S Andreou Ďurianovou o šperkoch a výstavnom dizajne

Andrea Ďurianová (1986) študovala v ateliéri S + M+ L_XL – KOV A ŠPERK na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2005 – 2011). Vytvorila niekoľko šperkárskych kolekcií inšpirovaných ľudovými vzormi, jej tvorba je charakteristická predovšetkým strohou geometrickou formou, ktorú reprezentujú brošne zo striebra, nerezu a mosadze. Pred niekoľkými rokmi zaujala predstavou vlastnej výstavnej prezentácie, neskôr autorskou inštaláciou Výstavný aranžmán, ktorej invenciu zúročila v architektúre výstavy Anton Cepka Kinetický šperk (Slovenská národná galéria) a v mobiliári Galérie Čin Čin.

Začínali ste pred niekoľkými rokmi brošňami predstavujúcimi rozložený plášť geometrického útvaru, ktorý svojím perforovaním naznačuje jeho priestorovú formu. Môžeme ich pokladať za akýmsi predobraz série Built up znázorňujúcu poskladanú kocku, kváder (brošne) alebo akúsi pomyselnú architektúru (závesy). Kedy skrsla myšlienka vydať sa cestou minimalistickej formy šperku, ktorá vás sprevádza až podnes?

Na začiatku skladaných priestorových šperkov bola moja bakalárska práca o šperku a architektúre počas štúdia na VŠVU. Študovala som aj vo vedľajšom architektonickom ateliéri a zaujímala sa o architektúru. Výsledkom mojej bakalárskej práce bola kolekcia brošní – komplikovanejších priestorových objektov vyrobených zo striebra a mosadze. Pri návrhu som postupovala tak, že objekt som si namodelovala v 3D programe ako priestorový, rozložila ho na plošný plášť, ktorý som vyrezala z plechu a následne ho zas poskladala do priestorového objektu. Šperky boli celkom komplikované solitéry, išlo predsa o vážnu vec ako je bakalárska práca. Následne som vytvorila malú sériu jednoduchších mosadzných brošní, ktoré myslíte aj vy. Áno a tie boli plošné, „neposkladané“, ale znázorňovali povrchový plášť priestorového objektu. To bol zrejme rok 2010.

Built up, ktorá vznikla v roku 2012, bola vytvorená rovnakým postupom pri návrhu. Čiže 3D model – rozložiť na plášť, vyrezať z kovu, poskladať na objekt. Najprv som vyrobila niekoľko desiatok mosadzných a medených modelov, prototypov ručne – rezaním lupienkovou pílkou. Potom som vybrala šesť druhov, ktoré som rezala pomocou laseru z nereze. Vznikla tak kolekcia, ktorá bola sériovo vyrábaná „strojom“, aj keď len čiastočne. Lebo aj keď to laser vyreže, stále tam je dosť práce.

Dôležitý moment vo vašej tvorbe znamenala vaša samostatná výstava Nové objemy AĎ v Dizajn štúdiu ÚĽUV v roku 2013, ktorá priniesla nielen prezentáciu kolekcií šperkov posledných troch rokov, ale poukázala na cestu smerujúcu od mäkších minimalistických tvarov (Solid, 2011) k prísne abstraktným geometrickým formám (Built up, 2012) a znova späť k formám organickým (Sticks, 2013), ktoré sa obracajú k tradíciám či prírodnému materiálu. Ako dnes vidíte túto výstavu, ktorá sledovala vašu šperkársku tvorbu a zároveň zrkadlila aj váš komplexnejší záujem o výstavnú prezentáciu?

• 

• 

Pri mnohých šperkárskych prácach sa mi stalo, že som sa dostala k určitému produktu. Napríklad za sériou plastových brošní Solid stoja tri náhrdelníky Solid, vyrobené klasickou zlatníckou technológiou zo striebra a zlata. Boli to geometricky štylizované priestorové objekty – srdce, vták a kôň zavesené na retiazke tvoriacej náhrdelník. Z týchto hotových náhrdelníkov som potom vytvorila silikónové formy a vyrábala plastové odliatky brošní. Mohla som tak jednoduchým spôsobom rozmnožiť pôvodný originál a ponúknuť ľudom jednoduchý šperk-doplnok, ktorý si môžu kúpiť za nie veľa peňazí.

