Grafický dizajn v pohybe a čase O festivale Mouvo

Mou – vo, mouches volantes. „Lietajúce mušky“ alebo aj zákaly sklovca. Dôverne známe pohybujúce sa drobné bodky, pavučinky a konštelácie, ktoré sa tu a tam objavia v našom zornom poli, keď sa zahľadíme na svetlú plochu alebo na modrú oblohu. Medzinárodný festival motion dizajnu Mouvo, koncepčne a organizačne zastrešený českým grafickým štúdiom Oficina, si svoj názov vypožičiava od spomínaného entoptického javu a pozornosť zameriava na disciplínu, ktorá je, rovnako ako mouches volantes, bežne prítomná v zornom poli. Napriek tomu náš pohľad často prechádza skôr cez ňu, než aby bol zameraný na ňu samotnú. Druhý ročník festivalu Mouvo s tematickým vymedzením „Budúcnosť motion dizajnu“ sa v druhej polovici februára uskutočnil v pražskom divadle Archa.

Pohyblivé vymedzenie

Motion dizajn je odborom mladým a rýchlo sa vyvíjajúcim, a jeho definícia je preto – v podstate neprekvapivo – unikajúca. „Ide o pomerne rôznorodú disciplínu obsahujúcu veľkú varietu prístupov, princípov a hlavne schopností. Je nutné mať základné znalosti z čo najširšieho spektra zručností, od réžie cez grafický dizajn, animáciu, 3D, znalosť programov, postprodukčných prác, webu až po vedomie o možnostiach kódovania, skriptovania a automatizácie. Všeobecne sa o motion dizajne uvažuje ako o animovanej typografii, čo je veľmi zúžený a nesprávny pohľad,“ opisuje vymedzenie odboru grafický dizajnér Lukáš Fišárek, jeden z hlavných organizátorov festivalu.

Motion dizajn sa spravidla vysvetľuje ako nenaratívny, nefiguratívne založený obraz, ktorý sa premieňa v čase a k pohyblivej obrazovej kompozícii pridáva ešte jeden zmyslový vnem – zvuk. Vo svojom registri využíva rad prvkov audiovizuálnej tvorby, okrem iného animáciu, kinetickú typografiu, infografiku atď. Postupy vytvárania motion dizajnu môžu zahŕňať okrem tradičných metód napríklad princípy generatívneho algoritmického navrhovania – dizajnér zadáva podmienky animácie a priebežne mení jej parametre. Do podoby konkrétnych obrazových výstupov sa môže prepisovať aj priama interakcia s divákom.

Vizuálne a systematické uvažovania v rovine pohybu a času je možné v základnom poňatí chápať ako nadstavbu bežnej práce súčasného grafického dizajnéra, rozšírenie obvyklých zručností a prípravy. Jednou z motivácií festivalu Mouvo je však tento zjednodušený pohľad meniť: „Uvažovanie o tom, čo sa stane o chvíľu, je natoľko odlišné od statickej grafickej práce, že podľa nás tvoria diametrálne rozdielny prístup, a tým pádom aj takmer inú disciplínu,“ podotýkajú Lukáš Fišárek a Marek Cimbálník. Tento posun v uvažovaní sa ukazuje napríklad na skúsenosti s obľúbenou grafickou disciplínou – tvorbou logotypov. „Pre motion dizajnéra nebude statická podoba loga taká dôležitá, bude uvažovať vo forme drobného príbehu, ktorý sa neodohráva na jednom obrázku. Takže je vedený ďaleko slobodnejším uvažovaním a za základ môže použiť úplne jednoduchý element, ktorému pohyb a čas dodávajú inú dimenziu alebo význam,“ dopĺňa Fišárek.

Technické obrazy v pohybe

Motion dizajn sa dnes prejavuje takmer výlučne prostredníctvom digitalizovaného obrazu. Korene a východiská tohto odboru by sme mohli vysledovať už pred nástupom elektronických médií. Prvky statického grafického dizajnu v podobe typografických kariet s titulkami a dialógmi sa využívali hneď v ranom období nemého filmu. Pre dejiny motion dizajnu sú potom významné najmä experimentálne avantgardné abstraktné filmy autorov ako Oskar Fischinger, Len Lye, Walter Ruttmann, Viking Eggeling alebo Hans Richter, či vizuálne hudobné kompozície futuristov Bruna Corryho a Arnalda Ginnyho.

O emancipácii animovaného grafického dizajnu sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia významne zaslúžili titulky sekvencie Saula Bassa (známe napríklad z filmov Psycho či Vertigo Alfreda Hitchcocka) a Pabla Ferryho (Doktor Divnoláska alebo Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka), ktoré široko roztvorili možnosti kinetickej typografie a povýšili filmové titulky na samostatnú formu vizuálneho vyjadrenia. Novo koncipované postupy prenikli aj do televízneho vysielania, efemérny charakter televízneho obsahu však neumožnil bežné uplatnenie nákladných a z hľadiska prípravy časovo náročných animačných postupov. Najvýraznejší nástup motion dizajnu možno teda spájať až s neskorším rozvojom digitálnych nástrojov a médií.

