Keď v móde ide o život. Rozhovor s Máriou Štranekovou

Mária Štraneková (1977) je dizajnérka a pedagogička, ktorej tvorbu v oblasti udržateľnej módy odborná verejnosť prvýkrát ocenila už v roku 2007 titulom Top Styl Designer na veľtrhu STYL a KABO v Brne. V súčasnosti kombinuje tvorbu pod svojou značkou Mayamay s pozíciou vysokoškolskej pedagogičky a lektorky na francúzskej škole módneho biznisu MOD’SPE Paris Central Europe v Bratislave. Takmer pätnásť rokov od prvého ocenenia získala jej kolekcia Natural mode v súťaži Národná cena za dizajn 2021 – Produktový dizajn v kategórii Móda & životný štýl Hlavnú cenu. Krátko predtým Máriu Štranekovú prizvali do panelovej diskusie, ktorú v spolupráci s britským Department of International Trade organizovala britská ambasáda v Bratislave pri príležitosti nadchádzajúcej konferencie OSN o zmene klímy (COP26) v Glasgowe. Na podujatí v Bratislave sa stretla s Máriou Štranekovou aj autorka tohto rozhovoru, ktorá na ňom zastupovala Centre for Sustainable Fashion, London College of Fashion. Ich spoločný záujem o vzťah medzi udržateľnou módou a každodenným životom ponúka mnoho tém, zhodujú sa, že diskusiu o udržateľnej móde na Slovensku treba posunúť do novej, fundamentálnej a kritickej roviny, ale hlavne do praxe.

Čo sa ťa nikto nikdy nespýtal a rada by si o tom hovorila?

Možno o neekologickom hľadaní udržateľnosti nášho terajšieho sveta. Pojem udržateľnosti aktuálne rezonuje až propagandisticky a nie všetky príklady sú skutočne úprimné. U mňa je to o správnom nastavení morálnych hodnôt a istej zodpovednosti voči životu. Udržateľnosť sa začína v každom z nás, nemyslím, že by mala byť reklamne diktovaná. V móde je to o rozumnej a kvalitnej voľbe oblečenia, ako ja hovorím „pre telo a dušu“ – podľa svojich možností, finančných či mentálnych. Treba vždy rozmýšľať ekologicky a zodpovedne, a to nielen v móde, nakoľko tento pojem sa neustále vyvíja a mení.

Za kolekciu Natural mode si v Národnej cene za dizajn 2021 – Produktový dizajn v kategórii Móda & životný štýl získala Hlavnú cenu. Čo prezrádza jej názov, ako táto kolekcia vznikala? V čom je jej najväčší potenciál a ako sa proces jej prípravy líšil od bežnej prípravy kolekcií, ktoré nemajú v centre záujmu prírodu?

Názov Natural mode znamená inšpirované prírodou, prírodnými materiálmi, ale v hlavnej miere aj „modom“ normálnosti, prirodzenosti a spomalenia. Je to prírodný a prirodzený luxus pre každodennosť. Kolekcia vznikala postupne. V jej spracovaní sa zaujímam o dizajn ako taký, tvarovanie tela, podstatu odevu a jeho funkcie pre konkrétneho nositeľa. Vlnená a ľanová časť kolekcie, ladená v prírodných farbách a s aplikáciou výšivky, vznikla počas môjho krátkeho pôsobenia v ÚĽUV-e. Remeselná precíznosť a materiálová kvalita sú aktuálne devízy úspešnosti odevného dizajnu a práve tu som našla vhodné podmienky prepojenia aktuálnych tém a fenoménov udržateľnosti v móde. Nadčasový dizajn, tradíciu, vzťah k prírode a hodnotám.

Tak vznikla kolekcia, ale i koncept výstavy O móde v prirodzenom „mode“, čiže Natural mode v priestoroch Dizajn štúdia ÚĽUV (2019/2020) v Bratislave. Keďže sledujem a podporujem tvorbu nastupujúcej generácie mladých dizajnérov, z kurátorskej pozície som na výstavu prizvala čerstvé absolventky Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a ich zaujímavé projekty. Originálnu polohu slow dizajnu zoskupenia I’m not a robot a vizionársky projekt Evy Husárovej s jej novým biodegradovateľným materiálom z maku.

Počas mojej rezidencie v Museums-Quartier Q21 vo Viedni v roku 2020 som potom kolekciu prepracovala do nových materiálov a v detailoch podporila funkčnosť a variabilitu. Kolekcia predvedená na MQ Vienna Fashion Week 2020 predstavuje udržateľnosť vo všetkých jej polohách – od výberu materiálu, nadčasovej línie s jedinečnými detailmi šikmo strihaných rukávov až po detaily zakončenia. Variabilné dámske šaty a kabáty boli vytvorené autorským strihom s nulovým odpadom (zero waste). Strihy a pracovný postup pri produkcii mám práve v procese patentovania.

