, že v súčasnosti funguje ako freelancerka a kurátorka, a čo tomu predchádzalo. O jej knižnej tvorbe a spolupráci s vydavateľstvami Artforum, Buvik, Ikar, Divadelný ústav, Albatros, LIC, Slovart… O návrhoch obalov hudobných nosičov pre hudobné vydavateľstvá Slnko Records, Opus, Hevhetia. Okrem toho sa venuje tvorbe firemných identít, tvorbe určenej pre deti a v portfóliu má viacero redizajnov časopisov, napr. Nota Bene, Báječná žena či Včielka a Zornička. Voľný čas venuje podpore domácej ilustrácie, stojí za založením Asociácie ilustrátorov ASIL, občianskeho združenia TOTO! – kultúrne ihrisko a galérie TOTO! je galéria. A od roku 2016 je aj spoluzakladajúcou členkou Únie grafických dizajnérov Slovenska.

Študovala si na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru (ŠÚV) a pokračovala si na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, ktoré ťa prirodzene viedli k tvorivej činnosti. Aký bol prvotný impulz, že si sa rozhodla pre výtvarný odbor?

Toto rozhodnutie za mňa urobila v podstate moja mama, ktorá mi neustále opakovala, že už ako malé dieťa som veľmi rada kreslila. Ja som mala, naopak, vzor v nej a v jej práci. Pracovala v materskej škole a vždy vedela a doteraz vie s deťmi veľmi dobre komunikovať. Je pre mňa veľkou inšpiráciou dodnes. Odmala som bola pri všetkých deťoch, ktoré vychovávala, a odkedy si pamätám, chcela som robiť s deťmi. To mi zostalo doteraz, veľmi rada pre ne tvorím.

Na ŠÚV som chodila na odbor propagačná grafika k Petrovi Meluzinovi a Stanovi Dusíkovi. Kresbu nás učil Peter Cibula. Odtiaľ som úplne prirodzene prešla na VŠVU, kde sa mi podarilo dostať na grafický dizajn. Tu som prvé roky študovala u Stanislava Stankociho, jeden rok ma učil Emil Drličiak a končila som u Pavla Chomu.

Magisterské štúdium si ukončila diplomovou prácou Bodaj ťa porantalo, čo bola interaktívna kniha s kinetickými stránkami. Čomu si sa v tomto projekte venovala a ako kniha vyzerala?

Moje dvojročné magisterské štúdium bolo od začiatku zamerané na tento jeden projekt. Prvým výstupom bola zjednodušená verzia tejto knihy. V tom období som sa vďaka Shootymu a Shine zoznámila so Zuzanou Homolovou, ktorej cédečko Slovenské balady ilustroval Juraj Horváth. Veľmi ma zaujalo z hudobnej aj výtvarnej stránky. Súčasne som objavila aj 3D pohľadnice z tridsiatych rokov 20. storočia a celé sa mi to v hlave nejako prepojilo. Vymyslela som si tému balád s tou najdrsnejšou tematikou, smrťou. Majú veľmi zvláštnu, príťažlivú poetiku. A práve balady v knižke Bodaj ťa porantalo vychádzajú z cédečka Slovenské balady Zuzany Homolovej a Vlasta Redla. K ilustráciám som dospela z prieskumu naratívnych prístupov, resp. ilustrácií ľudových tém (z tzv. kramárskych piesní) či drevorezieb náhrobných drevených stĺpov z 18. storočia. Tieto dva roky magisterského štúdia som zároveň vyvíjala aj mechanizmy tzv. pop-up knihy (vtedy tento názov ešte asi neexistoval). Pohybový mechanizmus nebolo vôbec jednoduché vymyslieť, nehovoriac o väzbe knihy, s ktorou mi veľmi pomohli v knižnej dielni Lidy Mlichovej. Ilustrácie a typografia boli vyryté do lina a linoryty prenesené do elektronickej formy. Tlač mi formou sieťotlače realizoval Tomáš Ďurovka. Každý detail v knihe som ručne spracovávala a lepila tak, aby sa po otvorení niektoré časti pohybovali. Napríklad v balade Išla Anička na trávu šuhaj poslal hlavu dievčiny domov po chodníčku a keď otvoríte knižku, tak sa hlava po tom chodníčku naozaj kotúľa. Z knihy existujú zatiaľ iba dva exempláre (z plánovaných desiatich) – jeden mám ja, druhý má Lida Mlichová.

