Dva životy Eduarda Torana, Život druhý – New York

Prvá časť článku o Eduardovi Toranovi sa venovala jeho kariére historika umenia zameraného na úžitkové výtvarné disciplíny. Opierala sa najmä o jeho publikačnú činnosť a informácie získané z archiválií rôzneho druhu. Po opustení Československa v roku 1968 sa Eduard Toran prerodil zo slovenského teoretika umenia na amerického praktika dizajnu. Naša verejnosť môže jeho „druhý život“ čiastočne poznať zo série článkov uverejnených v periodikách Mosty, Projekt a Designum, kde bol aj zahraničným dopisovateľom, a tiež z prednášok, ktoré mal na rôznych fórach v Bratislave po roku 1987. Napriek tomu mnohé z tohto jeho „druhého života“ ostalo nedopovedané. Kariéru a skúsenosti Eduarda Torana z USA sa preto pokúsime priblížiť formou rozhovoru ilustrovaného jeho vybranými prácami.

Z.K.: Váš „prvý život“ sme v minulom čísle časopisu Designum uzavreli udalosťami v roku 1968. Aký to pre vás bol rok a čo viedlo k  vášmu odchodu z Bratislavy na Západ?

E.T.: Bolo to rušné obdobie plné nádejí a aktivít zameraných na zlepšenie životných podmienok, ktoré sa skončilo sklamaním a sovietskou okupáciou Československa v auguste 1968. S Charlotte Blauensteinerovou z viedenského Ústavu pre priemyselné tvarovanie a jej spolupracovníkom Karlom Mangom, architektom  pôsobiacim aj v dizajne, sme na jar roku 1968 v Bratislave zorganizovali výstavu rakúskeho dizajnu. Bol to jeden z pokusov zblížiť nás, ľudí za „železnou oponou“, so západným svetom, čo umožňovalo obojstranne spoznávať tvorivosť a nadväzovať užitočné umelecké aj obchodné kontakty. Keď bolo všetko zorganizované, šiel som „vypnúť“ medzi mnohými akciami – lyžovať do Jasnej pod Chopkom. Ale tam pršalo, tak som sa vrátil a šiel pozrieť na otvorenie výstavy. Keď som tam poobede dorazil, hneď ma poverili uviesť výstavu. Takto sa u nás improvizovalo, všetko bolo šité horúcou ihlou. Ponáhľal som sa domov osprchovať, zobrať tmavý oblek a kravatu. Čo povedať v prejave, mi postupne prichádzalo na um až po začatí reči. Tieto organizačné spôsoby som si vždy porovnával so skúsenosťou z návštevy britského Design Centra, kde sa akcie plánovali 3 – 5 rokov dopredu. A socialistické Československo vraj bolo krajinou plánovaného hospodárstva. Pri otváraní výstavy a pri recepcii po nej som sa zoznámil s rakúskym konzulom. Táto náhoda zohrala praktickú úlohu v dňoch veľmi náhleho rozhodnutia odísť z Bratislavy, keď sa po okupácii pred rakúskym konzulátom ťahal dlhý rad ľudí cez  viacero ulíc. Vďaka známosti s konzulom som dostal okamžite vízum a v tú istú noc som skončil v utečeneckej ubytovni v tabakovom sklade vo Viedni.

Z.K.: Vo svojej prednáške v Múzeu mesta Bratislavy na jeseň roku 2006 ste spomenuli, že pobyt v utečeneckom tábore bol veľmi poučný pre vašu neskoršiu prax v oblasti vnútornej architektúry…

E.T.: Keď jednu noc spíte bezstarostne vo vlastnej spálni obklopený všetkými potrebami civilizovaného bytu, v meste, v ktorom máte zamestnanie, úspory, priateľov a poznáte jazyk, a to všetko sa za deň zmení na kovové lôžko, ku ktorému patrí polovica chodbičky medzi posteľami v miestnosti, kde je ubytovaných asi 200 neznámych ľudí a celý majetok máte v jednom kufri pod posteľou, to poskytuje dobré podmienky na uvedomovanie si niektorých princípov vnútornej architektúry.

