Jan Vaněk a civilizované bývanie pre každého

Od októbra 2016 až do konca júla 2017 máme už aj v Bratislave možnosť podrobnejšie sa zoznámiť s dielom Jana Vaňka, multitalentovaného návrhára, architekta, publicistu a reklamného stratéga, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil názory na moderné bývanie a životný štýl od prvej polovice 20. storočia. Autorom výstavy je Jindřich Chatrný, vedúci oddelenia architektúry a urbanizmu Múzea mesta Brna (MuMB). Výstavu pôvodne pripravilo MuMB do vlastných priestorov ešte v roku 2008. Neskôr putovala ďalej do Prahy a Zlína, kde mala dobrý ohlas a aj vďaka tomu sa jej autorovi podarilo získať nové poznatky, dokumenty a exponáty z tvorby Jana Vaněka, a doplniť tak zbierku MuMB aj putovnú výstavu. Prezentovaná je síce len v časti prvého poschodia SNM, no aj tak predstavuje neuveriteľne široký záber Vaněkovho pôsobenia. V nasledujúcich riadkoch prinášame aspoň krátky súhrn toho, čo výstava prináša.

Výstava originálneho tvorcu v Slovenskom národnom múzeu

Vaněk neznámy – známy

Jan Vaněk bol návrhár a výrobca nábytku a interiérového zariadenia, ale pôsobil aj ako architekt, publicista, pedagóg, dizajnér a reklamný stratég. Stál na začiatku nového definovania bytovej kultúry a životného štýlu v prvej polovici 20. storočia, reformoval metódy navrhovania a výroby nábytku, jeho kombinovania v súlade s ekonomikou a účelnosťou prevádzky v domácnosti. Je zvláštne, že hoci vo svojom období spolupracoval s významnými architektmi, ako boli Bohuslav Fuchs, Adolf Loos, Jan Kotěra, Josef Gočár či dokonca Mies van der Rohe, zostalo Vaněkovo meno trochu zabudnuté a jeho tvorbe sa nevenovalo ani zďaleka toľko pozornosti ako uvedeným tvorcom. Paradoxne v mnohých slávnych architektúrach vidíme Vaněkove práce bez toho, aby sme vedeli, kto je autorom. O to významnejšie preto je mnohoročné bádanie Jindřicha Chatrného a MuMB a objavná výstava, ktorú máme teraz možnosť vidieť u nás v Bratislave.

Ako sa zrodil sektorový nábytok

Jan Vaněk sa narodil 13. januára 1891 v Třebíči, v rodine majiteľa prosperujúcej stolárskej a nábytkárskej dielne. Tradícia rodinného podnikania a želanie otca ho najprv nasmerovali na nábytkársku školu do Chrudimu (1905 – 1909) a neskôr na prax do Nemecka, kde zbieral skúsenosti v renomovaných nábytkárskych firmách v Hellbronne, Stuttgarte a Mníchove. Tým sa skončilo jeho formálne vzdelávanie a vzhľadom na neskoršiu úspešnú Vaněkovu návrhárskú, podnikateľskú a publicistickú kariéru to znie až neuveriteľne. Po návrate z Nemecka vhupol rovno do praxe, keď prevzal v roku 1911 rodinný podnik v Třebíči. Reorganizoval ho a rozšíril, už pod názvom Uměleckoprůmyslové dílny a o niekoľko rokov neskôr dal pre závod postaviť novú budovu v rondokubistickom slohu podľa návrhu architekta Josefa Gočára.

Podnik sa neskôr zlúčil s ďalšími firmami v Brne a stal sa základom pre vznik Spojených umeleckopriemyselných závodov (UP). V roku 1922 bol Vaněk vymenovaný za vrchného riaditeľa. Jeho tvorivosť a predvídavosť sa tu ukázala v návrhoch knižničky a sekretára ako základných prvkov takzvaného pristavovacieho nábytku, teda jednoduchých kombinovateľných kusov, ktoré neskôr ako skladobný sektorový nábytok dlhodobo patrili k najúspešnejšiemu sortimentu UP závodov. Tie boli síce vo svojom období najväčšie v bývalom Československu, Vaněk bol však odvolaný z riaditeľského miesta, údajne kvôli nedostatočným ekonomickým výsledkom.

Potrebujete rady. Zariaďujete nový byt moderného človeka.