Bolo by možné takúto knihu vyrábať i vo veľkom náklade?

Myslím, že áno, ale predsa len to bol autorský projekt – bibliofília. Otázkou je, koľko by to celé v konečnom dôsledku stálo.

Počas tvojho štúdia nastúpila éra počítačov. Ako to v tom čase vyzeralo na škole, nastala vo výučbe grafického dizajnu náhle veľká zmena?

Medzi študentmi vznikla veľmi nevyrovnaná situácia, pretože niekto mal možnosť pracovať na počítači, iný k nemu prístup nemal. Postupne sa však počítačmi začala zariaďovať aj škola, na začiatku to boli počítačové miestnosti, kde sme sa všetci striedali pri pár počítačoch a riešili sme výmeny dát na disketách. Neskôr prišli notebooky a časom stúpla aj kvalita tlačových výstupov. Priekopníkmi v počítačových prístupoch boli Palo Bálik a Ján Šicko. Ja som sa snažila zachovať si skôr rukodielny charakter práce a to mi zostalo doteraz.

Študovala si grafický dizajn, pracuješ ako grafická dizajnérka, no diplomovú prácu si aj ilustrovala. S ilustráciami pracuješ dodnes. Ako vnímaš tieto dva odbory, je ti niektorý bližší?

K ilustrácii mám stále veľmi blízko. Aj keď som si záverečnú prácu ilustrovala, vnímala som to skôr ako experiment. Nikdy som ilustráciu neštudovala a nepovažujem sa za ilustrátorku. Som grafická dizajnérka, ktorá miluje ilustráciu. Na Slovensku je veľa kvalitných ilustrátorov, čo by pri mojej práci bolo škoda nevyužiť. Veľmi ma baví spolupráca s ilustrátormi, s ich pohľadom a prístupom ku knihe vzniká oveľa komplexnejší výstup, ako keď si všetko robí človek sám.

• 

• 

• 

• 

Zadanie na knihu od vydava – teľstva dostávaš ty ako grafická dizajnérka a následne nadväzu – ješ spoluprácu s ilustrátorom, alebo to funguje i naopak?

Dostanem zadanie z vydavateľstva a je na mne, ako knihu vymyslím. A keďže mám blízko k ilustrácii, je to často jasná voľba. Ďalšou motivá – ciou je pre mňa aj to, že mi je veľmi ľúto, že sa ilustrácia z kníh vytráca, najmä z tých pre dospelého čitateľa. Napríklad aktuálne s vydavateľstvom Artforum pracujem na novej edícii prekladovej beletrie -klad, kde sme spoločne vymysleli vizuál, v ktorom je jediným spoločným signifikantom škála troch farieb. Tieto tri farby sa budú používať pri každom titule, pričom na obálke sa objavia ilustrácie alebo voľné výtvarné práce od slovenských ilustrátorov všetkých generácií. Teda od študentov až po nežijúcich autorov. Veľmi sa z toho teším, pretože opäť dostanú priestor aj už zabudnutí domáci tvorcovia.

Ilustrácie sa tu objavia iba na obálke alebo aj vo vnútri knihy?

Hlavným pilierom vizuálneho princípu je ilustrácia na obálke a na frontispise. Vo vnútri knižného bloku sú použité fragmenty ilustrácie ako drobné ilustračné bodky.

• 

• 

V čom je podľa teba príčina, že sa vytratila ilustrácia z kníh pre dospelých?

Myslím si, že to čiastočne súvisí s financiami, čo je problém najmä menších vydavateľstiev. Druhým fakto – rom môže byť to, že pri zahraničných tituloch sa často nakupujú licencie na celú knihu, a teda i jej výtvarné spracovanie. Asi to súvisí aj s dnešnou zrýchlenou dobou, vydáva sa veľa kníh, celý proces je rýchly a nezostáva čas na ilustrovanie knihy klasickými technikami, ktoré si vyžadujú práve čas. Pani Jana Kiselová-Siteková potrebuje na vytvorenie ilustrácií pre jednu knihu rok až dva. Našťastie sú vydavateľstvá, ktoré jej tento čas vedia dopriať.