Z.K.: Vo Viedni ste na jeseň roku 1968 zrejme mali možnosť rozhodnúť sa pre rôzne krajiny. Prečo ste si vybrali Spojené štáty?

E.T.: Je pravda, že USA prijali iba menšie množstvo emigrantov a mali náročnejšie prijímacie procedúry. Popri dobrej povesti technologicky vyspelej krajiny som zvolil USA aj pre mieru stability a blahobytu, ktorá pre mňa bola istou nádejou v hľadaní práce. Okrem toho, jeden známy mi vo Viedni poradil, že s mojou teoreticko-výskumnou odbornosťou by som si možno ľahšie hľadal uplatnenie v takom multidisciplinárnom stredisku, akým je New York. A tak som to skúsil tam a vyšlo to.

Z.K.: Po príchode do New Yorku ste si rýchlo našli  prácu u jedného z najvýznamnejších amerických dizajnérov Georga Nelsona, ktorý napríklad navrhol časť americkej výstavy v roku 1959 v Moskve, kde sa odohrala legendárna debata Richarda Nixona a Nikitu Chruščova o prednostiach kapitalizmu a komunizmu. Ako sa vám to podarilo?

E.T.: S modernou technológiou sa proces prijímania do zamestnania pochopiteľne zmenil. Od prihlásenia sa v agentúre s osobnou prezentáciou a portfóliom až k internetovým formátom. Avšak v roku 1969, hoci som sa prihlásil v nejakých agentúrach a mal som zopár pohovorov, hlavnú úlohu zohral list od vedúceho britského centra dizajnu v Londýne, ktorému som pomohol pri organizácii výstavy v roku 1966 v Československu, adresovaný Georgeovi Nelsonovi. Porozprávali sme sa o všetkom možnom a Nelson ma okamžite prijal. Nemal som ani portfólio. Dohodli sme sa na plate a na tom, že nastúpim v najbližší pondelok, potriasli si rukami a bolo to. Žiadne vysvedčenia, prihlášky, dotazníky, dokumenty. Prvý deň ráno po príchode do práce mi ukázali moje pracovisko a kávovar. Dali mi istú úlohu s tým, že poobede budeme mať schôdzku, na ktorej sa projekt bude preberať. Začal som o veci uvažovať a pri tom som sa snažil spoznávať pracovné prostredie. Všetko bolo inak, než by som si to v Európe bol predstavoval vrátane kresliaceho papiera, ceruziek, anglických mier, lepidiel, farebných striekačiek, spôsobov kopírovania dokumentov a výkresov,  výrobných metód a ekonomických záujmov.

Z.K.: Čoho sa konkrétne Vaša práca týkala?

E.T.: Nelson mal v pivnici dobre zariadenú dielňu, kde sa mohli vytvárať realistické modely. Riešili sme napríklad kancelárske prístroje pre firmu Olivetti. Zišla sa mi znalosť modelovania technických útvarov v sadre získaná od priateľa, priemyselného dizajnéra Jána Ondrejoviča v Beckove. Niektoré kusy som vyrábal doma v kúpeľni cez víkendy. Bol to skutočný „boj za pochodu“. Mnohému som nerozumel, ale vždy som sa snažil obedňajší čas a hodiny po práci využiť na štúdium. Našťastie, v kníhkupectvách bolo možné stráviť Bol to skutočný „boj za pochodu“. Mnohému som nerozumel, ale vždy som sa snažil obedňajší čas a hodiny po práci využiť na štúdium. Našťastie, v kníhkupectvách bolo možné stráviť neobmedzený čas čítaním, čo bolo lepšie než návšteva nejakých knižníc. Bolo treba rýchlo pochopiť, o čo ide, a potom priniesť nejaké nápady. Tak som sa preškolil a doškolil v priebehu týždňov, mesiacov a rokov, v snahe dobehnúť a predbehnúť miestnych spolupracovníkov. Lebo s každým koncom projektu sa končilo aj zamestnanie niektorých účastníkov tímu. Nelsonov ateliér predstavoval tzv. „otáčajúce sa dvere“: ľudí najímali, keď ich potrebovali pre niektorý projekt a po skončení prepúšťali tých, ktorí nemali v podniku „ďalšiu perspektívu“. Tak som tam vydržal rok, rozhliadol sa a našiel si nové zamestnanie v architektonickej firme iného druhu, kde som postupne získal svoju hlavnú americkú odbornosť: navrhovať administratívne veľkostavby pre popredné americké korporácie. Mená našich klientov figurovali v popredí všetkých zoznamov.

