K dizajnu sa dá pristupovať aj neformálne. Rozhovor s Veronikou Kurcinovou

Designum 1/2025

Veronika Kurcinová sa ako grafická dizajnérka dostala do povedomia vďaka školským projektom v Ateliéri vizuálnej komunikácii na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Za bakalársku prácu Pohľad zdola o vlastnej skúsenosti s achondropláziou obsadila v roku 2021 v českej knižnej súťaži Book in Progress druhé miesto a v roku 2022 s ďalším semestrálnym projektom obsadila tretie miesto v súťaži Zlín Design Week. Medzi jej posledné projekty na škole patrili aj školské noviny FUTURE, ktoré vytvorila so študentom dizajnu Adamom Zakuciom, v Národnej cene za dizajn 2024 získali nomináciu v kategórii Študentský dizajn a Cenu verejnosti. V minulosti bola tiež členkou košického grafického štúdia BRUT.TO, absolvovala stáž v ateliéri Wzorro design v Katoviciach a je spoluzakladateľkou kreatívneho projektu duo. jedenapól. V súčasnosti žije v Bratislave, kde pôsobí v medzinárodnom kolektíve Büro Milk.

Vďaka projektu autorských školských novín FUTURE, ktorý ste vytvorili spolu s Adamom Zakuciom, sa vaša práca prvýkrát ocitla na výstave Národnej ceny za dizajn. Aký ste z toho mali pocit?

Veľmi dobrý. S Adamom sme boli na otvorení výstavy, kde bolo skutočne veľa ľudí. Vzhľadom na to, že tých prác bolo mnoho na takom malom priestore, spočiatku som sa cítila trochu stiesnene. Ale keď sme sa prechádzali výstavou a zrazu sme uvideli našu prácu, veľmi sme sa obaja potešili. Bol to fakt dobrý pocit, že našu študentskú prácu vystavujeme medzi profesionálmi. Ja som z toho v duchu až kričala od radosti.

Ako ste zareagovali, keď ste sa dozvedeli, že ste za noviny získali špeciálnu Cenu verejnosti. Z celkového počtu 2 064 hlasov váš projekt získal najvyšší počet – 408.

Bola som veľmi prekvapená. Nečakala som, že budeme mať až takú veľkú podporu ľudí, pretože projekt sme robili na pôde Fakulty umení v Košiciach, a nie napríklad na „domácej“ bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Ja ani Adam sme preto vôbec neverili, že by sme mohli vyhrať. Obaja sme za to veľmi vďační, je to pre nás veľký úspech.

Noviny ste vytvorili ako semestrálny projekt pri príležitosti 25. výročia Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Ako sa zrodil tento nápad?

Prvým impulzom bolo, že mňa veľmi baví pracovať v tíme. U nás na škole sa však tento typ práce dlhodobo nepreferuje a všetky semestrálne práce robia študenti samostatne. Adamovi som preto navrhla, či by sme neurobili spoločnú vec, a on bol tomu naklonený. Spočiatku sme však ešte nevedeli, čo konkrétne chceme urobiť, len sme orientačne pracovali s tým, že by to mohol byť nejaký magazín. V tom čase bolo na škole semestrálne zadanie FUTU 25, témou bolo vytvorenie práce k výročiu školy. Vtedy sme si obaja uvedomili, že by sme mohli vytvoriť školské noviny. Neskôr sme to povedali našim pedagógom, ja profesorovi Marianovi Oslislovi, Adam Samovi Čarnokému, ktorí boli z toho tiež nadšení. Spojili sme sa a všetci štyria sme odvtedy spolu o projekte veľa konzultovali, až sme to pretavili do súčasnej podoby.

Ako by ste noviny opísali? Škola na príklad každoročne vydáva katalóg študentských záverečných prác FUTU NOW. V čom sa noviny od katalógu líšia?