• 

• 

Pre mnohých ilustrátorov znamenala zmena režimu aj veľký pracovný zlom…

Pri práci v galérii sme zistili, že z obdobia rokov 1989 – 1995 je veľa titulov, ktoré boli zilustrované, no nikdy neboli vydané. Čiže nastal zlom, keď vydavateľstvá po zmene režimu už nemohli alebo nestihli vydať plánované knihy. Napríklad Peter Kľúčik má kompletne zilustrovanú, no nikdy nepublikovanú knihu Hobbit od Tolkiena. A takýchto autorov je viac. Niektorí z nich už ďalej nechceli ilustrovať, pretože by z toho jednoducho nevyžili. Veľká zmena to však bola pre celý knižný trh, ktorý sa otvoril smerom von, ale i smerom dnu. Pre dizajnérov a ilustrátorov sa tak vytvorili nové možnosti spolupráce. Ďalšiu veľkú zmenu priniesol internet. Za posledných desať rokov sa výrazne zlepšila naša knižná tvorba, konkrétne knižný dizajn, a ten rozdiel vnímajú i v zahraničí.

• 

• 

Ako sa ti spolupracuje so slovenskými vydavateľstvami?

Naozaj veľmi dobre, nechávajú mi potrebný priestor. Mám veľkú radosť, že ma oslovujú na základe toho, ako s knihami pracujem.

V súčasnosti pracuješ ako freelancer, na chvíľu sa však vrátim k obdobiu po absolvovaní školy. Hneď po jej ukončení si rok učila na Súkromnej strednej umeleckej škole v Bratislave, čomu si sa tam venovala a prečo iba rok?

Bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť a zároveň som mala šťastie, že som učila aj „nadstavbárov”, ktorí boli odo mňa asi o 5 rokov mladší. Medzi nimi bol napríklad Matúš Lelovský alebo Matúš Maťátko. Bola to skôr spolupráca ako výučba z mojej strany. Pri mladších ročníkoch to bolo náročnejšie a pochopila som, že nemám zatiaľ dosť skúseností na to, aby som sa v tomto povolaní cítila dobre. Zároveň som však pomáhala nastaviť osnovu pre výučbu počítačovej grafiky pre stredné školy. Bola to teda škola i pre mňa.

• 

A potom si odišla pracovať do reklamnej agentúry…

Práca v reklamnej agentúre je úplne iná ako školský svet a zároveň je úplne iná ako svet freelancera. Najskôr som pracovala pre malú agentúru Adventure, kde sme robili pre klientov ako Poštová banka, Nextra a Rádio Twist a potom som prestúpila do väčšej agentúry Mark BBDO, kde som bola tri roky. Nadobudla som tu veľa skúseností a zúročujem ich dodnes. V agentúrach ma naučili porozumieť zadaniam klienta a implementovať ich do práce. Baví ma takýto balans – vytváranie harmónie tak, aby som bola spokojná ja aj klient. A naozaj to odporúčam každému freelancerovi, aby si vyskúšal aj tento typ práce. Práca v agentúre vás naučí dodržiavať termíny a efektne prezentovať svoju prácu. I kvalitná práca môže totiž stroskotať na zlej prezentácii. Myslím si, že 50 % úspechu tvorí schopnosť prezentovať sa.

V súčasnosti vo veľkej miere spolupracuješ s klientmi z kultúrnej sféry, ale prijímaš aj komerčné zákazky. Robila si napr. redizajn časopisu Báječná žena, ako si pristupovala k tejto spolupráci?

Redizajn Báječnej ženy som prijala práve kvôli výzve vybalansovať estetiku a komerčný zámer. Spolupráca s ľuďmi z časopisu bola príjemná a konštruktívna. Aj tu bola dôležitá forma prezentácie návrhov. Zvolila som klasické čierne boardy, na ktorých boli kvalitne vytlačené ukážky zalomenia. Veľmi ich to prekvapilo. Zrazu sa nepozerali na monitor počítača, ako sú bežne zvyknutí, ale mohli si návrhy chytiť do ruky, vidieť a vnímať ich v pomere 1:1. Aj vďaka tomu prijali niektoré výraznejšie zmeny, ktoré naštartovali ďalšie posuny v celkovej vizuálnej kultúre časopisu. Pre mňa bolo potrebné uvedomiť si, že ľudia v časopise často pracujú pod stresom a nemajú čas zamýšľať sa nad ideálnou estetickou podobou. Preto bolo veľmi dôležité vymyslieť nastavenie prvkov identity tak, aby sa s nimi dalo veľmi rýchlo, ale jednoducho a dobre pracovať. Po odovzdaní schválených templatov som mesiac supervízovala ich interných grafikov, aby som im pomohla pri realizácii novej identity v procese každodennosti. Dodnes z času načas sledujem, ako sa im darí udržať kultúru dizajnu. Spolu s Andreou Polešenskou (odborníčka na marketingový manažment) sa staráme aj o ďalších klientov z komerčnej oblasti, najmä o už spomínanú korporátnu identitu.

