Fonts SK. DIZAJN DIGITALIZOVANÉHO PÍSMA NA SLOVENSKU / DIGITIZED TYPE DESIGN IN SLOVAKIA.

Tvorba písma má na Slovensku len skromnú históriu, až v nedávnom období sa slovenskí dizajnéri Andrej Krátky, Peter Biľak, Ján Filípek, Ondrej Jób a niekoľko ďalších začali uplatňovať aj na medzinárodnej scéne.

Priradiť k nim možno aj Samuela Čarnokého, ktorý v tejto oblasti dosiahol rovnako pozoruhodné výsledky. Ako pedagóg sa zaslúžil aj o to, že dnes sa popri Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave formuje ďalšie centrum vzdelávania dizajnérov písma na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. To, že je aj píšucim dizajnérom, osvedčil v publikácii Neón a reklamná typografia do roku 1989 na východe Slovenska (2014) alebo v dizertačnej práci venovanej tvorbe písma na Slovensku, za ktorú v roku 2016 získal Národnú cenu za študentský komunikačný dizajn. Recenzovaná publikácia na ňu nadväzuje, pričom v titule deklarovanú tvorbu písma digitálnymi nástrojmi na Slovensku uvádza do širších historických súvislostí a venuje sa aj jej presahom do medzinárodného kontextu.

Autorom úvodnej state s cennými osobnými spomienkami je prvý slovenský vysokoškolský profesor grafického dizajnu a zároveň etablovaný historik tejto disciplíny Ľubomír Longauer. Komentuje zárodky domácej tvorby písma a detailnejšie sa venuje obdobiu, keď okruh jeho študentov na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení s pomocou Andreja Krátkeho, absolventa ateliéru tvorby písma Jana Solperu na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej, ale aj využívaním metódy pokus/omyl v deväťdesiatych rokoch uplynulého storočia vytváral podhubie, z ktorého neskôr vyrástli zrelé plody.

V prvej kapitole sa Samuel Čarnoký fundovaným mnohostranným pohľadom zameriava na históriu a súčasnosť dizajnu písma na Slovensku. Fragmentárne načrtáva staršiu históriu s výraznými osobnosťami ako Martin Benka, Ľudovít Csáder a Juraj Linzboth. Následne sa venuje generácii, ktorú prinajmenšom v súvislostiach digitálnej tvorby písma možno v domácom kontexte považovať za zakladateľskú (Andrej Krátky, Peter Biľak a ď.). Na prelome storočí pribúdajú ďalší profesionáli, takže vzniká relatívne bohato štruktúrovaná scéna dizajnu písma, počínajúc textovými a končiac experimentálnymi písmami „na jedno použitie“. Samuel Čarnoký ich komentuje, porovnáva, ilustruje príkladmi s odkazmi na druhú časť publikácie, v ktorej detailnejšie predstavuje vybrané písma. Poukazuje na neraz prekvapujúce inšpirácie mladých dizajnérov staršou domácou tvorbou, skúma podiel vzdelávacích inštitúcií na konštituovaní horizontu slovenskej písmotvorby. Súčasťou prvej kapitoly sú aj analýzy fungovania písma v praxi, marketingových metód a možností približovania jeho významu širšej verejnosti.

Druhú časť publikácie predstavuje približne 250 písiem použitých v sadzbe (jej text je tu zároveň základnou charakteristikou jednotlivých písiem) a v kompletnom súbore znakov. Prezentované sú písma ostrieľaných profesionálov overené praxou, ale aj experimentálne študentské projekty.

Záverečná časť publikácie je potom venovaná rozhovorom s vybranými dizajnérmi. Plasticky dotvára celú publikáciu, umožňuje konfrontovať analýzy autora s názormi iných tvorcov, pričom nejde len o reflexie domácej scény, ale aj komentáre k jej pozícii v medzinárodnom kontexte, s ktorým majú viacerí spovedaní bohaté skúsenosti.

Kniha Samuela Čarnokého teda ponúka pohľad na slovenskú digitálnu tvorbu písma z viacerých zorných uhlov a perspektív. Výsledkom je však kompaktná publikácia, ku ktorej sa budú odborníci vracať ako k základnému zdroju informácií, k čomu iste prispeje preklad kompletných textov do angličtiny. Môže však osloviť aj širšiu verejnosť a priblížiť jej podstatu často „neviditeľnej“ dizajnérskej disciplíny.