Aké je spojenie medzi Natural mode a tvojou predošlou prácou a nakoľko táto kolekcia udáva smer tvojej budúcej práci?

Kolekcia prirodzene pokračovala vo vyjadrení môjho ambivalentného vzťahu k niektorým negatívnym aspektom módy. Comme to the light (2019) bola koncepčne zameraná na „hľadanie pravej hodnoty“, obsahovala prvé strihové pokusy zero waste, ktoré neustále zdokonaľujem a posúvam do rôznych polôh. Tu som pracovala s pretvorením kvalitných, no už inak nepoužiteľných kašmírových šatiek rozmeru 140×140 cm. Z každej vznikol overal alebo pohodlné šaty. Tiež ma fascinovali prírodné materiály, ktoré majú podľa mňa v sebe život. Vlnené, ľanové či hodvábne vlákna dýchajú, samé sa čistia, sú na dotyk terapeutické, nepotrebujú zložitú starostlivosť. Použila som napríklad i kvalitné látky „vyžraté“ od molí a premenila tento „defekt“ na zaujímavý estetický prvok. Aktuálne pokračujem v danej téme na kolekcii The Crossing (2021/2022), ktorá vychádza z tematiky transformácie sveta po pandémii.

Už od štúdia ťa zaujíma udržateľná móda. Vedela by si opísať, kde tento záujem pramení? Pamätáš sa na prelomový moment, ktorý tento záujem naštartoval?

Tendencia „trvalo udržateľného dizajnu“ sa vo mne prirodzene formovala už v rodine a postupne sa rozvíjala na základe vnímania skutočnosti okolo mňa. Veľmi si vážim materiály, ľudskú tvorivosť a konceptuálnu polohu odevu – až jeho mystickú, rituálnu polohu. Už v roku 2002 som začala s upcycling- om na študijnej praxi na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe v ateliéri Josefa Ťapťucha. Vychádzalo to z istej nutnosti získať zaujímavé materiály v rámci mojej témy. Tiež ma inšpirovala tvorba konceptuálnych návrhárov a umelcov a rovnako prepojenie módy, ekológie a človeka. Transformácia pánskych odevov na dámske šaty vyvrcholila v kolekcii Protection (2007), s ktorou som vyhrala vtedy prestížnu súťaž Top styl designer 2007. Asi najviac ma ovplyvnili opakované návštevy čínskych fabrík, roky predtým ako sa do povedomia širokej verejnosti dostal film The True Cost (2013), alebo činnosť hnutia Fashion Revolution.

V čom je tvoj prístup k téme udržateľnosti v móde nový alebo inovatívny?

V prvom rade je to moje úprimné dlhoročné hľadanie udržateľnosti. Aktuálne sa hlavne zameriavam na autorskú líniu odevu, ktorý má minimálny alebo nulový odpad v strihovom riešení, tiež sa zaoberám minimalizáciou švov a technických operácií v rámci produkcie. Snažím sa tvoriť nadčasový dizajn, cielene nekopírovať trendy, aj keď ich samozrejme z profesionálneho hľadiska musím vnímať. Zvolila som si ťažšiu cestu autorskej tvorby s vlastným rukopisom, aj keď aktuálny výskum študentky MOD’SPE potvrdil, že zákazníci si od lokálnych dizajnérov radšej nakupujú vizuálne trendové odevy.

Ja používam kvalitné prírodné alebo koncepčne zaujímavé materiály, ktorým dávam druhú šancu. Toto je v dnešnej móde až luxusná pozícia patriaca prémiovým značkám. No ja chcem ponúknuť kvalitu za prijateľnú cenu. Samozrejmé je aj to, že nerobím v obrovských množstvách, ide mi pritom hlavne o individualitu nositeľa. Už dlho ma zaujímajú myšlienky úspešného talianskeho dizajnéra Brunella Cucinelliho Humanistic Capitalism and Human Sustainability. Úžasný model podnikania, aj keď priznávam, hodnota týchto výrobkov sa pohybuje vo vysokých sumách, čo je z môjho pohľadu pre spotrebiteľa trochu „nehumanistické“.

Aký je tvoj pohľad na históriu a vývoj udržateľnej módy na Slovensku? V akých ohľadoch sme možno napred alebo, naopak, kde si myslíš, že máme čo doháňať v porovnaní s prístupom k tejto téme v zahraničí?