Z.K.: Aké boli vaše skúsenosti zo zmien zamestnania? Ako sa pracovné vzťahy líšili od európskych zvyklostí?

E.T.: Ako som sa pomaly rozhliadal, uvedomil som si,  že pracovné vzťahy vo firmách zameraných na dizajn a vnútornú architektúru sú v USA iné, než boli v Československu. Nikdy som sa nezbavil akejsi európskej morálky, vydržať v podniku čo najdlhšie. Bežným zvykom amerických dizajnérov, najmä mladších, bolo zostať v podniku 2 – 3 roky a potom sa pohnúť ďalej a tak vyhľadávať lepšie postavenie, plat a  zaujímavé projekty inde. Ale to tiež záviselo od ich špecializácie, od množstva projektov na trhu, konkurencie a  všeobecnej ekonomickej situácie. Jedenásť rokov som sa udržal vo firme ISD zameranej na vnútornú architektúru, ktorá načas bola štvrtou najvýkonnejšou americkou firmou v tomto odbore. Niekedy nás bolo okolo 120 a inokedy iba 15. V „chudobných rokoch“ mi pomáhalo, že som už získal širšie poznatky v architektúre a dizajne. Namiesto bežného navrhovania som musel byť pripravený ponúkať naše služby pri získavaní nových zákazníkov a nových projektov.

Z.K.: Amerika je známa tým, že ľudia pracujú a bývajú mobilnejšie a v priebehu života môžu viackrát zmeniť zamestnanie a miesto pobytu. Z vášho životopisu vidno, že ste sa stali vedúcim veľkých projektov pre známe korporácie a dokonca riaditeľom oddelenia vnútornej architektúry jednej z najväčších poisťovní, Metropolitan Life, hoci ste v tejto oblasti v Československu predtým nemali prax. Vyštudovali ste Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a titul kandidáta vied ste získali na Slovenskej akadémii vied. Dalo sa v praxi uplatniť niečo z toho, že ste voľakedy bývali teoretikom, pracovali vo výskume i v divadle, publikovali, zasadali v komisiách? Ako sa možno prepracovať z pozície teoretika a výskumníka na vedúce postavenie v tuhej americkej praxi, v takom medzinárodne súťaživom kotle, akým je New York ?

E.T.: Myslím, že v Európe sa zvykne uznávať odbornosť na základe navštevovaných škôl, vysvedčení a diplomov, zatiaľ čo v Amerike sa skôr hľadí na to, čo ľudia vedia vyprodukovať. Nadobudnúť vedomosti je potom otázka času a schopnosť priúčať sa novému. Do New Yorku som prišiel v strednom veku s pestrým batohom rôznorodých skúseností, od solídnych stavebných znalostí z priemyslovky po vedomosti v oblasti architektúry, umeleckého priemyslu, priemyselného dizajnu, divadla a kunsthistórie. Univerzita Komenského ma naučila študovať, teda organizovane prenikať do neznámych oblastí.