Ale ak spomínate inštaláciu výstavy – už vtedy som spolupracovala s ÚĽUV-om ako aranžérka výstav a ponuka na moju prvú autorskú výstavu bola pre mňa výzvou, a nielen možnosťou prezentovať hotové objekty. Inštalácii som venovala veľa času, bola to pre mňa dôležitá súčasť prezentácie. V tom čase som používala materiály (papier, kartón, plátno), ktoré mám rada doteraz. Podobne je to aj so sériou Stick vytvorenou z dreva. Nazvala by som ju priestorovými skicami. Pre mňa bolo zaujímavé hľadanie a objavovanie spôsobov ako sa dá pracovať s paličkou; ako sa rozkonáruje do priestoru a ako sa z nej dajú odčítať ornamenty, znaky pripomínajúce vtáčika, zviera alebo abstraktné tvary.

Kolekcia Red Line z roku 2014 odkazuje na vašu tvorbu nielen z formálneho hľadiska, ale má k nej blízko svojím uvažovaním. Kým v Build up ste zamýšľali nad priestorom, akými rôznymi spôsobmi ho architektúra vymedzuje, tu sústreďujete pozornosť na otázky okolo plynutia času, kolobehu života…

Túto kolekciu som začala vytvárať na stáži v Barcelone u Marka Monzóa. Inšpiroval ma svojou tvorbou najmä prácou s materiálom – drôtom alebo plechom. Je realizovaná tradičnou zlatníckou technikou a v tomto prípade sa mi nepodarilo nájsť vhodnú technológiu, ktorou by sa dali jednotlivé formy rozmnožiť, a preto celá kolekcia existuje len ako prototyp, alebo môžeme aj povedať ako originál. Keď som bola v Barcelone, štyri hodiny denne som pracovala v ateliéri a zvyšok času som sa v podstate len tárala po meste, chodila na výstavy, väčšinu času som bola sama. Vnímala som ako sa dni opakujú, ako plynie čas. V šperkoch a objektoch som sa snažila vyjadriť to opakovanie, možno aj akýsi stereotyp, ale aj nádej.

Princíp repetície, opakovania je pomocou vlnovky a osmičky ako znaku nekonečna zhmotnený v náhrdelníku a brošniach, ale aj v násobených radoch objektov, ktoré vytvárajú rovnocennú súčasť kolekcie šperkov. Princíp repetície je súčasťou ornamentu, resp. Určitej zostavy ornamentálnych vzorov, ktoré využívajú jednotlivé motívy opakovane v pásovom radení. Ornamentom ste sa inšpirovali aj v kolekcii šperkov Vtáčiková z roku 2012. Tu ste však ornament akoby dekonštruovali a z jeho jednotlivých segmentov vznikli samostatné časti náhrdelníkovej série vytvárajúce nové vzťahy a významy.

Kolekcia Vtáčiková vznikla na podnet súťaže Kruhy na vode a získala v nej prvé miesto. Je inšpirovaná ľudovou kultúrou a výšivkou, kde motív vtáka má rozmanité avšak široké zastúpenie. V tomto prípade som vychádzala z výšivky kútnej plachty pochádzajúcej zo Záhoria. Sú to jednotlivé časti ornamentu, ktoré samostatne môžu pôsobiť nejednoznačne. Ide o autorskú sériu siedmich náhrdelníkov určených na každý deň v týždni. Dajú sa nosiť zvlášť, ale aj v rôznych kombináciách a vrstveniach. Zavesené spolu tvoria jeden harmonický celok. Vytvorila som ich pomocou rôznych tradičných zlatníckych techník, ako je pílenie, spájkovanie a pod., z plechu a drôtu, s povrchovou úpravou práškovým farbením.

