Koše budú vždy
Prútený košík, slamený klobúk, ratanové kaviarenské stoličky, šúpoľové bábiky, strecha z trstiny. Bežné, každodenné predmety, mnohé z nich nás sprevádzajú od nepamäti. Pletenie z prírodných materiálov je nielen jednou z najstarších remeselných techník praktikovaných na celom svete, je zároveň štýlovo rezistentné a tvarovo univerzálne. Je také samozrejmé, až je takmer prehliadnuteľné. O týchto nenápadných, ale dôležitých predmetoch, ktoré človek nielen potrebuje, ale ich má aj rád, je výstava Tradícia netradične: Prírodné pletivá, ktorú v roku 2023 uvádza Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave vo svojej galérii na Obchodnej ulici (19. apríla 2023 – 12. januára 2024). Výstavu kurátorsky pripravil Tibor Uhrín, dizajnér, publicista a vedúci Ateliéru dizajnu Inovácia na Technickej univerzite v Košiciach. Rozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako výstava vznikala, o rozmanitosti produkcie z prírodných pletív v minulosti, ale aj o výzvach, ktorými sú pre dizajnérov i remeselníkov v súčasnosti.
Výstava je dosť komplexnou výpoveďou o predmetoch z prírodných pletív v súčasnosti aj minulosti. Aký kľúč si použil pri jej zostavovaní?
Od začiatku som mal predstavu, že výstava musí obsahovať aj staré, tradičné veci. Najprv som ju skladal ako dva veľké materiálové okruhy. V prvom, základnom bolo prútie, slamy, drevené luby a v druhom prídavné materiály ako tráva, pálka a podobne. Koncipoval som ju ako celok, v zábere od 19. storočia po súčasnosť. A samozrejme, s dôrazom na transformáciu na dizajn produkt. V staršom aj novom podaní. Od začiatku som tam videl ohýbaný nábytok z Thonetu. To bola moja vízia. Pretože Thonet bola jedna z prvých industriálnych výrob u nás z dreva a prírodného materiálu vôbec. Navyše s veľkým podielom ručnej práce.
A je to jeden z mála podnikov, ktorý funguje dodnes.
Áno, pod značkou TON funguje v Bystřici pod Hostýnem dodnes. Bol som tam rok predtým, a tak som vedel, že na výstave o prírodnom pletení musí byť zastúpený aj Thonet. Ručné pletenie v dlhodobej kvalite sa ani dnes nedá nahradiť. TON používa aj textíliu z ratanu, ktorá sa do sedáka alebo operadla zalisuje, ale to nie je veľmi trvácne. Ručné pletenie vydrží oveľa dlhšie. Podarilo sa nám vypožičať historické thonetovské kusy zo zbierok firmy TON.
Základom vystavenej kolekcie je zbierka Múzea ľudovej umeleckej výroby ÚĽUV-u. Veľa exponátov je aj z externých výpožičiek, inštitucionálnych (Slovenské národné múzeum v Martine, Slovenské múzeum dizajnu a i.) aj súkromných. Podarilo sa ti napokon skompletizovať všetko, čo si chcel na túto tému ukázať?
Tu musím spomenúť tím z ÚĽUV-u, ktorý na príprave výstavy so mnou spolupracoval: Máriu Hriešik Nepšinskú, Dominiku Mačákovú, Tomáša Mikolaja. Oni prešli múzeá, kde bola šanca nájsť niečo zaujímavé, urobili zoznamy, nafotili predmety, poslali mi to a ja som z toho vyberal. Chceli sme vystaviť napríklad detský prútený kočiar, ale nakoniec sme ho nezohnali, zastupuje ho fotografia. Tipy a pomoc mi poskytli aj viacerí kolegovia z odboru: Marko Huba, Václav Kautman ml., Martin Hartiník, Michal Hanula, Ferdinand Chrenka a ďalší. Nosné veci sú z Múzea ľudovej umeleckej výroby. Vypletaný nábytok a doplnky z českého a slovenského ÚĽUV-u sme objavili v Slovenskom múzeu dizajnu. Spravili sme z neho také bytové zátišie. Mali sme ideu urobiť na výstave ekologickú sekciu, kde by boli napríklad vtáčie hniezda. To sa nám podarilo zohnať len sčasti. V konečnom dôsledku tam nechýba nič zásadné. Len som mal ešte predstavu, že by v nej mohli byť také veci ako voz, plot alebo bicykel. Mal som vysnívaný starý bicykel s košom vpredu.
Na výstave sú okrem historických predmetov aj výrobky súčasnej ľudovej umeleckej tvorby. Podľa čoho si ich vyberal?
