Ako rešpektovať a skúmať “úžitkové umenie” Zeme

Výstava maliarky Juliany Mrvovej a sochára Mareka Halásza predstavuje sériu malieb, kresieb, textov a objektov, ktoré reagujú na krajinu Banskej Štiavnice a regiónu Hont. Toto prostredie významne formoval treťohorný štiavnický stratovulkán. Príbeh vulkánu priamo či nepriamo vplýval nielen na geografickú a geologickú charakteristiku kraja, ale tiež formoval (dizajnoval) životy ľudí a nepriamo vplýval na architektúru, zvyky či hospodárstvo.

Kontextuálne vzdelávanie, kontextuálny prístup k dizajnu, životu, umeniu a vede, je základ. Je aj základ umeleckej expozície, ktorú na leto 2020 pripravila štiavnická Galéria Jozefa Kollára, ktorá je administratívne časťou Slovenského banského múzea. Táto výstava je unikátna svojou témou, hĺbkou a šírkou spracovania miestošpecifických fenoménov. Môžeme ju pokojne čítať aj z pozície teórie a histórie dizajnu. 

Mrvová s Halászom rozprávajú o histórii, prostredí a charakteristikách oblasti skalných formácií, miestneho rastlinstva, živočíšstva a ľudskej činnosti. Názov výstavy Do jadra vulkánu má voviesť do čo najväčších hĺbok aktuálneho naratívu koexistencie s prírodou, prostredím, chránenia prírody a ekosystému na Zemi. Príbeh výstavy je komplexným materiálom. Pohltení prestaneme rozlišovať medzi dizajnom, kresbou, literatúrou, geológiou, archeológiou… Prichádza v časoch, keď sme donútení k izolácii, opatrnosti, udržateľnosti, skromnosti, efektivite. Môžeme sa pýtať dnes, tak ako počas dôb aktívneho vulkánu, či stredoveku – ktoré nástroje nám pomôžu prežiť? 

Dizajnéri neraz hľadajú inšpiráciu v prírode. Materiál a bohatý sprievodný program prinášajú množstvo podnetov. Na komentovanej prehliadke s odborným výkladom geografa Richarda Wettera, ktorá začala na kopci na mieste s názvom Červená studňa a skončila v Mineralogickej expozícii Slovenského banského múzea, sme metaforicky i fyzicky putovali do jadra vulkánu a preskúmali kontext prostredia.

Územie Slovenska je prevŕtané mnohými útvarmi. Okrem baníckej činnosti sa naši predkovia najčastejšie zakopávali pod zem zo strachu o vlastný život. V regióne Hont sú stovky pivníc a takzvaných dúpeniec. Najznámejšie z nich, Tesárske Dúpence – skalné obydlia, prvý raz opísal v roku 1902 Andrej Kmeť, obdivovateľ prírody, vedec a turista v diele „Ďalšie výskumy z obvodu Sitna“. Dúpence sú 5 až 6 metrov dlhé a 180 až 200 centimetrov vysoké skalné izby, ktoré najpravdepodobnejšie slúžili ako skrýše obyvateľov pred Turkami. 

Halász a Mrvová pri práci vo svojom ateliéri v Hontianskych Trsťanoch objavovali ďalší typ skalných dier – obilné jamy. Mrvová pracuje s krajinou vo veľkom formáte malieb – záznamov, zložených z množstva skíc, mikro príbehov, ktoré aktéri zažívajú sami alebo si ich vypočujú, osobného prieskumu skalných formácií, rastlinstva a živočíšstva Hontu. Marek Halász, ktorý už niekoľko rokov striedavo žije medzi Bratislavou a Hontianskymi Trsťanmi, dlhodobo pracuje s témou skalných obydlí, pivníc a tufových priestorov, ktoré v okolí mapuje a zaznamenáva. Na výstave prezentuje viaceré objekty vychádzajúce z vlastného domu v Trsťanoch a zo skalných obydlí v Líšove či Hontianskych Tesároch. Spoločným príspevkom na výstave sú záznamy obývania skalných domov, kde autori prespali a sprostredkujú tento zážitok divákovi. 

Skalné jamy majú bohatú históriu. V zemi vykopaná zásobnica slúžila na uskladnenie vymláteného obilia. Tento spôsob skladovania obilia bol známy už v neolite a poznali ho aj Slovania pred príchodom na naše územie. Tam, kde boli vhodné podmienky na budovanie obilných jám (západné, juhozápadné Slovensko a južný Zemplín), sa uchoval tento spôsob uskladnenia obilia aj v 20. storočí. Koncom 19. a začiatok 20. storočia zanikalo využívanie tradičných zásobníc na obilie. Lepšie situovaní roľníci si začali budovať stabilné drevené priečiny v komorách a sýpkach.

Na kopanie sa volali odborníci – jamári. Najznámejší boli zo severnej Nitry, severného Tekova, Hontu a východného Slovenska. Steny obilnej jamy sa obyčajne vypálili a vystlali ražnou slamou. V dobre uzavretých, zastrešených obilných jamách vydržalo obilie aj niekoľko rokov. Hospodárstvo malo zvyčajne toľko obilných jám, koľko druhov obilia pestovalo. Marek Halász postavil takúto jamu do centra galerijného priestoru. Dokážeme si uchovať umenie? Spolupracovať s plodmi a horninami Zeme na spoločnom kvalitnom a udržateľnom prežití? Kto sú súčasní metaforickí “jamári” a aké remeselné dedičstvo je potrebné zachovať?

Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
kurátor: Radek Wohlmuth 
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica 
Trvanie: 11. 7. – 27. 9. 2020
pozri tiež https://www.ludovakultura.sk/