GREEN-DESIGN alebo niekoľko mýtov o ekodizajne 1. časť

Už sme si zvykli, že na konci každého roka médiá pravidelne prezentujú módne trendy, ktoré budú aktuálne počas nastávajúceho roka. Vždy sa okolo toho robí zbytočne veľký rozruch. Celé je to konzum, „boj“ o zákazníka, nezmyselné hnanie sa za médiami prezentovanými ideálmi v znamení vysnívaného životného štandardu. Jedným slovom v znamení luxusu, blahobytu, matérie, resp. materiálnej podstaty ľudského bytia. Pre tých, ktorí sa o módne trendy v dizajne zaujímajú, je určite známe, že na rok 2017 odborníci vybrali farbu s názvom Greenery, čo už podľa názvu naznačuje, že ide (zhodou okolností) o odtieň zelenej. Máte na to iný názor? Ten však nikoho nezaujíma. Je nepodstatné, či sa niekomu zelená páči alebo nie. Jednoducho sa na tom pár múdrych hláv zhodlo, médiá informovali – tým pádom neostáva nič iné, len to brať ako fakt. Asi takto nejako v praxi funguje brainwashing, resp. greenwashing. Obidva významy slov odkazujú na „vymývanie“ mozgov, resp. zavádzanie verejnosti, predovšetkým potenciálnych zákazníkov. Informačné médiá diktujú, spoločnosť s radosťou konzumuje, čo sa vzájomne ideálne dopĺňa. Zelená farba, tak ako aj ostatné farby, ovplyvňuje pocity človeka. Podľa dostupných poznatkov, konkrétne so zelenou sa spája optimizmus, pokoj, harmónia, nádej, čerstvosť, oddych. Jej symbolický význam zas súvisí so životom, mladosťou, nezrelosťou, prírodou, ba dokonca s rajom. Okrem psychologického a symbolického kontextu sa s touto farbou viaže mnoho ďalších súčasných tém, ako napr. militarizmus, finančníctvo, bankovníctvo, lesníctvo, a tiež mimozemšťania. V poslednom čase sa „zelená“ dáva do súvisu najmä s ekológiou a ochranou prírody. Prípadne sa jej symbolický význam zvykne pripisovať medzinárodnej organizácii Greenpeace, aktivity ktorej sa v očiach spoločnosti spájajú skôr s demonštráciami, násilím (v podobe extrémizmu), výsledkom čoho zvykne byť nepochopenie ich skutočných zámerov.

Je všeobecne málo známe, že so zelenou farbou bol v princípe vždy problém. Je to jedna z mála farieb, ktorú bolo aj v minulosti ťažké namiešať. Tak v období renesancie ako aj v dnes – v technologicky vyspelom období, je problém ju vyrobiť tak, aby bola svojou kvalitou dlhodobo stabilná. Na to, aby bola zelená farba stálou, treba do nej pridávať rôzne toxické látky, napríklad chlór, bróm, kobalt, titan, nikel a pod. V minulosti to bol dokonca arzén!¹ Obsah spomínaných chemikálií bol bežný v textíliách, oblečení, tapetách a pod. Ľudia si v minulosti natoľko neuvedomovali pre nich vyplývajúce nebezpečenstvo, a už vôbec nemali potrebu riešiť akékoľvek environmentálne problémy.

