Hany Kašičková. Prudko nositeľný šperk

Hany Kašičková (1979) je umelecká zlatníčka, absolventka ateliéru S+M+L_XL Kov a šperk u Karola Weisslechnera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1998 – 2004), ktorá tvorí šperky na mieru s nadčasovým dizajnom. Od roku 2004 vedie Akadémiu šperku a jej cieľom je podporovať u širokej verejnosti kreativitu v myslení a originalitu v tvorbe. Osobné príbehy svojich zákazníkov pretvára na produkty každodenného nosenia, ktoré pod značkou svojho mena dizajnuje minimalisticky, s technologickou presnosťou a puncom ručnej práce.

Aká bola tvoja cesta k šperku?

Kreslenie a modelovanie ma bavilo od detstva. V Martine, kde som sa narodila, som začala chodiť na základnú umeleckú školu. Vyrastala som len s mamou, ktorá ma podporovala, lebo videla, že výtvarný smer je moja najsilnejšia stránka. V rokoch 1994 – 1998 som v Ružomberku navštevovala Strednú priemyselnú školu textilnú – výtvarný odbor tkáčstvo, kde som študovala interiérový textil. Vymýšľali sme vzory pre látky, ručne vyrábali koberce, gobelíny, žakárové tkaniny. Páčilo sa mi to kreslenie, vymaľovávanie väzieb na štvorčekový papier, ktorý potom prečítal tkáčsky stroj. Doteraz mám veľmi rada tie štruktúry, patterny a radenie. Mali sme množstvo technologických predmetov a predpoklad bol, že sa ako študenti po škole zamestnáme v neďalekom závode Texicom. Viaceré podniky sa však zrušili (Texicom v roku 1997) a tieto odbory prestali byť relevantné. Mňa ale zaujímala aj výtvarná sféra okolo textilu a vďaka prístupu a pomoci od nášho učiteľa kresby sochára Rastislava Biarinca sa nám viacerým z ročníka podarilo dostať na Vysokú školu výtvarných umení.

Prvé dva roky si navštevovala Ateliér textilného dizajnu.

Hlásila som sa na detašované pracovisko VŠVU v Ružomberku. Prvý ročník, ktorý bol pre všetkých všeobecný, bol však v Bratislave. Počas neho v roku 1998 ružomberské ateliéry zrušili a presunuli, takže som náhodou ostala v hlavnom meste. Prvé dva roky nás učil aj Jozef Bajus, avšak na konci druhého ročníka som si uvedomila, že v porovnaní so strednou školou zostávalo veľa nápadov nezrealizovaných. Škola vtedy nemala stroje a potlač bola v plienkach. Navrhovali sme na veľké A2 papiere pre niekoho, kto to eventuálne vyrobí, a mne chýbala tá ručná práca, pri ktorej by som zhmotnila svoje návrhy. Mala som aj potrebu naučiť sa niečo nové z technologického hľadiska a možno skúsiť iný materiál.

Čiže prišiel na rad ateliér S+M+L_XL Kov a šperk? Nebol problém začať pracovať s kovom, ktorý je taký odlišný materiál od textílie?