• 

• 

• 

• 

• 

Robila si aj redizajny detských časopisov Včielka a Zornička, ktoré bohužiaľ v takejto podobe vychádzali iba rok. Keď si porovnáš túto prácu s prácou na spomínanej Báječnej žene, v čom bola iná?

Bol to úplne iný typ práce, ktorý vyplýva od koncového čitateľa. Inak sa pristupuje k čitateľovi, ktorým je žena vo veku 25 – 60 rokov, a úplne inak k dieťaťu od 6 – 12 rokov. Detské časopisy ma veľmi bavili, v tejto práci som sa našla. Zároveň som sa v tomto období zoznámila aj s Idou Želinskou, s ktorou sme vytvorili v podstate úplne novú Včielku a Zorničku. Tu sa prvýkrát objavila intenzívna spolupráca s ilustrátormi. Mladí ilustrátori z ASILu mali možnosť ukázať svoju prácu v detských časopisoch. Kvôli týmto aktivitám sme oficiálne zaregistrovali občianske združenie ASIL, predtým ho ako voľnú platformu založil Miloš Kopták.

V roku 2010 nás Literárne informačné centrum oslovilo, aby sme prezentovali ASIL a časopisy na medzinárodnom knižnom veľtrhu detskej knihy v Bologni (Bologna Children Book Fair 2010), keď bola Slovenská republika čestným hosťom. Počas veľtrhu prebiehala veľká výstava originálov slovenskej ilustrácie, ktoré návštevníci obdivovali. Neuveriteľný úspech mali aj Včielka a Zornička. Všetci sa nás pýtali, ako sa nám podarilo pracovať s ilustráciou pre detského čitateľa v takej rozumnej farebnej miere. Presne o to som sa v podstate snažila, aby to nebolo príliš farebné len preto, že čitateľom je dieťa. Chcela som zachovať určitú estetika a kvalitu umeleckého zážitku. To sa dialo aj vďaka Ide Želinskej, ktorá bola istý čas šéfredaktorkou oboch časopisov, vytvárala priestor na akceptáciu použitia ilustrácie mladých nie úplne známych autorov. Tiež vstupovala do časopisov s novými textami a ich formami, zmenila sa teda aj dynamika obsahu, čo bolo veľmi podstatné pre tvorbu samotnej vizuálnej identity časopisov.

• 

• 

• 

• 

Takáto nová verzia časopisov z viacerých dôvodov fungovala len rok a vy ste následne začali vytvárať detskú rubriku vo víkendovom vydaní SME s názvom SME pre deti.

Keď sme sa s Idou dozvedeli, že sa idú diať zmeny v časopisoch a prídeme o našu „srdcovku”, oslovili sme Matúša Kostolného z denníka SME, navrhli sme mu jednu novinovú stranu venovanú deťom. Od toho momentu sme túto stranu pripravovali na každú sobotu, myslím päť rokov. Každý týždeň sme oslovili jedného slovenského spisovateľa, ktorý napísal krátky text pre deti, a jedného ilustrátora, ktorý sa postaral o výtvarné spracovanie. Opäť to celé fungovalo s prepojením na ASIL.

Aktuálne často spolupracuješ s knižnými či hudobnými vydavateľstvami, vytváraš identity firiem, pripravuješ plagáty na podujatia. Aké typy projektov si vyberáš prioritne?