V roku 1925 teda Vaněk UP závody opustil a začal znova, nie však od nuly. K bohatým poznatkom a praxi v oblasti navrhovania a technológií výroby nábytku pridal aj poučenie o marketingových stratégiách, priamych aj skrytých. So Stanislavom Kučerom a Vilémom Hrdličkom založili v Brne firmu SBS – Standard bytová společnost, a Vaněk už v polovici dvadsiatych rokov úspešne používal rôzne formy reklamy na zviditeľnenie firmy a podporu predaja. Či už to bolo nápadné firemné logo SBS, reklamy v dobovej tlači a graficky výrazné plagáty, ktoré komunikovali prostredníctvom sugestívnych občas až útočných anotácií a hesiel a fotografií interiérov navrhnutých pre rôzne významné osobnosti. Najprestížnejšou zákazkou firmy v tom období bol nábytok pre vilu Tugendhat od Ludwiga Miesa van der Rohe. Aj keď v súvislosti s legendárnou vilou sa iste najčastejšie spomínajú ikonické Miesove kreslá Barcelona a ónyxová stena, bol to práve Vaňek a jeho SBS, kto navrhol a zrealizoval zariadenie spální a pracovní majiteľov vily, detskej izby, ale aj bufetu a ďalších prvkov v ústrednom priestore (treba si dobre všimnúť na dobových fotografiách prezentovaných na výstave).

Skvelou kombináciou osvety a marketingu bola Vaněkova prednášková a publikačná činnosť v podobe kníh a časopisov, ktoré vydával a redigoval, alebo pre ktoré písal ako externista. Už ako celkom mladý v rokoch 1912 –1914 vydával časopis Český interiér s prílohou Český truhlář. Od roku 1924 vydával česko-nemeckú revue Bytová kultura (v redakčnej rade bol o. i. Adolf Loos). Redakcia spolu s Klubom architektov zorganizovala aj cyklus prednášok Za novou architekturu, v ktorom vystúpili svetové osobnosti, ako Le Corbusier, Walter Gropius, J. P. Oud či Amédée Ozenfant. Sám Vaněk okrem toho bol v redakčných radách periodík Tvar a Domov, publikoval v Indexe a neskôr v Krásnej jizbe. Pôsobil vo viacerých remeselných, umeleckých aj architektonických spolkoch a zväzoch, predovšetkým ľavicovo orientovaných.

Vaněk a (civilizované) ženy

Ženy sa pre Jana Vaněka návrhára, publicistu a marketéra stali dôležitou cieľovou skupinou v období prvej ČSR, keďže sa rôznymi spôsobmi dlhodobo snažil o zmenu náhľadu na bytovú kultúru, na prácu, oddych a životný štýl celkovo. Z dnešného pohľadu trochu anachronicky vyznieva prívlastok civilizovaná žena, ktorý Vaněk používal v publikáciách a reklamách, ale vo svojom období bol apel na „civilizovanosť“ žien zrejme účinný. Na druhej strane je prekvapujúce, ak sa v niektorých textoch, a nielen v populárnych médiách, ale napríklad na webovej stránke czechdesign.cz o Vaněkovi píše, že bol významným feministom (Pavla Baxová, 9. 6. 2010). To je dosť nadnesené a skôr ide o to, že už v dvadsiatych rokoch, po vzniku prvej ČSR, vystihol a uchopil spoločenské zmeny a trendy v zmene postavenia žien, uplatnenia v nových typoch zamestnaní, ale aj pri prevádzke a ekonomike domácnosti a starostlivosti o deti. Trochu úsmevne nám dnes môže znieť reklamný text na plagát, ktorý vytvoril pre Výstavu moderní ženy: „V době, kdy ženy pracují stejně jako muži, není zvláštní, že žena – jako manifestaci dobyté svobody – zařizuje si suverénně svůj pokoj. Moderní umělci musí se zabývati tímto problémem a ředitel Vaněk je jeden z prvních, který vytvořil s dílnami SBS řadu vzorných typů obydlí moderní ženy.“ Táto výstava bola súčasťou väčšej Výstavy moderního obchodu v roku 1929 na brnianskom výstavisku, na ktorej sa Vaněk podieľal ako organizátor, podnikateľ a vystavovateľ. Bol to teda dobrý marketingový ťah a zároveň spôsob ako šíriť osvetu. Tzv. ženská otázka bola pre Vaňka účinným nástrojom ako propagovať funkcionalizmus a modernistické myšlienky a niekoľko príkladných a kultivovaných návrhov pre moderné a „civilizované“ ženy je možné vidieť aj na výstave v SNM. Na druhej strane však chýba zmienka nakoľko sa ženy podieľali na procese navrhovania konkrétnych nábytkových kusov a interiérov alebo či a ako spolupracovali na Vaněkových aktivitách, publikačných, spoločenských alebo podnikateľských. Rozhodne by Vaněkove názory na tieto otázky bolo potrebné lepšie preskúmať ešte skôr, než sa mu udelí nálepka feminizmu alebo iného -izmu.