Vnímam, že pojmy udržateľnosť a slow fashion sa aktuálne aj tu stali trendom, ktorý má veľmi veľa podôb. No výskum súčasnej módy a trvalo udržateľného dizajnu na Slovensku chýba. Dekádu späť som sa v dizertačnej práci venovala aj polohe autorskej módy u nás. Dizajnéri a tvorcovia „v malom“ sú svojím spôsobom všetci udržateľní. Robia priamo pre zákazníka, nie na sklad, veci nepália ani inak nelikvidujú nový nepredaný tovar a nepýtajú si troj-, štvorciferné sumy tak ako zahraničné prémiové značky. Už pred pätnástimi rokmi som písala o vybudovaní si vzťahu k odevu, čo je hlavnou myšlienkou Orsoly de Castro v „revolučnom“ bestselleri Loved Clothes Last z minulého roku.

Počas pôsobenia v akademickom prostredí na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne sme riešili desiatky zaujímavých projektov s touto tematikou, na Katedre textilnej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave som zaznamenala skvelé projekty. Výsledky by sa dali porovnať s globálnymi trendmi a úspechmi študentov prestížnych svetových škôl. Mnohí z nich majú teraz zaujímavé a hlavne zodpovedné značky. Vnímam úžasný kreatívny potenciál študentov. S uplatnením a podporou ich vízií je to horšie, keďže tu chýba vedecko-kritická platforma a napojenie na priemysel. Zahraničný trh je zručnejší, pokiaľ ide o marketing a realizáciu, mohol by sa však u nás inšpirovať v ideovej rovine.

Všetky tvoje šaty sú doplnené visačkou Life Care Instructions (starostlivosť o život). Kde je pre teba prepojenie medzi odevmi, ktoré nosíme, a životom, ktorý vedieme? Ako môže jedno ovplyvniť druhé?

Šaty sú môj nástroj komunikácie, prostredníctvom ktorého sa snažím aspoň trochu meniť svet k lepšiemu. Ako vieme, odev je jedným z kľúčových určovateľov kultúry, triednej príslušnosti, osobnosti či prejavom individualizmu. Mňa zaujala i jeho komunikačná až metarovina, dotýkajúca sa tela i vedomia, vízií či myšlienok. Človek je v mojej tvorbe prvoradý. Spojenie šiat a tela je pre mňa doslova zážitkom prítomnosti. Vzťah módy, dizajnu a umenia k večnosti i každodennosti je názov mojej habilitačnej práce, kde súborne predstavujem kolekcie, ktoré ponúkajú formu, ale i precítenie a uvedomenie si obsahu života, niečoho vyššieho a samého seba. Príkladom je veľmi úspešná kolekcia The Dust (2012). Kreativita, radosť zo života, túžba byť užitočný v živote, i toto sa snažím komunikovať prostredníctvom spomínaných visačiek. Úprimne, a možno až idealisticky, mi záleží na konkrétnej nositeľke, jej pohodlí v dokonale padnúcich šatách, ale i na jej duševnej pohode. Ideálne sú šaty určené pre osobnostne zrelú ženu, ktorá je tvorivá a spoločensky angažovaná, je skryte výnimočná.

Záleží mi aj na ľuďoch, vo všetkej ich rôznorodosti. Aj preto som sa zúčastnila na viacerých projektoch Nadácie Orange Šaty zo srdca či projektu odevnej kolekcie pre podporu veľmi talentovaného chlapca s autizmom. Stála som aj pri zrode slovenskej ekologickej a etickej značky, ktorej cieľ je podpora sociálne znevýhodnených skupín ľudí.

Čo by z tvojho pohľadu bolo treba na to, aby sa téma udržateľnosti v móde a dizajne riešila dlhodobo a do hĺbky, a nielen ako konverzačný trend sústredený na ‚eko‘ obaly a materiály, no bez hlbšej zmeny nášho prístupu k veciam, ktorými sa obklopujeme?

Táto otázka by mala byť v každom človeku, je to naša vnútorná zodpovednosť. Každý z nás by sa mal snažiť dlhodobo si ju zodpovedať sám za seba, pretože všetci môžeme niečo urobiť. Aké sú vlastné kritériá udržateľnosti? Šaty, ktoré cestujú cez polovicu sveta, nebudú pre mňa nikdy udržateľné. Konečný užívateľ si vyberá odev – svoju druhú kožu, svoje sebavyjadrenie, uspokojuje svoju potrebu. Neuvedomujeme si pritom ale skutočnú cenu oblečenia, aj napriek jeho nálepke sustainable v globálnom reťazci. Preto je dôležité túto tému podávať zrozumiteľným spôsobom a dávať jej edukatívny rozmer, nielen priestor v rámci aktuálneho marketingového greenwashing-u, ktorý môže zavádzať zákazníka.

