Kolekcia látok In-between Zuzany Zmatekovej: Spojenie digitálnej estetiky a tradičnej techniky

Zuzana Zmateková (1989) je textilná dizajnérka a absolventka magisterského programu Móda, odev a textilný dizajn na Aalto University School of Art, Design and Architecture v Helsinkách. Popri zákazkovej tvorbe sa venuje aj vlastným experimentálnym projektom, v ktorých sa dlhodobo zaoberá digitálnou estetikou a presahmi nových médií do textilného dizajnu. Vo svojom poslednom projekte In-between (2024) vytvorila pomocou tradičnej techniky žakárového tkania kolekciu nástenných tapisérií inšpirovanú fenoménom „digital-real“, ktorý prepája digitálny a fyzický svet v procese dizajnu a umeleckej tvorby. Projekt nedávno predstavila na viacerých prehliadkach vrátane popredného veľtrhu dizajnu Stockholm Furniture Fair 2025.

Váš projekt In-between predstavuje kolekciu tapisérií, v rámci ktorých prepájate digitálny a fyzický svet a skúmate hranice medzi nimi. Ako tento projekt vznikol?

Na projekte som začala pracovať v roku 2023 a súvisí s tým, že ako textilná dizajnérka sa popri komerčnom textilnom dizajne venujem aj svojim vlastným projektom. Tie sú väčšinou alternatívneho charakteru, pričom v posledných rokoch som sa začala viac venovať okrem témy digitálnej estetiky aj žakárovému tkaniu. Výsledkom bol projekt In- between, v ktorom aj naďalej pracujem s digitálnymi programami a nástrojmi, čo znamená, že návrhy vytváram digitálne, ale do podoby textilu ich pretváram už tradičnou textilnou technológiou.

Kolekciu tvoria tri tapisérie s dominantnou žltou, modrou, oranžovou farebnosťou, pričom vzniku každej z látok predchádzal výskum farieb. Ako ste pri ich výrobe postupovali?

Spočiatku to bolo celkom chaotické. Mojím cieľom od začiatku bolo vytvoriť látky, ktoré vizuálne budú reflektovať trendy v digitálnom dizajne a estetike. Postupovala som tak, že som najprv začala teoretickým výskumom, no keďže na túto tému dosiaľ neboli publikované odborné články, zamerala som sa hlavne na vizuálny výskum, v rámci ktorého som na internete vyhľadávala rôzne vizuálne dáta. Súčasťou tejto fázy bolo to, že som navštívila Pinterest, Instagram a ďalšie podobné siete a cez hashtag „digitálna estetika“ hľadala výsledky. Ukázalo sa to ako správna cesta, pretože som našla množstvo vizuálneho materiálu, z ktorého som si následne robila screenshoty. Objavila som tak podobné vzorce v digitálnom prostredí, pričom z tejto veľkej kvantity vizuálneho materiálu som si vytvorila vlastné kategórie a digitálne prúdy, z ktorých vychádzali výsledné dominantné farby.

Z toho, čo hovoríte to vyzerá na prácnu záležitosť. Ako prvé mi pritom napadlo, že pracujete s programom a na základe algoritmu ste dosiahli výsledky, s ktorými ste ďalej pracovali.

Áno, určite to bolo prácne. Celkom zaujímavé však bolo pre mňa vidieť, ako sú jednotlivé prúdy jednoznačné. Jeden z nich bol napríklad prúd akejsi gemerskej estetiky v rámci počítačových hier, kde prevažovala ponurá, tmavomodrá a zelená. Ďalší tzv. prúd beige minimalism predstavoval prúd s jemnými a neutrálnymi farbami a napokon tam bol akýsi „cukríkový“ prúd, ktorý bol farebný, hravý a kombinoval pastelové pozitívne farby.

Výskum som napokon zredukovala na päť prúdov, pre ktoré som vytvorila návrhy, no z finančných dôvodov som vytkala iba tri látky vo forme farebných gradientov. Postupovala som tak, že som si v rámci týchto prúdov v digitálnej estetike určila farebnice, pričom každá z nich reprezentuje iný prúd – jedna látka je tmavá a prechádza z tyrkysovej modrej do tmavej modrej, ďalšia je svetlá tvorená farbami od žltej po ružovú a potom tam mám taký klasický západ slnka s oranžovými tónmi.

Textílie ste doplnili aj o 3D útvary. Z čoho ste vychádzali?