Identity firiem robím veľmi málo. Knihy a hudbu milujem, preto ich aj uprednostňujem. Mám sama pred sebou podmienku, že každú knihu, ktorú mám zalomiť, si musím prečítať ešte pred dizajnovaním. A to ma na tom veľmi baví, spájam totiž príjemné s užitočným. Pri knihách sa mi veľmi dobre uplatňuje spolupráca s ilustrátormi. Sú iba dva tituly, keď som si obálku knihy sama ilustrovala – Ryby nemajú nohy a Veľké asi ako vesmír od Jóna Kalmana Stefánssona, vydalo ich vydavateľstvo Artforum. Na obálke knihy Letné svetlo a potom príde noc som použila dielo z voľnej tvorby Miloša Koptáka. Spätná väzba od čitateľov bola výborná, vraveli nám, že si knihu kúpili len na zákla – de obálky, keďže autora nepoznali, a takýmto spôsobom ho objavili. Z Artfora som dostala informáciu, že museli robiť dotlač knihy a dokonca sám Stefánsson povedal, že sú to jeho najkrajšie knihy vydané v preklade. Takáto výborná spätná väzba opäť len potvrdzuje môj názor, že prepojenie grafického dizajnéra a ilustrátora má v knižnej tvorbe veľký zmysel.

Aký čas trvá vizuálna príprava knihy v dnešnej dobe?

Je to individuálne, niekedy musí ísť kniha veľmi rýchlo na trh, inokedy mám dostatok času. Napríklad edícia -klad sa pripravovala už od minulého roka. Trištvrte roka sme s Artforom pracovali na tom, ako má edícia vyzerať, ako má pôsobiť na čitateľa, aké tituly bude obsahovať. A teraz v priebehu dvoch mesiacov vychádza – jú prvé tri knihy edície. S vydavateľstvom Ikar zase od konca minulého roka pracujem na knihe, ktorá uzrie svetlo sveta v októbri tohto roka. Stalo sa mi aj to, že vydavateľ bol ochotný počkať niekoľko mesiacov, aby som mohla na knihe pracovať. To je na jednej strane úžasné, na druhej strane preberám potom za knihu a finálny výstup nesmierne veľkú zodpovednosť.

• 

• 

• 

Viackrát sme spomínali ASIL, teda Asociáciu ilustrátorov, ktorú ste založili s Idou Želinskou a Milošom Koptákom a potom v rovnakom zložení ste založili občianske združenie TOTO! – kultúrne ihrisko, kde sa v rámci projektu TOTO! je galéria venujete skúmaniu, zbiera – niu a vystavovaniu slovenskej (často zabudnutej) ilustrácie. Okrem toho si spoluzakladala Úniu grafických dizajnérov Slovenska. Teda nie si len grafická dizajnérka, ale aj sa aktívne venuješ vytváraniu platforiem na pomoc ďalším autorom. Ak chcú ľudia pomáhať iným, stojí ich to energiu a čas a určite to ovplyvní aj ich vlastnú tvorbu. Na druhej strane to však má neuveriteľne veľký význam pre fungovanie odboru na Slovensku. Aké sú tvoje motivácie?

Veľmi ťažko nesiem nespravodlivosť a zdá sa mi, že ilustrátori sú na Slovensku nespravodlivo podceňovaní, respektíve nemajú podmienky, ktoré by si zaslúžili. A keďže mi je ilustrácia natoľko blízka, som ochotná jej venovať takmer všetok svoj voľný čas. Zároveň ma tieto projekty napĺňajú, najmä keď si predstavím, že ak by neexistoval ASIL, mladí ilustrátori by pravdepodobne až dodnes mali problém v nadväzovaní spoluprác, a to nielen s vydavateľstvami. Vďaka webovej stránke tejto platformy si totiž vydavateľstvá zvykli vyhľadávať ilustrácie v portfóliách a oslovovať i mladých, menej známych ilustrátorov. A aj to prispelo k zmene celkovej vizuálnej kultúre slovenských kníh. V rámci ASILu sme v rokoch 2010 – 2012 vytvorili aj ASIL Gallery, kde sme ilustráciu vystavovali v jej pôvodnej podobe, pretože tlač v knihe ju vždy ochudobní. Chceli sme, aby si ju ľudia mohli vychutnať tak, ako bola vytvorená. Ilustrácia v realite je vždy iná, má oveľa väčšiu hĺbku a dokáže vyvolať silné emócie, zanechať stopu v pamäti dôležitú pre vývoj kultúrnosti v spoločnosti z hľadiska histórie aj súčasnosti. Skvelým príkladom tohto dosahu je napríklad edícia Komorná knižnica Jána Smreka. Vďaka jeho prístupu k tvorbe knihy a časopisov, spolupráci s ilustrátormi a umelcami tej doby, zachytil ducha kultúrnej spoločnosti tridsiatych rokov 20. storočia. Tak to opisuje aj kniha Moniky Kaprálikovej Za hranice provincie — Ján Smrek a jeho E/elán, ktorú som dizajnovala. Aj táto kniha je pre mňa veľká motivácia.