Máš skúsenosť z veľkých módnych štúdií ako Preen a Alexander McQueen. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu, že chceš pracovať ako nezávislá dizajnérka pod svojou značkou, a nie sa uchádzať o zamestnanie v jednom zo svetových módnych domov?

V štúdiu McQueen moje meno v rámci zadaní rezonovalo často, cítila som sa ocenená a „dôležitá“. No postupom času som si uvedomila, že vysoká móda má i svoju odvrátenú tvár a nechcela som byť natoľko jej súčasťou.

Som vďačná za nezabudnuteľné skúsenosti na stáži a možnosť tam ostať, ale vtedy som túžila dokončiť štúdium na Vysokej škole výtvarných umení. Zdalo sa mi to veľmi dôležité a cítila som potrebu odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti ďalej. Následne som dostala ponuku učiť na vysokej škole, dokonca viesť ateliér, takže bolo rozhodnuté. Pracovala som na svojich kolekciách ako nezávislá dizajnérka.

Myslíš si, že ako nezávislá dizajnérka s malou značkou dokážeš zmeniť veci, na ktoré iní možno nemajú taký vplyv?

Tým, že som malá značka, cítim, že dokážem plne uskutočniť ciele udržateľného dizajnu. Dokážem ovplyvniť výber materiálu, lokálnu výrobu, mám často možnosť priamo komunikovať s potenciálnou nositeľkou. Vysvetlím jej aj starostlivosť o materiál, tiež ponúkam so šatami príbeh, čo môže pomôcť vybudovať si k odevu vzťah. Nedokážem však súperiť s globálnymi značkami a online platformami, ktoré majú dokonale a cielene nastavené SEO (Search Engine Optimisation) vo vyhľadávačoch.

Preto cítim, že asi najviac môžem ovplyvniť veci ako pedagogička a lektorka. Učím dizajn na dvoch vysokých školách, mám množstvo mladých študentov, v ktorých vidím potenciál, prenechávam im know-how a verím, že oni posunú moje snaženie ešte ďalej. V nemalej miere považujem za dôležitú aj moju aktívnu spoluprácu s inštitúciami, platformami, a influencermi, ktorí sa tejto problematike už pár rokov venujú – Slovak Fashion Council, Fashion Live, Fashion Revolution, Inštitút cirkulárnej ekonomiky, SIEA (Slovenská inovačná a energetická agentúra) a podobne. Influencerky, ako napr. Petra Konček – Rogue_ Minimal alebo Marika Majorová, alias Tonbogirl, sú nielen pre mňa spojivom medzi lokálnym dizajnom a potenciálnymi klientmi. Spolupracujem i s lokálnymi obchodmi, ako je vPRIESTORe či Slávica, kde ponúkam svoje modely.

Kto ti najviac pomohol počas tvojej doterajšej profesionálnej cesty? Akým spôsobom?

Počas štúdia to boli rôzne štipendiá a granty, vďaka ktorým som mohla byť napríklad i na spomínanej stáži v prítomnosti osobností, ktoré ma najviac profesijne ovplyvnili. Tvorba autorskej módy, zvlášť jej inovatívnej časti je finančne náročná, a preto som veľmi vďačná za podporu Fondu na podporu umenia. Tiež vidím „osvietenú“ pozíciu Nadácie Tatra banky prostredníctvom programu Umenie. Samozrejme, pomohli mi aj výhry v súťažiach a grant na podporu podnikania. Nepriamo mi pomáha aj to, že učím a musím sa preto neustále vzdelávať a posúvať sa dopredu. Bez duševnej podpory a lásky mojich najbližších a priateľov si túto cestu nedokážem predstaviť.

Nezávislí dizajnéri často hovoria, že v prvých rokoch po štúdiu dostávajú podporu na svoju prácu, neskôr je už ale ťažšie nájsť finančnú podporu aj mentorov. Oboje môže byť kľúčové na posunutie práce dizajnéra do ďalšieho profesionálneho rozmeru. Čo by podľa tvojho názoru mohlo pomôcť podporiť nezávislý autorský dizajn na Slovensku tak, aby sa stal silnejšou alternatívou k uniformite, množstvu, a, žiaľ, aj stále klesajúcej kvalite módy zo svetových reťazcov?