Sústruh ako výtvarné dielo, priemyselný detail ako šperk

Tvorivý záber Jana Vaněka bol neobvykle široký a podrobný opis všetkých jeho aktivít v jednom článku ani nie je možný. Určite treba aspoň spomenúť jeho zlínske obdobie (1939 – 1944), keď prednášal na tamojšej Škole umění a bol zodpovedný za koncepciu a riešenie Zlínskych salónov, prehliadok výtvarného umenia. Vaněkov najdôležitejší počin je prezentovaný aj jedným panelom na výstave Civilizované bývanie pre každého. V roku 1940 totiž na V. zlínsky salón medzi výtvarné artefakty po prvý raz ako rovnocenný exponát zaradil priemyselný návrh. Konkrétne išlo o sadrový model revolverového sústruhu R50 pre závody MAS, ktorého skulpturálnu „organickú“ podobu navrhol sochár Vincenc Makovský, a podieľali sa na ňom jeho vtedajší študenti Zdeněk Kovář, Arnošt Paderlík a ďalší. Vystavenie sadrového sústruhu medzi obrazmi a sochami samozrejme vyvolalo veľkú diskusiu a získal si početný zástup zástancov aj odporcov. Z marketingového hľadiska sa tento počin ukázal ako ďalší prejav Vaněkovej predvídavosti. Nielenže pritiahol na salón množstvo ďalších návštevníkov, ale inicioval aj nový spôsob nazerania na priemyselné navrhovanie ako tvorivú disciplínu.

Vecnosť alebo kraslice?

Názov jedného z Vaněkových článkov pre Bytovú kulturu vtipne vyjadruje jeho prístup k tvorbe a mohol by byť aj podtitulom tejto výstavy. Čo chápe pod vecnosťou, dobre pochopíme pri sústredenej obhliadke jeho výstavy. Vaňkov cit pre materiály a výrobné technológie je dotiahnutý do najdrobnejších technických detailov. Či sú to kovania, kľučky, držadlá, vysúvacie koľajničky, polohovanie operadiel a originálne spôsoby ohýbania kovových súčastí, spájania a opracovania rozličných materiálov (drevo, kov, sklo…), každý kus je unikátny, bez potreby ho nejako ďalej dekorovať či zdobiť. Treba to zdôrazniť aj v kontexte informácií, ktoré máme o Vaněkovom vzdelaní. Neštudoval síce na žiadnej umeleckej či architektonickej škole, no dokázal už od mladého veku zúročiť rodinnú tradíciu a bohaté skúsenosti z truhlárčiny a výroby nábytku a zvyšok si musel doplniť samostatným vzdelávaním a cibrením vkusu (okrem nemčiny pravdepodobne dobre ovládal aj iné jazyky). Tu dodávam osobnú poznámku, že výstavu som si prešla niekoľkokrát, ale až keď ma sprevádzal syn, absolvent strojníckej priemyslovky, dostala som dôkladné vysvetlenie niektorých náročných a zároveň elegantných technických vychytávok. Či už ide o technológiu ohýbania kovových častí nábytku, ktoré nemajú okrúhly, ale štvorhranný prierez (čím vzniká väčšie riziko deformácií) alebo nádherné „vlnky“ z kovových pásikov na polohovateľnom kresle pre byt intelektuála, či originálne riešenia vyklápania/vysúvania dosiek na Vaněkových obľúbených sekretároch a stolíkoch, už len vo výbere, ktorý je prezentovaný na tejto výstave, môžeme napočítať desiatky originálnych a vecných nápadov dotiahnutých až do výroby. Žiadne „kraslice“, len dokonalá znalosť materiálov, konštrukcií a technológií.

Zvláštnou kapitolou je Vaněkova architektonická tvorba, keď nielenže spolupracoval s najvýznamnejšími súdobými tvorcami (Fuchs, Gočár, Kotěra, Fencl), ale ako ne-architekt dostal zákazky aj na samostatné projektovanie, ktoré dopadli úspešne, či už to boli rodinné domčeky, liečebný ústav alebo industriálne stavby. To je však námet na samostatný článok.