Šťastnými náhodami, o ktorých sme už hovorili, som mohol začať pracovať v New Yorku u významného dizajnéra Georga Nelsona, ktorý sa tiež zapodieval širokým okruhom projektov zahŕňajúcich vnútornú architektúru, priemyselné výrobky, výstavy, grafické riešenie formulárov (na čom som tiež pracoval), nábytok, pracovné prostredie a mnoho iného. Myslím, že moja „rozhľadenosť“ vo všelijakých odboroch, ktorú som si voľakedy zazlieval ako nedostatok koncentrovaného  štúdia v porovnaní s priateľmi, ktorí sa stali architektmi, lekármi alebo inžiniermi, vyhovovala Nelsonovi, lebo ma uvádzal do veľmi rôznorodých projektov. Raz, keď som v nedeľu pracoval do neskorých večerných hodín, Nelson sa vrátil z víkendu, posadil sa pri mojom stole a veľa fajčil. Na jeho otázku, čo robím, som chcel detailne vysvetliť svoju prácu, ale on ma hneď prerušil s tým, že ho „zaujímajú tvary myšlienok, nie tvary predmetov“.  Keďže som mal za sebou roky teoretizovania, písania článkov a prednášok, pustil som sa do úvah o tom, čo a ako robíme, a to sa mu páčilo, takže sme sa dostali do dlhšej debaty. Aj pri ďalších zamestnaniach a postaveniach, kde bola možnosť neustále študovať, čítať literatúru, zbierať katalógy, som s pomocou lepšej pripravenosti spoznávať nové oblasti, získanej na fakulte, dobiehal svojich amerických spolupracovníkov. Uvedomil som si, že je potrebné rýchlejšie získavať celkové prehľady o projektoch. Sledovať ekonomické pozadie tam, kde sa iní snáď iba zamýšľali nad „estetikou“ a naopak, myslieť aj na estetiku tam, kde iní zdôrazňovali ekonomickosť. A tiež dbať na dobrú a efektívnu organizáciu výkonov a najmä dokončovať veci načas. Schopnosť teoreticky uvažovať mi značne pomohla pri rýchlejšom chápaní okolností. Z divadelnej praxe som si privlastnil zásadu: nech sa deje, čo sa deje, opona ide hore o pol ôsmej. Keď bolo treba, pracoval som po nociach, cez víkendy a párkrát som nešiel na letnú dovolenku, lebo bolo treba dokončiť projekty. Takúto, snáď „švajčiarsku“ zodpovednosť vedúci firiem zákazníci vedeli oceniť. Uznanie schopností sa premietlo do vyšších postavení vo firmách, no trvalo to roky. V porovnaní s kolegami na Slovensku som vedúce pozície získaval o  10 – 15 rokov neskôr. Ale späť k vašej otázke o vplyve „prvého“ života na ten „druhý“. Prvotné aktivity človeka vnútorne sformujú navždy. Nadobudnuté vlastnosti, ktoré súvisia s istou kultúrou, sociálnym postojom, humanitným zmýšľaním, nemožno zaprieť, aj keď odlišná spoločnosť, doba, hospodárske i politické zriadenie a nové technológie od vás môžu vyžadovať adaptáciu a nútia  vás správať sa v rámci odlišných zvyklostí. Pri všetkom, čo som robil, som nemohol nevychádzať z postojov, ktoré som nadobudol predtým. V niektorých projektoch a pracovných činnostiach sa moje pozadie aj nápadne prejavilo.

Z.K.: Pozícia dizajnéra v praxi sa často líši od predstáv o dizajne ako intelektuálnej akademickej profesii. V tomto smere máte z USA iste mnoho skúseností.

E.T.:   Spomeniem dve príhody. Pre firmu vyrábajúcu medicínske zariadenia Vaponics som okrem iného navrhol výstavný stánok v obrovskom Coliseu v New Yorku. V pláne som zaznačil pri stole dve stoličky – pre zástupcu firmy a návštevníka. Pred zahájením výstavy som zbadal, že jedna stolička bola inde a presunul som ju asi dva metre správne ku stolu. Hneď pribehol nejaký zdesený muž s tým, že dúfa, že ma nevideli inšpektori odborov, lebo by sme mohli byť potrestaní. Takéto úpravy smeli vykonať iba odbory, ktoré by boli vyslali majstra s dvoma pomocníkmi a vyúčtovali by si minimálne pol hodiny práce  na premiestnenie jednej stoličky. Inokedy, pri navrhovaní nového jednoduchšieho zaveseného modulového stropu som zasa narazil na newyorské odbory, ktoré vyžadovali používať istý objem zamestnanosti a materiálov. Zjednodušenie dizajnu by však boli pripustili, ak by sa odborom zaplatilo, aby továrenský výrobok rozobrali a zložili. Keď sme poukazovali na nebezpečenstvo poškodenia výrobku a straty záruk, boli odbory za ďalší poplatok ochotné upustiť od rozoberania výrobku. To boli sprchy reality, zarážajúce pre dizajnéra-idealistu, ale dôležité pre sledovanie pragmatickejších princípov už pri tvorbe.