Budúcnosť motion dizajnu

„Presne v duchu mladej disciplíny zažívame búrlivý vývoj plný slepých ciest. To, čo bolo aktuálne napríklad pred desiatimi rokmi, je dnes už prekonanou minulosťou. Žiadna iná disciplína dizajnu nezaznamenáva taký rýchly vývoj,“ opisujú Fišárek s Cimbálníkom dôvody, ktoré viedli k usporiadaniu festivalu Mouvo. Podobne ako v prípade ďalších prehliadok, napríklad britského festivalu Onedotzero, je aj zmyslom Mouva pomôcť vykresliť súčasnú situáciu v odbore, obhliadať hranice a priesečníky grafického dizajnu, animácie, technologického výskumu a voľnej tvorby, nasmerovať pozornosť odbornej i širokej verejnosti k ukážkam kvalitnej a progresívne súčasnej praxe.

„Bolo by skvelé, aby v českom prostredí skončilo amatérske obdobie a nahradilo ho vedomie dôležitosti profesionálneho a vzdelaného pohľadu na problematiku multimediálnych informácií, „spresňuje Fišárek motivačné podnety festivalu. Panelová diskusia výrazných hostí tohto ročníka – Johna Schlemmera, Marcusa Eckerta a Simona Holmedala – naznačila okrem iného prognostickú podobu budúcich možných uplatnení princípov motion dizajnu, ktoré sú viazané napríklad na fenomén informačného preťaženia, správu „veľkých dát“, na ich triedenie a organizáciu, na vytváranie navigačných nástrojov, ktoré môžu prispieť k ľahšej orientácii v komplexných javoch a súvislostiach. Rôzne podoby futuristických užívateľských rozhraní, ktoré z tohto fenoménu ťažia svoju vizuálnu pútavosť, sú napokon už teraz prirodzenou súčasťou mentálnej výbavy bežného filmového diváka. V praktickej rovine naznačili možné ďalšie smerovania motion dizajnu ako napríklad experimentálne holografické projekcie amerického dizajnéra Bradleyho Munkowitza (GMunk), (okrem iného) projekčný mapping Box pre robotickú spoločnosť Bot & Dolly.

Nenápadná neokázalá všadeprítomnosť

Väčšina programových blokov sa však niesla v rovine menej špekulatívnej, na hrane medzi vývojom, ktorý je hypoteticky možný, a prístupmi, ktoré sú progresívne, napriek tomu však realistické (z hľadiska spolupráce s obstarávateľmi, klientmi, vo vzťahu k technologickým možnostiam atď.). Podobne triezvy pohľad na budúcnosť motion dizajnu zastáva aj Lukáš Fišárek: „Motion dizajn sa viac a viac teraz emancipuje a dnes už nahrádza pôvodné materské oblasti novými a progresívnejšími prístupmi. Jeho budúcnosť je teda v obohatení pôvodných disciplín, hľadaní nového využitia, komplexnosti prostriedkov a porozumenia novým estetickým potrebám.“

Na nenápadnú neokázalú všadeprítomnosť motion dizajnu upozornila napríklad prednáška Johna Schlemmera, hlavného motion dizajnéra interaktívnych aplikácií spoločnosti Google, ktorej témou bol takzvaný „materiálny dizajn“ – vizuálny jazyk odvodený od prirodzených fyzikálnych zákonov, ktorému podliehajú všetky interaktívne prvky aplikácií spoločnosti Google. Dizajn s využitím prvkov pohybu sa v rámci týchto riešení využíva na opis vzťahov, na podporu účelnosti, umožňuje v mysli užívateľa simulovať dojem plynulej navigácie a prehľadné a zrozumiteľné správy informácií.

Väčšina ľudí si na zákaly sklovca ľahko zvykne a nevenuje im zvláštnu pozornosť. Motion design (rovnako ako iné okruhy dizajnérskej práce) je tiež hypoteticky neviditeľný, najmä vtedy, ak je práca odvedená dobre a výsledok funguje bez ťažkostí. O čo viac sa dá však predpokladať vstup motion dizajnu do našich každodenných životov (či už napríklad v mikrorovine vlastností vizuálnych prvkov, s ktorými pracujú bežne používané mobilné aplikácie, alebo napríklad vplyvom informačného vrstvenia), o to viac je zrejme potrebné venovať „ekológii“ odboru kritickú pozornosť, upierať na ňu skúmavé pohľady, pozorne ostriť na naše „lietajúce mušky“.

Pavla Pauknerová pôsobí na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe na Katedre teórie a dejín umenia. Venuje se grafickému dizajnu a experimentálnym polohám súčasnej dizajnérskej praxe. Príspevok je uverejnený so súhlasom autorky a časopisu Art+Antiques..