Časom sa ale stalo, že mladí ilustrátori sa v takej miere uchytili na trhu, až to negatívne ovplyvnilo publikovanie ilustrácie staršej generácie, ktorá napr. nemá elektronické portfóliá. Vtedy sme si vraveli, že to je nespravodlivé a musíme urobiť niečo aj pre nich. Nastal čas odísť z ASILu a prenechať ho mladým. Dnes ho vedie Peter Gála a robí to výborne. V roku 2011 sme všetci traja založili nové občianske združenie TOTO! – kultúrne ihrisko, v rámci ktorého robíme množstvo aktivít. Jednou z nich je projekt zacielený iba na ilustráciu – TOTO! je galéria. V galérii prezentujeme staršiu a strednú generáciu ilustrátorov tridsiatych až deväťdesiatych rokov 20. storočia. Táto práca má pre mňa nesmierny zmysel. Nedávno sme mali stretnutie s Irenou Tarasovou, ktorá bola veľmi rada, že sme ju vyhľadali a oslovili. Priniesli sme jej radosť z práce, ktorej sa venovala celý svoj život, a takto môže objavovať nanovo svoju niekdajšiu tvorbu. Keď vidím radostnú tvár pána Jozefa Cesnaka (autor ilustrácií Alfred Hitchcock a Traja pátrači a i.) alebo Petra Kľúčika (autor ilustrácií z edície STOPY, Pippi Dlhá pančucha a ď.), či Jany Kiselovej-Sitekovej (autorka ilustrácií Seifertovej Maminky a i.), mám pocit, že všetko to úsilie a snaha má veľký zmysel.

Majú dnes ľudia záujem spoznávať ilustráciu, ktorá je, ako sama hovoríš, niekedy aj zabudnutá? Možno to odhadnúť aj podľa návštevnosti galérie.

Zvláštne je, že u nás v galérii veľmi záleží na tom, koho ilustráciu vystavujeme. Rovnako veľmi záleží na medializácii výstavy. Mali sme prípady, keď nám z výstavy urobila skvelú reportáž Jana Masárová z RTVS a ešte aj po troch mesiacoch sa návštevníci odvolávali práve na to, že sa o výstave dozvedeli z reportáže v hlavných správach.

Okrem toho, že vystavujete v bratislavskej galérii TOTO! je galéria, vyvážate výstavy aj do galérií v iných mestách…

Ilustrácia aj napriek tomu, že z veľkej časti vznikala práve v bratislavskom regióne, mala by sa vystavovať aj mimo Bratislavy. Je to predsa „slovenská“ ilustrácia. Preto sa ju snažíme prezentovať aj v iných mestách, robiť osvetu ilustrácii, jej hodnote a rozprávať sa o ľuďoch, ktorí ilustráciu vytvorili a tvoria. V súčasnosti sú prístupné dve výstavy. V TOTO! je galéria je výstava ilustrácií Jindra Čapku s názvom Z ďalekej krajiny. Druhá výstava je súčasťou celoročného projektu TOTO! je Kabinet ilustrácie v Galérii J. Kollára v Banskej Štiavnici a pred nedávnom skončila výstava v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, kde vystavoval Teodor Schnitzer. Výstava Teodora Schnitzera bola za posledné dva roky inštalovaná v galériách v Košiciach, Dolnom Kubíne, Banskej Štiavnici, Trenčíne atď.

Vytvárate v rámci galérie i zbierku slovenskej ilustrácie?

Z každej výstavy sa snažíme odkúpiť pár ilustrácií do zbierky… voláme to Archív galérie. Máme víziu, že by sme raz chceli založiť múzeum ilustrácie. Ida to krásne napísala na našej webovej stránke galérie …tie krehké obrázky k príbehom si zaslúžia mať miesto „iba pre seba“.