Pomenovanie greendesign (vo význame „zelený dizajn“) sa relatívne rýchlo udomácnilo v bežnej komunikácii, ale má za sebou dlhú históriu. Pôvodne sa využíval v spojitosti s architektúrou, ale zároveň označoval ručne vyrobené výrobky lokálnych výrobcov. V roku 1991 vyšla kniha s názvom Green Design od Dorothy McKenzie, v ktorej sa zameriava na dizajn v súvislosti so znižovaním účinku navrhovaných výrobkov na životné prostredie.² V poslednom období označuje greendesign kategóriu ekologických produktov (o. i. aj služieb), ktorých dizajn sa snaží byť ohľaduplný k životnému prostrediu. Je možné sa stretnúť aj s odmietavým postojom verejnosti v súvislosti s greendesignom, rovnako tak so všetkým, čo sa týka ekológie. Dalo by sa to chápať ako reakcia na jednu zo všeobecných zásad „ako žiť“, čo môže u mnohých vyvolať pocit osobnej neslobody. Je samozrejme vecou názoru každého jedinca, kto aký postoj zaujme k spomínanej problematike ochrany prírody. Z pohľadu tých, ktorí sú si vedomí svojej zodpovednosti, predstavuje aktuálny stav životného prostredia novodobú apokalypsu. Spoločnosť však, vo väčšine prípadov, stále vníma túto situáciu len okrajovo. V informačných médiách sa rieši v prvom rade zábava, šport, politika alebo biznis. V mnohých prípadoch sa môžeme stretnúť s názorom, že environmentálne problémy sa považujú skôr za konšpiráciu, blud alebo výmysel. Málokto sa pozastavuje nad tým, že sa roztápajú obrovské kusy ľadovcov na severnej pologuli (vrátane Grónska), alebo, že sa každú minútu vo svete odlesní plocha, ktorá by zabrala 20 futbalových štadiónov! Pasívny postoj k spomínaným veciam odzrkadľuje život človeka v konzumnej spoločnosti (resp. materialisticky založenej spoločnosti), ktorá veľakrát tlačí jednotlivca do pozície uspokojovať svoje potreby kupovaním si výrobkov (často aj proti vlastnej vôli). Doba, v ktorej žijeme, má špecifický charakter. V rámci svojej rôznorodosti ponúka množstvo príležitostí, podnetov, produktov, materiálneho, ako aj emocionálneho uspokojenia. V celej tej nejednotnosti nás napokon zjednocuje už spomínaný konzum, presnejšie povedané závislosť od konzumu. Zrejme si ani neuvedomujeme, že síce súčasné obdobie paradoxne predstavuje z pohľadu profesie dizajnéra „zlatý vek dizajnu“, ale na úkor degradácie životného prostredia. „Neverím, že pozornosť k environmentálnym otázkam sama o sebe zaistí prežitie ľudskej rasy. Naše ekologické vedomie by malo mať predovšetkým duchovnú podporu, len vtedy bude (možno) obnovená naša identifikácia s prírodou. Zároveň však verím, že nedostatok akejkoľvek duchovnej podpory pre dizajn umožní predostrieť etické a environmentálne úvahy prostredníctvom jednoduchých, dobre mienených nápadov.“³

• 

• 

Autorom týchto, dnes už viac ako 40 rokov starých myšlienok je Victor Papanek – spočiatku zatracovaný a neskôr uznávaný dizajnér, pedagóg, teoretik a filozof. Bol prvý, kto začal verejne kritizovať smerovanie spoločnosti, ale predovšetkým prácu svojich kolegov – dizajnérov, resp. architektov, konkrétne ich necitlivý postoj k prírode a environmentálnym otázkam. Dnes už vieme, že obdobie šesťdesiatych rokov 20. storočia, ale hlavne sedemdesiate roky, sa stali kľúčovými pre začiatok riešenia závažných environmentálnych problémov. V tom období, keď ekonomika spolu s priemyslom bola viac ako ekológia, si mnohí po prvý raz začali uvedomovať aj negatívny dosah fungovania prosperujúcej konzumnej spoločnosti.

Rok 1962 bol významným rokom, keď vzniklo jedno z prvých zoskupení ekologicky zmýšľajúcich dizajnérov (vrátane špecialistov z iných oblastí vedy). Victor Papanek, Richard Buckminster Fuller, Jochen Gros a James Blain Blunk začali v tomto období prostredníctvom dizajnu riešiť aktuálne environmentálne problémy.

