Grafika v nás
Projekt podobného typu by ste v českom prostredí hľadali márne. Identita zahŕňa výpravnú publikáciu, seriál, film aj výstavu. Príbeh českého grafického dizajnu je tak prerozprávaný naozaj všetkými dostupnými možnosťami. Ale čo viac, tvorcom sa to podarilo atraktívne a zároveň odborne. To je kombinácia, ktorá nebýva úplne bežná.
Zamerajme sa teraz na knihu. Objemnú publikáciu, ktorá zo svojej podstaty obsahuje najviac zásadných informácií o histórii a súčasnosti českej grafiky. Editorka Linda Kudrnovská vystavala celý príbeh, začínajúci v období vzniku republiky, na šiestich samostatných celkoch. Cieľom bolo vytipovať nosné časti, prostredníctvom ktorých by sa ľahko mapovali zásadné odborové míľniky. Konceptu sa nedá nič vytknúť. Kapitoly Každodennosť, Verejný priestor, Médiá, Knihy a vzdelávanie, Štátnosť a propaganda a posledná Za hranice vytvárajú relatívne voľné, napriek tomu logicky uzavreté samostatné bunky, cez ktoré poznáva čitateľ zásadné osobnosti scény, historické míľniky a potom, samozrejme, konkrétne príklady úžitkovej grafiky. Už len preto, že ambíciou tvorcov je postihnúť celé obdobie existencie odboru grafický dizajn v Čechách, je jasné, že tu narazíte na pestrý mix rozličných počinov. Či už ide o navigačný systém Metra od Rostislava Vaňka, mestské logá alebo plagáty karlovarského filmového festivalu, vždy sú to tie najzásadnejšie grafické počiny svojej doby. Práve pri listovaní viac ako päťstostránkovou knihou si človek uvedomí, ako veľmi nás grafický dizajn obklopuje. A ako veľmi si to často ani nepripúšťame. To je napokon jeden z leitmotívov celej publikácie. Názorne ukázať, že rezignovať na kvalitný grafický dizajn sa nedá. Ide o jeden zo zásadných nástrojov, ktorý formuje našu kultúru, ale aj náš bežný pracovný a súkromný život.
To všetko sa pomaly, ale iste akoby vylupuje zo šupky knihy aj vďaka rozhovorom, ktoré s osobnosťami grafickej scény viedla editorka. Tie patria medzi najzaujímavejšie a nakoniec aj najprínosnejšie časti knihy. Svojou priamočiarosťou a ľudskosťou totiž triumfujú nad technickými časťami s reprodukciami alebo aj profilmi už zosnulých významných grafikov, ktoré v zásade predkladajú „suché“ dáta à la Wikipédia. Vďaka dobre položeným otázkam, znalosti kontextu, ale aj zjavnej dôvere, ktorú si autorka u grafikov vybudovala, sa dozvedáme množstvo zaujímavých faktov a súvislostí, ktoré stavajú tvorbu grafikov do svetla autenticity. Nie každý zo spovedaných sa, pochopiteľne, dokáže otvoriť do tej miery, že vystúpi zo svojho PR obrazu.
Občas sú to len malé náznaky, ako u Petra Babáka, enfant terrible českej scény, ktorý svojím verbálnym pitoreskným štýlom zámerne znemožňuje mnohým ľuďom dostať sa k jeho ľudskému jadru. Jeho snahu budovať si obraz „nekompromisného revolucionára s dušou pubertálneho frajera“ cítiť aj tu. Na druhej strane kniha nechce slúžiť ako kritická terapia mnohokrát extrémne talentovaným, ale aj zložitým grafickým dušiam. Autorka publikácie sa snaží skôr nahliadnuť do obdobia ich štúdií, mapovať začiatky aj vrcholy ich tvorby a občas trochu naťuknúť komplikované pomery. Príkladom niekedy výbušných vzťahov môže byť rozhovor s Alešom Najbrtom, ktorý vynáša na svetlo staršiu kauzu, keď sa hlásil na UMPRUM ako vedúci ateliéru, ale hoci konkurz vyhral, vtedajší rektor Jindřich Smetana ho odmietol vymenovať s odôvodnením, že popri šírke svojich aktivít by na pedagogickú činnosť nemal čas. Podobne otvore ňných spomienok tu, žiaľ, zase tak veľmi nie je. Napriek tomu napríklad pri čítaní rozhovoru s Rostislavom Vaňkom zaznejú aj logické, pre niekoho ale možno aj nepríjemné otázky o tom, ako je možné, že v období tuhého socializmu mohol cestovať bežne do zahraničia. Zaujímavé je, že rovnakú otázku dostal aj typograf Zdeněk Ziegler, ktorý ale na Západ jazdiť nemohol. Paradox doby?
V rozhovoroch, ale aj profiloch sa, samozrejme, otvára téma celej knihy – identita. Hoci je každému jasné, že prostredníctvom grafiky a typografie určujeme svoju národnú podstatu a pekne je to vidieť predovšetkým v pasážach o tvorbe českých bankoviek alebo vlajok. Nemožno
sa však ubrániť dojmu, že nakoniec nič univerzálne ako „český štýl“ neexistuje. V rozhovore to priznáva aj Tomáš Machek zo Štúdia Side2, ktorý mal so svojím tímom za úlohu definovať Českú republiku. „My sme hľadali niečo unikátne, špecifické pre našu krajinu. Nachádzali sme neuveriteľné fakty o Českej republike, mali sme desiatky rôznych námetov, ale ani napriek dlhým diskusiám sme neboli schopní rozhodnúť, čo z toho je to najzásadnejšie. Jednoducho sme ten základný, výrazný symbol nenašli,“ priznáva.
Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2024 na s. 72. Viac informácií o predaji časopisu Designum.