Naše noviny sprostredkúvajú pohľad študentov na Fakultu umení a sú bez akejkoľvek cenzúry a viac-menej aj bez formálnych informácií. To je aj hlavný rozdiel v porovnaní s katalógom FUTU NOW, ktorý predstavuje vybrané študentské práce, pričom ich výber majú na starosti pedagógovia. Od začiatku sme vedeli, že noviny nechceme urobiť obyčajne. V rámci práce sme sa tak obaja stali najmä redaktormi, ktorí robili interview, popri tom sme navrhovali aj dizajn stránok a vytvárali amatérske fotky. Nechceli sme ukázať profesionalitu, ale vidieť školu študentskými očami a zároveň sprostredkovať môj a Adamov pohľad na školu.

Gro novín tvoria rozhovory s pedagógmi, absolventmi či študentmi, ktoré sú doplnené aj o pasáže o histórii školy a informáciami o ateliéroch. Pomerne nezvyčajný je vizuál novín s amatérskymi fotografiami interiéru školy a ateliérov doplnenými o kresby a rôzne náčrtky.

Áno, chceli sme priblížiť to prirodzené školské prostredie a navodiť atmosféru školy. S Adamom sme na začiatku veľa skúšali, čo bude a nebude fungovať. Spočiatku noviny vyzerali pomerne komerčne, avšak cítili sme, že to nevystihuje našu školu. Preto sme sa opäť vrátili na začiatok a spísali pár základných bodov, od ktorých sme sa opäť odvíjali. Jedným z nich bol napríklad hnedý, prírodný trstinový papier, ktorý sa využíva pri kreslení, a ten sme použili ako základ novín. Ďalším motívom boli čarbanice, ktoré vystihujú kresby a skice nielen maliarov, ale ja dizajnérov a architektov, keď si robia náčrtky. Aj tie sa objavujú v novinách. Okrem toho každému respondentovi sme pridelili aj vlastné písmo. Bodové písmo síce ostalo všade rovnaké, ale nadpisovým písmom aj prevedením strany sme chceli vizuálne interpretovať každého respondenta zvlášť. Možno to pôsobí trocha punkáčsky, ale layout, grid to celé zjednocuje. Pokiaľ ide o fotografie, tie vznikli tak, že sme s Adamom chodili po škole a mobilom fotili rôzne zákutia, ktoré charakterizujú život na fakulte. Dobre sa to potom dopĺňa so všetkými rozhovormi ľudí o skúsenostiach a pôsobení na škole a o tom, ako sa škola vyvíjala, aká bola komunita v minulosti a aká je dnes.

(…)

O achondroplázii hovoríte prostredníctvom vašej práce. Je podľa vás úlohou dizajnu komunikovať na príklad aj sociálne či spoločnosťou prehliadané témy?

Áno, určite. Aj v prípade knihy Pohľad zdola som chcela, aby achondroplázia nezostala tabu témou, o ktorej sa ľudia boja rozprávať. Pracovala som s ideou, že ak to vytiahnem na verejnosť, môže sa stať, že tým inšpirujem hoci len jedného človeka. Ten to však zasa povie ďalším ľuďom a postupne sa to na seba nabaľuje. Výsledkom je, že téma sa zrazu môže stať súčasťou verejnej diskusie. Zároveň podľa mňa platí, že ak by sme ako dizajnéri neotvárali aj menej príjemné či prehliadané témy, ďalší ľudia nemusia nadobudnúť odvahu o nich hovoriť. Znamená to, že ostanú schované pod povrchom. Naopak, ja som zástankyňou toho, aby sme sa rozprávali o tabu témach. Druhá vec je, že vďaka dizajnu sa ľudia môžu na veci dívať inými očami. Knihu som sa totiž snažila poňať s ľahkosťou a chcela som takto ukázať, že sa neberiem vážne. Znamená to, že pre druhých ľudí s podobnou skúsenosťou to môže byť návod na to, ako môžu pristupovať k svojej situácii. Iným príkladom je moja diplomová práca, v ktorej som sa venovala slamerstvu. Ten je síce na Slovensku na vzostupe, ale vizuálne nie je veľmi propagovaný. Prostredníctvom projektu som sa rozhodla slamerom pomôcť a ukázať, ako vizuálne interpretovať ich texty a slamovú scénu na Slovensku.