Z.K.: V roku 1989 ste na pozvanie profesora Štefana Lukačoviča mali v bratislavskej Umeleckej besede asi jednu z prvých obsiahlejších prednášok o používaní počítačov v architektúre s ukážkami systému za milión dolárov, ktorý ste mali vo svojom oddelení v poisťovni v New Yorku. V roku 1999 sa o vás v nadpise k článku v slovenských novinách Národná obroda písalo ako o „slovenskom priekopníkovi počítačovej architektúry, ktorý pochopil americký pragmatizmus“. Ako ste si osvojili túto novú technológiu ?                                          

E.T.: Popri zamestnaní som sa snažil naučiť sa čo najviac každým možným spôsobom. Jedna z možností bola ísť na rôzne odborné semináre a konferencie „za vlastné“. Podnik na to neprispieval, a tak som to považoval za osobnú investíciu do budúcnosti. Koncom sedemdesiatych rokov sa čoraz viac začalo hovoriť o možnostiach vytvoriť na veľkých počítačových systémoch – aké vtedy mali iba univerzity a niektoré veľké firmy a zaberali niekoľko miestností – programy, ktoré by sa snáď dali použiť aj v architektúre, plánovaní a programovaní budov a v priestorovej organizácii podnikov. Pamätám sa, ako to niektorí architekti považovali za nemiestnu fantáziu, ktorú nemožno zlúčiť s tvorivým myslením a kreslením rukou. V  tom  čase som viedol projekty, pri ktorých sme množstvo prípravných výpočtov a plánovanie riešili vypĺňaním hárkov a kalkulačkami. Akési kompjutre sa začali objavovať v obchodoch ako novinková rarita, a niekde ani predavači nevedeli, ako s nimi narábať. V jeden štvrtok na ceste domov z práce som videl vo výklade obchodu s rádiami knižku o počítačovom jazyku BASIC. Uvažoval som, či ju kúpiť, stála asi 8 dolárov. Ale kúpil som ju a bola to najlepšia investícia v mojom živote. Pri prvom čítaní som všetkému porozumel a zakrátko na to som sa rozhodol kúpiť si v tom obchode s rádiami počítač. Išlo skôr o veľmi drahú hračku. Počítače vtedy boli úplne  primitívne a dlho stáli okolo 2 000 – 2 500 dolárov. Cez víkend som vytvoril nejaké programy, ktoré pomohli v podniku urýchliť a zjednodušiť programovanie budov. Ušetrilo mi to nejaký čas, ktorý som potom venoval ďalšiemu štúdiu počítačov. Vedenie podniku ma najprv nedôverčivo pozorovalo, ale urýchlené výsledky vedelo okamžite prijať. Výhoda sa ukázala aj pri zmenách požiadaviek zákazníkov, ktorých priestorové potreby sa neustále menili. Namiesto pomalej práce a prepočtov počítač po dosadení zmenených požiadaviek ihneď ponúkol výsledky. Občas, keď sa podnik predstavoval novým nádejným zákazníkom, ma požiadali, aby som svoj počítač priniesol z domu a niekde v podniku pri ňom nápadne pracoval, aby mohli ukázať, akí sme technologicky pokročilí. Keď som mal dosť programov, ohlásil som to organizátorom seminárov a konferencií a oni ma začali pozývať prednášať o používaní malého počítača v architektonickej praxi, čo v tom čase   na môj údiv nikto iný nerobil. V New Yorku veria, že  vám nemôže napadnúť nič, čo by už nebolo napadlo  desaťtisícom iných ľudí. Ale v tomto som sa od iných zrejme odlišoval. Po seminároch sa začalo o mne písať v odbornej tlači, že používam na architektonické projektovanie počítač za 2 000 dolárov. Bolo to neslýchané v čase, keď iba najväčšie inštitúcie skúšali veľkopočítače za milióny. Začali ma všelikam pozývať a namiesto poplatkov za účasť na seminári mi platili oni. To bolo napríklad už v čase,  keď aj taká mohutná elektronická firma ako IBM, ktorá najprv nechápala dôležitosť malých počítačov, začala uvádzať na trh svoj Personal Computer (PC). Znalosť používania počítačov a programovania mi pomohla v roku 1984, keď ma zamestnali v poisťovni, kde sme začali s architektonickým počítačovým systémom CalComp za milión dolárov , ktorého server zaberal celú miestnosť. Tam som sa aj stal riaditeľom oddelenia vnútornej architektúry. Takéto prístroje slúžili dobre a draho, dávno pred globálnym uvedením napríklad takého AutoCadu, ktorý dnes vie vykonať omnoho viac operácií na malom laptope. A tak som získal reputáciu, ktorá prenikla až do bratislavských novín . V detaile to boli malé a dosiahnuteľné kroky, ale celok vyzerá monumentálne.