Vaněk prezentátor, Vaněk prezentovaný

Jan Vaněk bol majstrom prezentácie, formou plagátov, fotografií a publikácií, ako aj výstavných a veľtržných expozícií. Preto aj na tejto na výstave nejednému divákovi asi napadne, že by bolo zaujímavé vidieť, ako Vaněk poňal svoju vlastnú expozíciu. Každý kurátor sa pri inštalovaní výstavy musí vyrovnať s výhodami aj úskaliami priestoru, ktorý je k dispozícii, a pri putovných výstavách počítať aj s ich prispôsobením pre veľmi rozdielne budovy a miesta. Táto výstava bola predtým inštalovaná v Brne, Prahe, Zlíne a od premiéry v roku 2008 má už viaceré zmeny v spôsobe inštalácie a v skladbe exponátov. Časť z nich je usporiadaná do zostáv, čo najviac pripomínajúcich skutočné zariadenie izieb, doplnených aj o obrazy, drobný riad, popolníky a podobne. Časť je prezentovaná ako solitéry a expozíciu doplňujú panely s plagátmi a fotografiami, vitríny s publikáciami, osobnými a dobovými dokumentmi a so zmenšenými modelmi nábytku. Vo vznosných priestoroch Harmincovej sídelnej budovy SNM, najmä vstupnej siene na 1. poschodí, je očividný kontrast medzi múzejnou monumentalitou a dekoratívnosťou a subtílnymi, striedmymi Vaněkovými nábytkami, až sa zdá, že by im možno lepšie svedčal nejaký obdobím a štýlom bližší priestor, napríklad neďaleká Grossmanova a Balánova budova UBS, ktorá má okrem toho aj skvelé rozptýlené svetlo zhora. V bočných sálach múzejnej budovy je totiž hlavne v tmavších zimných dňoch osvetlenie buď prisilné – bodovými svetlami zhora, alebo prislabé – kvôli viditeľnosti TV obrazovky, na ktorej beží zaujímavý dokument o Vaněkovi. Svetelné kontrasty a reflexy robia niektoré časti výstavy ťažko pozerateľnými, pretože zrak (a fotoaparát) je rušený odrazmi z vitrín, zasklených posterov a z blikajúcej obrazovky. Jednoducho, Vaněkov civilizovaný nábytok pre každého bol tvorený pre bežné každodenné prostredie, pre prirodzené osvetlenie. Napriek tejto kritickej poznámke odporúčam pozrieť si výstavu viackrát, v rôznom dennom čase a na vychutnanie skrytých detailov vziať so sebou trebárs aj lupu a čelovku alebo baterku.

Zoja Droppová, historička umenia a architektúry. Je autorkou popularizačných a odborných textov o architektúre, územnom plánovaní, pamiatkach, dizajne. V súčasnosti pracuje v Spolku architektov Slovenska (SAS) ako editorka revue Projekt a odborných publikácií Vydavateľstva SAS, autorka a organizátorka výstav a odborných podujatí.

Výber z literatúry a zdrojov:

SEDLÁK, J. (ed.): Slavné brněnské vily. Praha : Foibos, 2006.

CHATRNÝ, J.: Architekt Jan Vaněk (1891 – 1962). Zrod moderního designu a bytové kultury. Dipl. práca. FF MUNI Brno, 2007, dostupné na: https://is.muni.cz/thesis.

CHATRNÝ, J. (ed.): Jan Vaněk 1891 – 1962. Civilisované bydlení pro každého. Brno : Muzeum města Brna, 2008.

URBÁNKOVÁ, E.: Recepce módní tvorby v pražských a brněnských časopisech 20. let 20. století. Dipl. práca FF MUNI Brno, dostupné na: https://is.muni.cz/thesis.

ČERNOUŠKOVÁ, D.: Brněnská vila Tugendhat, osm desetiletí moderního domu. In: Architektúra a urbanizmus, roč. XLVI, 2012, č. 1-2, s. 24-51.

SEDLÁKOVÁ, R. (ed.): Slavné pražské vily. Sto a jeden dům s příběhem. Praha : Foibos 2012.

CHATRNÝ, J., HALATA, M.: Moderní žena. Osa Praha – Brno. Brno : Muzeum města Brna, 2016.

Muzeum města Brna www.spilberk.cz

Brněnský architektonický manuál www.bam.brno.cz

www.czechdesign.cz, www.tugendhat.eu