Victor Papanek neskôr v roku 1970 vydal kontroverznú knihu s názvom Design For the Real World (Dizajn pre reálny svet), ktorá, aj keď spočiatku nebola absolútne prijatá odbornou verejnosťou, značne ovplyvnila dizajn a predovšetkým jeho etickú, ako aj morálnu rovinu. Neskôr si však získala svojich priaznivcov a bola preložená do viac ako dvadsiatich cudzích jazykov. V spomínanej knihe autor nielen radí, poúča, filozofuje, vyzýva a vysvetľuje, ale zároveň neverí a pochybuje o tom, že by relativistická a zároveň nesúrodá spoločnosť bola schopná nejakým spôsobom sa zjednotiť a zaujať humánnejší postoj k prírode.⁴ Približne v rovnakom období vyšla ďalšia významná kniha s názvom The Limits to Growth (Limity rastu) od autorov Donella H. Meadowsa, Denisa L. Meadowsa, Jørgena Randersa a Williama W. Behrensa, ktorá je považovaná za koncept trvalo udržateľného rastu. Avšak až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa reálne začali aplikovať environmentálne princípy do priemyselnej výroby.⁵

Počas uplynulých 40 rokov sa spoločnosť síce výrazne zmenila (osobné počítače, internet, GSM systém, mobilné telefóny a pod.), ale nie natoľko, aby dospela k radikálnemu riešeniu ekologických otázok (tak ako to predpovedal Papanek). Ľudí stále zaujímajú viac osobné ako celospoločenské problémy. Aj keď sa zdá, že stúpencov environmentálneho presvedčenia pribúda, v percentuálnom prepočte k súčasnému stavu svetovej populácie je ich stále rovnako málo na to, aby sa niečo zásadné zmenilo.

Na trhu neustále pribúdajú produkty s označením green, eko (eco), enviro, bio a pod. Dnes už nie je absolútne žiadny problém objaviť podobné produkty v bežnom predaji, nehovoriac o obrovskej ponuke na internete. Spomínané prívlastky, predpony, alebo iné charakteristiky produktov sa snažia svojmu okoliu niečo dôležité signalizovať. Výnimočnosť tejto kategórie produktov spočíva, resp. by minimálne mala spočívať, v súlade so životným prostredím, ako aj so zdravým životným štýlom. Greenprodukty vo veľkej miere rozdeľujú zákazníkov na dva tábory s opačnými názormi. Nie je výnimočné, keď „zelené“ označenie slúži ako efektívny marketingový ťah zo strany predajcu (prípadne výrobcu), len v minimálnej miere napĺňajúci skutočné environmentálne kritériá produktu, ktoré síce spotrebiteľ bežne neregistruje, avšak automaticky ich očakáva. Len minimum spotrebiteľov si uvedomuje tieto skutočnosti a nenechá sa naivne oklamať zelenou nálepkou na produkte.