Z.K.: Verejnosť dnes pozná najmä dizajnérske hviezdy, ktoré akoby celkom samostatne a z ničoho vytvárali nové produkty. Takouto dizajnérskou „star“, uvádzanou v každej encyklopédii, je napokon aj váš prvý zamestnávateľ George Nelson, hoci vy ste jeho prácu komentovali z iného pohľadu. Vaša práca v oblasti dizajnu a architektúry sa však zameriavala skôr na koncepčné riešenia. Môžete niektoré z nich spomenúť a prípadne porovnať americkú prax s tým, čo si pamätáte z niekdajšieho Československa alebo z Európy? Naozaj platí, že jediným kritériom hodnoty sú v Spojených štátoch zarobené peniaze?                                           

E.T.: Najprv na vysvetlenie: rôzne okolnosti, typy firiem a veľkosti projektov môžu asi fungovať odlišne, ale ja som pracoval najmä v oblasti administratívnych veľkostavieb, kde sme mali prácu rozkúskovanú a spolupracovali vždy s dlhým radom konzultantov. My, vnútorní architekti, sme tiež boli iba jednými z konzultantov. Hlavní architekti budovy boli ako dirigenti a usmerňovali súhru ostatných odborov, niesli hlavne organizačnú a právnu zodpovednosť za celý projekt a mali okrúhlu pečiatku. Mal som pocit, že v Československu sa všetko dialo viac skĺbene. Napríklad pod strechou takej organizácie, akou bol Stavoprojekt.  Naproti tomu v USA návrhársky tím budovy tvorila pestrá kytica samostatných firiem. Ale československé budovy boli aj omnoho menšie než mnohé z tých, s ktorými som mal dočinenia. Raz som pre jedno exekutívne oddelenie veľkej korporácie navrhol točité schody so špirálovou betónovou doskou. Konzultanti na konštrukciu schodov prišli s nejakou zjednodušenou hrubšou verziou. Vo veľkej konferenčnej miestnosti s mnohými ľuďmi som obraňoval svoj koncept elegantných točitých schodov a ukázal som, ako ich možno jednoducho skonštruovať, kde bude oceľ v betóne, kde sa schodište napojí na konštrukciu budovy atď. Veď som mal za sebou nejaké skúšky zo statiky a železobetónu. Dotyčný konzultant sa nahlas a verejne začudoval, že tomu rozumiem, veď ja som iba dizajnér, a oni sú tu na to, aby rozumeli betónu. Ale nakoniec sa schody dokončili podľa môjho návrhu. Okolo polovice sedemdesiatych rokov to boli snáď najdrahšie schody v Amerike. Išlo totiž o jednu z najväčších korporácií sveta, prv než ju súdne rozdelili. A takí zákazníci mali peniaze, džentlmenskú zhovievavosť k výdavkom na elegantné riešenia a usilovali sa o tzv. status symboly, ktorými sa snažili reprezentovať postavenie svojich firiem. Hoci som zmýšľaním funkcionalista náchylný šetriť materiály a ostatné prostriedky, pochopiteľne som vedel navrhnúť aj drahšie interiéry, ak si to  zákazník želal. Príkladom svojrázneho riešenia bola aj veľkopodlažná administratívna budova v štáte Severná Karolína. Naša firma zameraná na vnútornú architektúru vytvorila projekt World Headquarters pre jedného z najväčších výrobcov cigariet na svete (mená firiem úmyselne nespomínam, aby nejaké dodatočné právne konanie nevyužilo niektoré tvrdenie ako právny argument, čo je v USA bežná prax). Na spomenutom projekte som sa podieľal na interiéroch budovy, ktorá mala šírku asi 250 metrov. Klient sa vzápätí pustil do stavby ďalšej 18-poschodovej administratívnej budovy uprostred mesta a mňa si vybral ako vedúceho projektu. Podarilo