Zaujala ma vaša autorská výstava Výstavný aranžmán v Galérii Čin Čin (2015) v Bratislave, kde ste sa predstavili autorskou inštaláciou pripomínajúcu akúsi priestorovú asambláž obsahujúcu v juxtapozícii niekoľko samostatných častí zostavených z rôznorodých prvkov geometrických tvarov. Opäť sa tu objavil pre vašu tvorbu príznačný zmysel pre minimalizmus, prísnu materiálovú selekciu a priestorové vzťahy. Čo vás priviedlo k tomu, prezentovať sa touto inštaláciou, kde bola zastúpená vaša šperkárska tvorba pomenej?

Na realizáciu výstavy v Galérii Čin Čin ma oslovila jej galeristka Dorota Vlachová. V tom období som si povedala, že už nechcem robiť šperky. V antikvariáte som objavila knižku Aranžérsky šlabikár z roku 1956, ktorá mala slúžiť ako príručka na aranžovanie výkladov a výkladných skríň. Publikácia bola prekladom pôvodnej nemeckej publikácie a obsahovala aranžérske postupy, ktoré sa uplatňujú pri aranžovaní výkladov, aranžérske pomôcky – podstavce, podložky, rôznych tvarov, výšok. Bola mojou prvotnou inšpiráciou. Hoci som nevedela spočiatku ako bude výstava vyzerať, bol to pre mňa prelomový projekt, kde som neprezentovala primárne šperky. Napokon šperky, ktoré tam boli zastúpené, vznikli ako posledný prvok inštalácie a tvorili akýsi doplnok, aj keď neviem, či by to fungovalo aj bez nich. Predstavujú zmenšeniny všetkých objektov, ktoré tam sú zastúpené. Je to akýsi katalóg tvarov a materiálov, veľkostí (proporcií). Vtedy som sa zoznamovala s rôznymi materiálmi, napr. drevotrieskou. Pamätám si, ako som si bola kúpiť štvormetrový smrekový hranol, ako ho dvaja chlapi v predajni vytiahli z regálu a on sa celý prehol. V tom momente ma nadchla tá váha a rozmer. Potom som ho dala rozpíliť na menšie časti, ktoré tvorili súčasť inštalácie.

Pôvodný návrh vznikal v počítači, určila som si aké veľké budú jednotlivé časti a aký budú mať tvar. Realizované sú z konkrétnych a rôznych materiálov – drevotrieska, smrekové hranoly, plsť, MDF, sololit, hliník, nerez, mosadz, sklo. Aj keď sa zdá, že som sa zamerala na celok, išlo mi o každý jeden objekt, jeho proporciu a mierku. Napr. kruh sa tu nachádza vo viacerých materiáloch a v rôznych proporciách (v priemere 80 cm je z plsti, 40 cm je zo sololitu, 20 cm tiež z plsti, 10 cm z mosadze, 5 cm bola brošňa, 2,5 cm menšia brošňa). Ide o inštaláciu s dôsledným kompozičným usporiadaním, realizovanú pre konkrétne miesto a udalosť. Ak by som ju preniesla inde, realizovala by som ju inak. Je to materiálovo-priestorová kompozícia, ale všetky prvky sú funkčné a môžu sa využívať ďalej na rôzne účely.

Od tejto autorskej výstavy bol už len krôčik k výstavnému dizajnu výstavy Anton Cepka. Kinetický šperk, ktorú ste navrhli pre Slovenskú národnú galériu v roku 2016. Zvolili ste k výstave veľmi priliehavý dizajn prikláňajúci sa k neomodernistickým resp. neokonštruktivistickým princípom. Čo vám dala práca na výstavnom projekte?