Bolo to ťažké a vôbec mi to nešlo. Zvláštne, že som tam išla skúsiť prácu s kovom a potom som sa tomu tri roky vyhýbala. Pochopila som, že to nie je ako na priemyslovke, kde človeka učia remeslo, ale ide hlavne o umelecké koncepty, a ja som ešte nevedela uvažovať v kove. Keďže ateliér podporuje používanie rôznorodých materiálov, experimentovala som. V prvej práci som obrusovala cín, potom som robila biliardový objekt, skúsila odlievanie a v piatom ročníku som išla na výmenné pobyty. V Košiciach som bola na Technickej univerzite na Katedre dizajnu, kde som robila náhrdelníky z bužírok a pasteliek. A v Chorvátsku to bola Akadémia výtvarných umení v Záhrebe – Ateliér medailérstva a malého objektu. Robila som so sadrou, téglikmi a zase som to poňala inak, konceptuálne. S odstupom času by som to vedela zhrnúť tak, že som si rada hľadala najjednoduchšiu cestu k zhmotneniu svojej predstavy a bavilo ma to urobiť inak. Zrazu prišiel 6. ročník – diplomovka – a na pozitívny popud profesora Weisslechnera, či by som to nechcela skúsiť v kove, som si povedala, že je čas. Vedela som, že to je veľká výzva a musím sa tomu venovať cielene. Sadla som si do dielne a do nemoty sa učila dôkladné pílenie, ohýbanie, spájkovanie – a chytilo ma to. Moja diplomová práca Živočíšna príťažlivosť – HANYX pozostávala z dvadsiatich piatich mosadzných brošní. Vtedy ma veľmi bavili komiksy, takže išlo o stvárnenie môjho príbehu prostredníctvom kresby pílkou, leptaných častí, spájkovaných rámikov a ručne robených ihiel. Vyskúšala som si všetky základné technologické postupy a musím povedať, že s pomocou mojich dvoch spolužiačok a kamarátok, ktoré si to so mnou odsedeli a odpracovali ako malá manufaktúra, sa nám to podarilo zhmotniť. Túto prácu si potom odkúpila galéria Marzee v Holandsku, ktorá každý rok od roku 1986 organizuje súťaž absolventských prác a následne výstavu Marzee International Graduate Show.
…

Tvoja práca sa posunula do klenotníckejšej luxusnejšej sféry. Bola to tvoja vedomá voľba?

Zlato má vždy svoju hodnotu, zo striebra sa robí ťažšie, robota trvá rovnako dlho, ale nevydrží toľko. Čistý dizajn, kvalitná remeselná výroba a zaujímavá myšlienka by mala byť v tom najlepšom materiáli a kameňoch, nech je top kvalita vo všetkom – toto vytvára ten luxusný dedičný šperk.

Prešlo pár rokov a vo svojom súčasnom ateliéri v bratislavskom Ružinove si od roku 2018. Čo je dnes iné než v začiatkoch?

Veľký priestor s krásnym výhľadom priniesol rozdelenie ateliéru na výrobu zlatníckej dielne, kanceláriu a showroomovú časť pre zákazníkov. Do výroby som pribrala ďalšiu pomoc – veľmi šikovnú a precíznu zlatníčku Annu – a náš tím sa rozrástol. Dnes sa venujem prevažne montovanému šperku – vyrába sa z plechov, drôtov, šín, ktoré sa tvarujú a spájajú rôznymi technikami. Používam tiež diamanty, zafíry v rôznych farbách.

Vravíš o sebe, že si človek analógový, šperky vyrábaš ručne. Ako sa to prejavuje v tvojej práci?

Myslím si, že toto je pre mňa špecifické. Veľa vecí, ktoré urobím ručne, sa dá napríklad vyrezať frézou alebo laserom. Neviem použiť stroj, ktorý by to možno na prvú zjednodušil, no stratil by sa ráz a možnosti ručného spracovania. Všetky moje obľúbené štruktúry, ktoré sú také charakteristické, by sa ním nedali napodobniť. Zaoberám sa hmotou prsteňa ako celkom, držím ho a skúšam, hľadím na neho viac sochársky než ako na produkt, na ktorom len leží nejaký konvenčný dekor.

Ako vyzerá dnes tvoj bežný pracovný deň?

Venujem sa aktuálnym zákazkám v rôznej fáze rozpracovanosti, korigujem výrobu, tvorím návrhy, objednávam materiály, mám stretnutia so zákazníkmi, delegujem napr. fasovanie kameňov alebo rôzne iné technológie, ktoré v dielni priamo nemám, čiže niekedy čiastočne spolupracujem s inými remeselníkmi. Fascinuje ma učiť sa od ľudí, či už rôznych odborníkov na technológie alebo aj obchodníkov v rámci ekonomickej stránky. Budovanie značky si vyžaduje otvorený mindset a mňa to veľmi baví.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2023 na s. 16
Predaj časopisu Designum