sa mi presadiť celkom netypický koncept. Budova síce bola o niečo drahšia, ale funkčne išlo o niečo celkom výnimočné. Typické administratívne budovy mávali tzv. jadro uprostred pôdorysu poschodia. Obsahovalo všetky nevyhnutné funkcie: výťahy a výťahové haly, požiarne schody, toalety, miestnosti pre technické potreby a podobne. Ostatok prázdneho poschodia okolo jadra sa potom mohol rozparcelovať na úrady nájomníkov. Obvodové stĺpy boli vtiahnuté dovnútra, aby plášť budovy, ktorý je nákladnou záležitosťou, bol čo najrovnejší a najkratší. Toto úsporné riešenie však istým spôsobom prekážalo v ideálnom pôdoryse pracovísk.  Keďže v našom projekte nešlo o „špekulatívnu“ budovu, akú by developeri boli postavili čo najlacnejšie, aby ju mohli potom ponúknuť rôznym nájomníkom, podarilo sa mi presvedčiť zákazníka, aby postavil budovu inak. Jadro sme vytiahli na okraj pôdorysu, čo bolo dosť komplikované, lebo sme museli dbať o správne vzdialenosti napríklad z každého miesta v pôdoryse k požiarnym schodištiam. Obvodové stĺpy sme vysunuli mimo pôdorysu, čo znamenalo drahší plášť budovy. Ale tým vznikol čistý obdĺžnikový pôdorys poschodí bez akýchkoľvek prekážok, okrem nevyhnutných interiérových stĺpov budovy. Obvyklé pôdorysy pracovísk predstavujú kompromisy, pretože ľudia, ktorí pracujú spolu, sa dostávajú do istých vzdialeností, ale my sme mohli usporiadať pracoviská ideálne vedľa seba. Pri pohľade na budovu zvonku hneď vidno, že tu je niečo netypické. Veľké jadro tvorí bok budovy a medzi oknami vidno stĺpy vytiahnuté na obvod pôdorysu. Kvalita pôdorysu pracoviska sa ukázala, keď sme po rokoch išli fotografovať budovu pre architektonický časopis. Zistil som, že flexibilné pracoviská, ktoré sa všade vždy podľa potrieb menili, tu ostali nezmenené. Jeden manažér vyhlásil, že odkedy začali môj pôdorys využívať, firma sa zmenila, niektoré časti výroby odpredali a iné kúpili, uskutočnili sa organizačné zmeny, ale môj pôdorys pracovísk bol tak univerzálne vhodný, že všetko mohli ponechať. To považujem za veľmi kladné ohodnotenie princípov tvorby opierajúcich sa o širšie, dávno nadobudnuté funkčné názory.

Z.K.:  Riešili ste projekty v širokom rozmedzí – od navrhovania tlačív cez úžitkové predmety rôzneho druhu, interiérové zariaďovacie prvky až po koncepčné riešenie celých stavieb. Vnímali ste pri tom skôr rozdielnosť alebo podobnosť jednotlivých úloh?

E.T.:  Pri navrhovaní prostredia pre ľudí považujem interiérovú architektúru s úžitkovými predmetmi a zariadeniami za jeden celok.  Hlbšie analógie v rôznych odboroch úžitkovej tvorby  som si uvedomil u Nelsona pri navrhovaní formulárov pre istú inštitúciu. Postupy, otázky a vypĺňanie boli nejasné a viedli k omylom. Napadlo ma, že správne pochopenie a zodpovedanie dotazníka si vyžaduje niečo ako pôdorys v dobre organizovanej továrni.  Plné grafické linky boli ako steny, ktoré rozdeľujú priestory a usmerňujú  plynutie výroby. Prerušenie čiar predstavovalo otvory, kadiaľ sa prechádzalo od jednej činnosti k inej.  Nazhromaždenie výrobkov či informácií si vyžadovalo väčšie priestory – aj na papieri. Niektoré uzlové body pre rozhodovanie sa podobali umiestneniu vestibulov v budove. Predstava súvislosti s logikou interiéru uľahčovala grafickú zostavu formulárov. 

