Každý vklad do nadhodnoty nás mení k lepšiemu. Rozhovor s Barborou Šajgalíkovou

Barbora Šajgalíková (1980) je grafická dizajnérka, scénická výtvarníčka či zakladateľka oddelenia vizuálnej komunikácie v Slovenskom národnom divadle (SND), ktoré dva roky viedla. Neskôr bola takmer štyri roky riaditeľkou komunikácie SND. Študovala na Fakulte architektúry Technickej univerzity vo Viedni (2006). Praxovala v parížskom ateliéri Jean Nouvel a v Bell Architects vo Washingtone. Následne pokračovala na doktorandskom štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave (2013). Nakoľko sa stále viac pracovne venovala grafickému dizajnu, prihlásila sa na magisterské štúdium na Katedre vizuálnej komunikácie na VŠVU v Bratislave (2017). Popri tvorbe knižných obálok, plagátov, vizuálnych identít si udržala presah s architektúrou v podobe navigačných systémov, návrhov na dizajn výstav predovšetkým pre Slovenskú národnú galériu (SNG), no najviac pri scénografii. Posledné roky priam zasvätila práci na zjednotení vizuálnej komunikácie pre SND, čo sa pre ňu stalo výzvou a poslaním zároveň. V roku 2023 získala cenu za Sociálny čin roka vytvorením programu Divadlo pre všetky deti (v SND). Kniha Lucie Satinskej Milý Tato. Listy z tohto sveta dostala čestné uznanie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 2022. Vystavovala na výstave Národná cena za dizajn v roku 2016, 2020 a 2024.

Ako autorka niekoľkých scénografií si našla využitie svojho architektonického vzdelania. Ako si sa dostala k prvému návrhu? Bola si očarená divadlom? Na ktoré svoje scénografické návrhy si obzvlášť pyšná?

Svoju prvú scénu som robila pre Večeru s Havranom pre RTVS v roku 2013. Zlomovou postavou v mojom profesijnom, ale aj priateľskom živote je však Matúš Bachynec. On mi dal prvú príležitosť vytvoriť divadelnú scénu pre Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene k inscenácii hry Agathy Christie. Odvtedy sme spolupracovali na desiatkach inscenácií a pre mňa táto spolupráca veľmi veľa znamená. Mám rada Matúšove réžie, jeho výber hier a spôsob uvažovania. S Romanom Polákom som urobila svoju prvú opernú scénografiu a nedávno som spolupracovala na hre k 35. výročiu nežnej revolúcie s Rasťom Ballekom. S Marekom Mokošom sme vytvorili krásne komorné diela v Opernom štúdiu. Vytvárať scénografiu je najkrajší tvorivý proces, aký poznám. Mám veľa obľúbených inscenácií, ale keby som išla striktne po vzťahu k mojej časti diela, tak Hriech/Její pastorkyňa a opera Madama Butterfly v SND a Rozsobáše v Divadle Andreja Bagara v Nitre sú moje  najmilovanejšie.

Si autorkou nielen loga, ale aj kulís Večera s Havranom, ako vznikla táto spolupráca?

Keď sme sa s Michalom Havranom spoznali, práve začínal pripravovať formát Večere s Havranom. Sprevádzala som ten proces takmer od  začiatku a v nejakom čase ma oslovil, či by som navrhla scénu a vizuálnu identitu relácie.

Navrhovala si niekedy k predstaveniam aj kostýmy?

Áno, ale veľmi ojedinele, konkrétne dva krát. Pri štúdiu architektúry sme sa často pri tvorbe priestoru inšpirovali odevom ako modelom funkčného priestorového riešenia. Pri kostýmovej tvorbe je to reverzný proces – kostým odvíjate od charakteru postavy. Je to kontaktná práca s hercami, ktorá mi priniesla nový pohľad na text aj divadlo.

Keď navrhuješ scény, robíš zároveň aj vizuál k predstaveniu?

Keď som pred pár rokmi so scénografiou začínala, bolo to celkom bežné. Považujem však za skvelé, že sa to mení a že väčšina divadiel má v  súčasnosti nastavenú jednotnú vizuálnu identitu a výtvarníci jednotlivých inscenácií už nerobia aj plagáty. Oba prístupy majú svoje výhody aj nevýhody, jedným z hlavných protiargumentov voči vizuálnej celistvosti komunikácie divadla je, že výtvarník danej inscenácie vie lepšie vystihnúť jej podstatu ako človek, ktorý nie je súčasťou tímu. Ja som však presvedčená, že vizuálna jednota inštitúcie by mala stáť aj nad týmto, hoc silným argumentom.

Darí sa ti úspešne prepájať svoje dvojité vzdelanie (architektúru a komunikačný dizajn), spolupracovala si napríklad so SNG, Zoya Gallery, Galériou Ľudovíta Fullu nielen na vizuáloch, ale aj výstavách. Čo ťa na tejto práci baví, resp. aký máš prístup pri uvažovaní o predstavení  konkrétnych diel v konkrétnom priestore?

Na tejto práci mám rada, že je posunom do iného žánru, spoluprácu s kurátormi a ponor do výtvarného umenia ako taký. Je tam iná dynamika, iné témy a iná práca s návštevníkmi. O koncepcii vystavovaných diel rozhoduje kurátor, mojou úlohou je prispôsobiť existujúci priestor tak, aby diela čo najviac vynikli.

(…)

Ktorá oblasť komunikačného dizajnu ti je najbližšia, ktorú robíš najradšej a prečo?

Urobila som veľmi veľa plagátov a kníh, pár informačných systémov a niekoľko identít, ale nie som si istá, či je kvantita merateľom blízkosti. V niečom je pre mňa ťažšie nájsť nový prístup k oblastiam, v ktorých mám už takmer rutinnú skúsenosť, ako k tým, ktoré ostali v rovine  poloprebádaných území. Každý projekt, na ktorom spolupracujem, je pre mňa dôležitý. Osobitné miesto majú v mojom srdci práce, ktorým  som venovala najviac energie. Z kníh je to určite kniha 100 rokov SND, zo scénografií Hriech/ Její pastorkyňa, Rozsobáše a Večera s Havranom, z galerijných projektov Filla × Fulla, Laco Teren a Földváriho knižnica v SNG, z identít logo Fondu na podporu umenia a z  informačných systémov Vydrica a Krásna Hôrka. Špeciálny vzťah mám ku knihe Lucie Satinskej Milý Tato. Listy z tohto sveta, lebo je veľmi intímna a ja som veľmi vďačná, že ma Lucia pustila na také krehké územie.

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2025  na s. 26. Viac informácií o predaji časopisu Designum.