Na Slovensku vo front row módnych prehliadok zatiaľ nesedia ani nákupcovia, ani investori. Dôležitá je nadväznosť škola – priemysel, kontinuita či inovácia lokálnej výroby, združovanie lokálnych značiek a strategická podpora predaja domácich značiek. Mladý/dá dizajnér/ka by tak už na škole vedel/a, kde môže robiť svoju prax, a firma by sa prirodzene kreatívne rozvíjala vďaka jeho/jej inovatívnemu vkladu.

Obnova odevného a textilného priemyslu nie je u nás zatiaľ strategické politické rozhodnutie, aj keď zahraničné príklady poukazujú práve na znovuobnovený rast priemyslu v tomto odvetví v nám podobných krajinách EÚ. Problém vidím aj vo vzdelávaní – nemáme správne školených a vzdelaných ľudí v oblasti remesla, odevníckych technológií a marketingu. Ak aj obnovíme zavreté fabriky, ktoré boli veľmi kvalitné a šili v nich aj luxusné zahraničné značky, nebude v nich už mať kto pracovať. Staršie vyškolené pracovníčky prešli pracovať do montážnych hál a po zrušení odevných učilíšť a stredných škôl už nemajú nasledovníkov. Je preto dôležité ovplyvniť ekonomicky veľkých hráčov či politické rozhodnutia. Okrem toho osvietený investor by bol i pre mňa ideálny model a vrúcna prosba.

Ak hovoríme o móde a živote, tvoj každodenný život hrá, samozrejme, kľúčovú rolu. Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň a ako delíš svoj čas medzi výučbu a svoju tvorivú dizajnérsku prácu?

Rôznorodo. Dni a priestor mám rozdelené v závislosti od vysokoškolského rozvrhu, ktorý kombinujem s mojimi ďalšími pracovnými aktivitami. Mám ateliér, štúdio a dielňu, takže rôzne striedam aj miesta. Najčastejšie sa však aktuálne zdržujem v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí na MOD’SPE Paris Central Europe, škole módneho biznisu, kde učím a zároveň tam mám štúdio. Tu môžu aj študenti nazrieť do tvorivého procesu a je to vlastne i miesto, kde komunikujem s verejnosťou či klientmi. Ponúkam im osobitý prístup vo výbere najvhodnejšieho odevu, niekedy len konzultáciu či rozhovor.

Aké zmeny vo svojej práci by si privítala a čo by si, naopak, nikdy nechcela zmeniť?

Moja silná stránka je tvorivosť, ale, bohužiaľ, nie v komerčnej polohe. Preto by som túto stránku rada prenechala iným a naučila sa delegovať najmä činnosti, ktoré sama už kapacitne nestíham. Nemenila by som ale rôznorodosť kreativity a aktivít, ktoré mi moja práca ponúka. Svojej práci venujem veľa energie, preto za podstatné považujem vždy si nájsť čas pre seba, rodinu a prírodu, kde najviac vnímam to podstatné, a to, čo ma prevyšuje.

Ako podľa teba vyzerá úspech?

Každý menší krok je úspech, ak človek ide dopredu. Úspech je pre mňa každodenná radosť z práce a pocit zmyslu života, a to, že som po sebe niečo zanechala – či už v podobe myšlienok a informácií podaných študentom, tvorby alebo stretnutí s priateľmi. Veľký úspech je pre mňa, aj keď niekoho urobím šatami šťastným, keď sa v nich bude dobre cítiť a posúvať tento dobrý pocit ďalej. To je v mojej tvorbe kľúčové. Cením si ocenenie v Národnej cene za dizajn, je to uznanie mojej tvorivej práce odborníkmi. Čo sa týka úspešnosti vízií značky, za úspech budem považovať jej stabilnú pozíciu na lokálnom trhu.

O tvojej práci som prvýkrát počula počas tvojej stáže v štúdiu McQueen, čo je teraz už viac ako pätnásť rokov. Ak sa prenesieme o ďalších pätnásť rokov dopredu, o čom by si sa rada rozprávala pri našom stretnutí?

Zrátala som si, koľko budem mať rokov, a tak v prvom rade dúfam, že ešte stále to budem ja – idealistka, plná vášne, lásky a energie. Dúfam, že sa budeme môcť stretnúť i fyzicky, čas online sveta sa nejako prirodzene vnára do našich životov. O témy určite nebude núdza a možno sa opäť budeme rozprávať o udržateľnosti v móde, len budeme pravdepodobne definovať iné problematiky. Verím, že už konečne aj uvidíme ovocie nášho zodpovednejšieho správania sa v móde i v každodennom živote. Uvidíme – teším sa.

---

Článok bol uverejnený v časopise Designum 1/2022 na s. 4
Predaj časopisu Designum