Z.K.: Pri napĺňaní požiadaviek klientov ste sa iste neraz ocitli vo veľmi odlišných východiskových situáciách dizajnérskej práce. Môžete niektoré z nich priblížiť?

E.T.: Vo firme Rodgers sme plánovali budovu a interiéry pre World Headquarters  známej obchodnej firmy Montgomery Ward v Chicagu. Žiadali vytvorenie otvoreného flexibilného kancelárskeho usporiadania „office landscape“ (Bűrolandschaft) so zeleňou. Tak som sa dostal k vývoju nábytku Steelcase 9000. Plánovanie pôdorysov sa dialo novátorsky, namiesto navrhovania na výkresoch sme zaviedli magnetické tabule s premiestniteľnými magnetickými plastickými jednotkami pracovísk. Ale v inej firme som spolupracoval na vývoji konzervatívnejšieho dreveného nábytkového systému Alma. Nevyvíjali sme nejaký nový štýl, ale spĺňali čo najlepšie rôznorodé požiadavky. Postupne som však prešiel ku koncepčným štúdiám priemyselne vyrábaných systémov. Ako riaditeľ oddelenia interiérovej architektúry v poisťovni som napríklad preveroval vlastnosti a možnosti rôznych pracovísk s použitím modulov 18, 20, 24 alebo 30 palcov. Každá zostava mala svoje výhody a nevýhody. Poisťovňa voľakedy mala nad 30 000 zamestnancov a najmenší detail vynásobený desaťtisícami pracovísk mohol mať závažný dopad na priestor v budovách a ekonómiu práce.

Z.K.: Mal by som ešte viaceré otázky, ale náš rozhovor má, žiaľ, limitovaný rozsah. Záver by si žiadal pointu. Viackrát sme hovorili o vašich „dvoch životoch“ a ich vzťahu. Predsa len však reálne ide o život jediný. Skúsite ho pár slovami charakterizovať?        

E.T.: Celý život som sa vlastne zaujímal iba o jedno: o naše životné prostredie, bývanie a pracovné podmienky, priestory a zariadenia, vrátane pracovného prostredia pilotov 10 kilometrov nad zemou, keď som v kokpitoch dopravných lietadiel za 40 rokov nalietal stovky hodín. Záujem o ľudí v priestore ma sprevádzal od divadelnej scény cez štúdium dejín umenia k zameraniu sa na interiéry, architektúru a úžitkovú tvorbu. Kým na Slovensku som sa okolnosťami dostal k výskumu a teórii, v USA som musel prejsť k praktickej tvorbe. Mal som pred sebou renesančný vzor Leona Battistu Albertiho, ktorý tiež prešiel od teórie k praxi. A pokračujem v tom vlastne aj dnes, keď pracujem v Metropolitan Museum of Art v New Yorku . Keď vidím desiatky starobylých stoličiek a iné kusy nábytku, predstavujem si, ako ich ľudia používali v rôznych spoločenských obdobiach a pociťujem ten istý typ  vzrušenia ako na začiatku svojej kariéry . Súvisí s tým aj prednáška, ktorú budem mať v októbri tohto roku vo Washingtone, poukazujúca na korene našej civilizácie v prostredí stredovekých miest. Svojou knihou K umeniu okolo nás som kedysi na Slovensku parafrázoval Věci kolem nás Karla Honzíka, ktorý poukazoval na to, ako architektúra a umenia môžu napomáhať humanizovať prostredie. O to mi išlo od začiatku, aj keď som sa tomu nemohol vždy priamočiaro venovať.

Z.K.: Ďakujem za rozhovor.

E.T.: Rád zodpoviem aj ďalšie otázky na mojnazor@post.sk

Fotografie z archívu Eduarda Torana sú uverejnené s jeho komentármi.