Mal som rozpísané určité bloky, čo by sa kde hodilo. Viacerých autorov, ktorí robia z prútia, som poznal, napr. Miru Maukš. Pamätal som si, že robila tiež veľkorozmerné veci. Vedel som, že Václav Kautman robil aj návrhy postelí. S Vašom Kautmanom, jeho synom, sme debatovali, či by sa nedali urobiť repliky podľa tých návrhov, ale napokon sa to nestihlo. Tak to nahradili kreslá. Máme tam kútik, na jednej strane sú Thonet kreslá a na druhej strane je vinohradnícka stolička z roku 1830. Tá tam pekne zapadla. V poslednej chvíli mi napadol Michal Hanula a jeho lampy z lubov. A, samozrejme, Etela Lučová. Zo súťaže Kruhy na vode tam je celá skupina vecí. Hodne je tam zastúpená Janka Menkynová, podľa ktorej návrhov remeselníci plietli. Ona tomu dala decentnú formu a poriadok. Dá sa povedať, že to bolo nenápadné dizajnovanie, veci mali kultúru. Zasiahla v podstate do všetkých materiálov a v ÚĽUV-e je jej vplyv nepopierateľný. Veľa toho spravila pre výrobcov, s ktorými pracovala, učila sa s nimi aj od nich. Vedela s nimi spolupracovať.
Ak sa povie pletenie z prírodných materiálov, mnohí si na prvom mieste predstavia prútené koše a košíky. Na výstave sú zastúpené dosť výrazne. Na aké typy, modely košov na výstave by si upozornil návštevníka?
Gro výstavy sú predmety na prenášanie z rôznych materiálov, z lyka, rôznych tráv, korienkov, slamy. Na pletenie košov sa používali od štiepaných koreňov až po štiepané vŕbové luby. Tento prírodný materiál je stále obľúbený, koše z neho sú ľahké a skladné. Mal ho nahradiť plast, ale neosvedčil sa. Tú vôňu z plastu nedostaneš. Na výstave sú zaujímavé napr. tzv. opálky. Do nich môžeš strašne veľa uložiť, zobrať a odniesť dvoma rukami. Sú tam aj veľké opálky, tie sa používali na uhlie. Zaujímavý je kôš na lístie. S veľkou rúčkou. Vyzerá ako veľká mušľa. Dosť dominantný. Tým, že lístie je ľahké, v koši sa ho dá odniesť naraz veľké množstvo. Veľmi zaujímavý je tzv. chrbták. Mal pevnú lieskovú konštrukciu, bol pletený do oblúka, aby sa naň mohli dať popruhy a mohol sa nosiť na chrbte. Kedysi veľmi bežný typ. Človek mal voľné ruky a samotný kôš bol ľahký. Generácie remeselníkov to naozaj vymysleli tak, aby bol čo najúspornejší a najľahší. Preto na pletených predmetoch nebola výzdoba. Samy osebe sú dekoratívne. V dreve sa môžeš vybúriť na plochách drevorezbami, dekorom. V pletivách nie sú také lokálne prvky.
Je to taký prirodzený ornament.
Všetky prírodné pletivá majú veľmi peknú, logickú štruktúru. Myslím si, že aj preto sú predmety z nich také obľúbené. Pletenie sa dá praktizovať bez náročných nástrojov. Nemusíš kupovať stroje a neviem čo. Máš pár vecí, napríklad nožíček a prútie, ktoré sa kedysi pestovalo popri riekach. Aj v Lodine určite boli košikári. Lebo popri rieke vídam pahýle. Už tam nerastie prútie, ale vŕby hrubé ako moja ruka. Dávno to nikto neodštikával. Keď sa prútie každý rok odštiklo, stačilo niekoľko pňov a mal si pravidelnú zásobu materiálu. Také prútnice sa dnes zasa začínajú zakladať. Ideálne by bolo, keby ich starostovia na vidieku podporovali a ľuďom k nim umožnili prístup. Orezávaním sa prútie prirodzene obnovuje. Keď ho neodštikneš, tak narastie a potom už nie je vhodné na pletenie. Takisto dostupné sú aj lieskové luby. Lieska tiež pomerne rýchlo vyrastie do pekných výšok. Efektivita spracovania je porovnateľná a nie je to omnoho prácnejšie. Ale lubové koše dnes už robí málokto. Rozprával som sa s jedným pánom, kupoval som od neho veľkú opálku na drevo. Chcel za ňu 20 eur. Vravel som mu, že je to strašne nízka cena. On mi na to, že vie, ale že za 30 eur by to už nepredal. A že už aj tak končí. Že sa mu to neoplatí. Strávi pri tom veľa času a nevráti sa mu to.
To neznie veľmi optimisticky.
Je to skôr práca pre hobby košikára, dôchodcu, ktorý to robí rád a nezáleží mu, že na tom toľko nezarobí. Prútie je jednoduchšie. Slama takisto. Každý rok máš nový materiál, hoci musíš vedieť, ako ho ďalej spracovať. Napríklad slamienkari, ktorí robia ozdoby, používajú úplne krásny materiál, neporušený, musí byť čistý, pekný. Koše budú vždy. Aj keď dnes ideš do nábytkového obchodu, do JYSKU alebo do IKEY, je ich tam veľa. Niektoré sú z tráv, aj z exotických, ale dajú sa tam nájsť pekné veci. Neviem, kto to robí a akým spôsobom. Existujú na to aj mechanizmy, na spôsob kopyta, ale viac-menej sa to nedá veľmi nahradiť strojom. Myslím, že v Poľsku fungujú manufaktúry, ktoré produkujú koše vo veľkých množstvách. Veď aj na trhoch je vidieť väčšinou poľský tovar.
Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2023 na s. 22
Predaj časopisu Designum