Už samotný pojem ekodizajn je zavádzajúci, prípadne sa používa v nie celkom správnych súvislostiach. Väčšina z nás možno chápe toto slovo v zmysle označenia konečného vzhľadu produktu, ktorý je navrhnutý v súlade s požiadavkami ochrany životného prostredia. Z hľadiska svojho skutočného významu sa pojem vzťahuje výhradne k procesu vzniku produktu v zmysle systematickej metódy dizajnérskeho postupu, ktorý zmierňuje negatívny vplyv na životné prostredie. Takže jedným z hlavných problémov použitia slova ekodizajn je jeho nepresná interpretácia, resp. nepresnosť prekladu spomínaného slova do slovenského jazyka. Dizajn súvisí s človekom a prostredím, preto ak by sme chceli byť absolútne presní, namiesto pojmu ekodizajn by sme mali používať označenie environmentálny dizajn (resp. environmentálne priaznivý dizajn), čoby však bolo (z hľadiska všeobecného komerčného použitia, ako aj v zmysle použitia vo vedecko-odbornej literatúre) v súčasnosti už nezrozumiteľné. Zo spomínaných dôvodov sa preto väčšina odborníkov prikláňa k známejšiemu, i keď nepresnému, výrazu ekodizajn. Čo sa týka terminológie, pojem ekodizajn (z angl. slova ecodesign) označuje produkty s prívlastkom „ekologické“, t. j. produkty, ktoré sú z hľadiska vplyvu na životné prostredie napr. vyrobené z neškodlivých materiálov v procese výroby s minimálnym dosahom na životné prostredie, prípadne sa tieto produkty pri bežnom použití vyznačujú nízkou spotrebou energií, resp. čo sa týka procesu likvidácie, jednotlivé dielce produktu sú ľahko separovateľné.⁶ V komerčnej sfére sa v súčasnosti pojmom ekodizajn bohužiaľ prevažne označujú už len produkty vyrobené z odpadu (tzv. ready-made), resp. z recyklovaných materiálov, prípadne z dielcov a častí poškodených alebo vyradených výrobkov.

Analýza skúmanej problematiky jednoznačne vyvracia mýtus existencie „čistého“ (100 %) ekologického produktu, pretože sa potvrdzuje skutočnosť negatívneho vplyvu výroby akéhokoľvek produktu na životné prostredie. Áno, skutočne existuje niekoľko logických vysvetlení, ktoré potvrdzujú skutočnosť, že ekologický výrobok neexistuje! Akékoľvek zásahy človeka do prírodného prostredia totiž spolu so sebou nesú svoju negatívnu odozvu, ktorej mieru ovplyvňuje nielen kvalita, ale predovšetkým kvantita týchto zásahov. Ale nie je to len výroba. Zoberme si len energiu vynaloženú na transport, resp. prepravu tovaru, či osôb a s ňou spojenú produkciu škodlivých emisných látok. Napokon, kto z nás si dokáže odoprieť možnosti, ktoré mu ponúka súčasnosť?

Ľudstvo bolo vždy závislé od hmotnej (resp. materiálnej) a zároveň energetickej podstaty. Môžeme to pozorovať v minulosti aj v súčasnosti, t. j. v každom období (či už to bolo obdobie kamenné, bronzové, železné a pod.). Buď išlo o výrub stromov, ťažbu drahých kovov, vzácnych kameňov, o obchod so slonovinou, resp. o ťažbu uhlia, zemného plynu, ropy. Akékoľvek materiálne „istoty“ ľuďom zabezpečovali, a v súčasnosti stále zabezpečujú spoločenskú prestíž, t. j. bohatstvo, majetok a luxus, bezstarostnosť, pôžitok, pohodlie a pod. V konečnom dôsledku sa zvyšujúca úroveň materiálnej podstaty pozitívne odzrkadľuje na celkovej životnej úrovni spoločnosti, a to paradoxne o to viac negatívne vplýva na životné prostredie!

Miroslav Chovan je nábytkový dizajnér. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre dizajnu nábytku a interiéru Technickej univerzity vo Zvolene. Špecializuje sa na udržateľný dizajn, vizuálnu komunikáciu a knižný dizajn.

Poznámky

¹RAWSTHORNOVÁ, A.: Zdravím, světe (Jak design vstupuje do života). Zlín : Kniha, 2014.

²TONČÍKOVÁ, Z. (a kol.): Ekodizajn koncept manuál. Zvolen : Technická univerzita vo Zvolene, 2013.

³PAPANEK, V.: Design for the Real World. Chicago : Academy Chicago Publishers, 1984.

⁴PAPANEK, V.: Ref. 3.

⁵TONČÍKOVÁ, Z. (a kol.): Ekodizajn koncept manuál. Zvolen : Technická univerzita vo Zvolene, 2013.

⁶TONČÍKOVÁ, Z.: Ref. 5.