Súvisí to s tým, že v rámci výskumu digitálnej estetiky som vydedukovala, ako sa dnes vo veľkom využívajú gradienty, čo vidieť napríklad na pozadiach telefónov. Okrem nich sa však vo veľkom uplatňujú aj 3D objekty, s ktorými som sa preto rozhodla pracovať. Kameňom úrazu však pre mňa bolo, že tvary som nevedela sama vytvárať v programoch na to určených. Skúšala som všeličo a rozhodla som sa zakúpiť si hotové tvary v rámci Adobe Stock. Ale čím viac som s tým pracovala, uvedomovala som si, že je to len nejaký zaoblený valček, ktorý je jednoducho vyrendrovaný. Aj z toho dôvodu som si ich vo Photoshope začala sama napodobovať 3D štetcom a vznikli z toho tieto voľné útvary, ktoré sú na textíliách.

Digitálne navrhnutú kolekciu ste napokon technikou žakárového tkania pretransformovali do textilnej podoby. Prečo ste zvolili práve túto techniku?

Je to najmä tým, že tkanie ako také mi pripadá veľmi zaujímavé, keďže technika ponúka nespočetné množstvo možností a kombinácií materiálov a väzieb. Žakár je zároveň predchodcom počítaču, pričom rovnaký programovací princíp v podobe núl a jednotiek sa uplatňuje dodnes. Táto textilná technológia má pritom neskutočné možnosti a týka sa aj toho, že vytkať digitálny obraz v textilnej väzbe je technologicky nesmierne náročné. Druhou rovinou je aj moja osobná méta. Už počas štúdia na Aalto School of Art, Design and Architecture som pracovala so žakárom, no v tom čase som bola veľmi limitovaná, a keď som chcela prepísať digitálny obraz do látky, tak som to vedela urobiť s použitím iba jednej nite útoku. Čím viac totiž farebných nití ide do látky, tým je programovanie komplikovanejšie. Teraz som to chcela posunúť ďalej a v spolupráci s ďalšími odborníkmi to dokázať spraviť tak, že digitálny prepis bude farebný, zároveň bude veľmi hodnoverný a bude mať úroveň digitálneho obrazu.

S kým ste spolupracovali?

S holandskou manufaktúrou EE Exclusives. Je to štúdio známe tým, že na špičkovej úrovni dokáže urobiť čokoľvek, keďže majú technológiu a majú na to tím odborníkov. Z finančných dôvodov som ešte predtým oslovila aj jednu taliansku firmu, ale tam mi to nevedeli vytkať. Zaťala som preto zuby a rozhodla som sa investovať. Spolupráca však bola výborná. Digitálne návrhy tapisérií museli byť pred vytkaním na žakárovom tkáčskom stave najprv prepísané do textilných väzieb. Prepísanie návrhu do väzieb, nazývané aj programovanie textilných väzieb, prebehlo za spolupráce s vývojárom žakárových tkanín. Ten v špeciálnom programe kombinuje väzby spôsobom, ktorý čo najvernejšie vykreslí digitálny návrh v textile. S manufaktúrou som pritom komunikovala na diaľku. Opísala som im svoje požiadavky, poslala im fotky a niečo sme spolu riešili aj telefonicky a na základe toho to celé naprogramovali. Poslali mi prvú látku s tým, čo si o tom myslím. Keď som to rozbalila, bola som milo prekvapená. Som za to rada, lebo mi to vytkali na prvý raz a výsledok bol úžasný.

Zvažovali ste aj iné techniky?

V tomto projekte išlo vyslovene o žakár. Ale tým, že som ho zrealizovala a pomohlo mi to viac aj odpútať sa od tejto tradičnej techniky, momentálne uvažujem nad ďalším posunom. V blízkej budúcnosti by som totiž chcela pracovať na projekte, ktorý by viac pracoval s lokálnymi materiálmi a lokálnou technológiou.

Aké sú hlavné úskalia pri práci so žakárovou technikou?

Najmä to, že je nedostupný. Pre väčšinu textilných dizajnérov je to málo dostupná technológia, pretože žakárové stroje sú drahé, väčšinou ich vlastnia iba veľké produkcie a manufaktúry, ku ktorým sa malý dizajnér často nedostane. Produkcia v malom množstve je finančne náročná aj preto, lebo naprogramovanie návrhu do textilnej väzby je proces, ktorý si vyžaduje spoluprácu s odborníkom. Okrem toho programovanie je samo osebe veľmi náročné a drahé, pričom programovanie jedného vzoru môže v závislosti od náročnosti dizajnu stáť od šesťsto do tisíc eur.

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2025 na s. 16. Viac informácií o predaji časopisu Designum.