Na spoluprácu pre výstavu Antona Cepku ma zavolala kurátorka Viera Kleinová, ktorá na mojej predchádzajúcej výstave Výstavný aranžmán videla jednoduché hliníkové konštrukcie a zrejme v nich videla možný potenciál. To ona od začiatku usmerňovala celý návrh a pracovali sme na ňom spoločne dosť dlho. Bol to zatiaľ môj najväčší a najdôležitejší projekt. Celú výstavu sme postavili priamo v galérii pomocou systému hliníkových profilov a plastových spojok, ktoré som objavila pri spomínanej autorskej výstave. Pôvodne bol tento systém vytvorený na stavbu voliér pre exotické vtáctvo. Hliník síce nepatrí medzi najlacnejšie materiály, keďže sme však kupovali materiál a nie produkt, mohli sme veľa ušetriť. Vitríny sa teda nemuseli externe vyrábať, telo-box na šperky vyrobil z čiernej MDF galerijný stolár a samotné vitrínové súbory a iné konštrukčné prvky poskladali galerijní výstavníci priamo na mieste. Jedným z najpodstatnejších prvkov výstavy bola vitrína. Keďže sa podarilo na výstavu zozbierať unikátny súbor šperkov z desiatok zbierok z celého sveta, ktoré majú obrovskú hodnotu, šperky museli byť v bezpečí, teda v uzamknutých vitrínach, to bola podmienka. Možno to nevyzerá ako nejaký zásadný problém, ale pre mňa to bol „detail“, ktorý som riešila dlho, kým som sa dopracovala k najprimitívnejšiemu riešeniu. A to, že sme na prikrytie vitrínových boxov nepoužili sklo, ale plexisklo, ktoré sa drobnými skrutkami priskrutkovalo priamo do vitrínovej „škatule“. Keď vystavujete šperky, ktoré sú neuveriteľne spracované v takej malej mierke, teda sa na ne musíte pozerať úplne zblízka, každý detail je podstatný.

Výstava šperkov je ešte špecifická práve v tom, že na prvý pohľad do priestoru môže pôsobiť nezaujímavo a to kvôli tomu, že v priestore sa nachádzajú „len“ vitríny. Rozmýšľala som, či treba návštevníka nejakým spôsobom zabávať, aby sa v takejto výstave nenudil, alebo či treba vyplniť prázdny priestor okolo vitrín. Je lákavé vymýšľať „dekorácie“ à la Cepka, avšak je veľmi dôležitá miera, do akej je to únosné. To najdôležitejšie je v tých vitrínach, tam sa treba pozerať. My sme sa nakoniec rozhodli len pre zopár nenápadných akcentov v priestore, ktoré odkazovali na Cepkovu tvorbu, napríklad sme na jednu zo stien nakreslili červenú diagonálu. Na výstave boli okrem šperkov prezentované aj Cepkove plastiky, reliéfy, kresby a diela do architektúry, o to bola určite zaujímavejšia a rôznorodejšia.

Veľmi obdivujem dielo Antona Cepku, a teda bola pre mňa veľká česť pracovať na jeho výstave. Mohla som sa dozvedieť mnoho zaujímavých vecí, ktoré som nevedela, vidieť jeho šperky naživo, obzrieť si ich úplne zblízka. Chodili sme aj na konzultácie do jeho domu, čiže celé to bolo prínosné a veľmi s i to cením.

Vašou poslednou prácou je mobiliár pre Galériu Čin Čin. Čím je špecifický?

Návrh nábytku pre galériu bol súčasťou zadania rekonštrukcie galérie, ktorá sa realizovala v januári 2016. Ja som svoj návrh stále menila a vylepšovala a hľadala stolára, ktorý to vyrobí. Nakoniec sa to celé natiahlo a mobiliár bol hotový až na konci roku 2016, lebo som sa ho po dlhých úvahách rozhodla vyrobiť sama z mojich obľúbených hliníkových profilov v kombinácii s preglejkovými časťami. Tvorí ho stôl pre galeristku, dva zásuvkové diely na šperky, lavička, taburetka a ešte dva ďalšie kusy. Celá zostava je veľmi ľahká, dá sa s ňou jednoducho manipulovať. Špecifický je práve tým, že bol vytvorený ako skladačka, napriek tomu, že je to nábytok „na mieru“, alebo „na zákazku“ a že som ho produkovala ja.

Dejiny vystavovania dizajnu azda čakajú na svoje zhodnotenie. Pravdepodobne ste jednou z mála žien, ktoré sa venujú výstavnému dizajnu. Čím vás táto práca napĺňa?

Výstavníctvo je pre mňa veľkou témou. Výstava je komplexné dielo, ktoré tvorí mnoho zložiek. Mňa na tom baví hlavne hľadanie optimálneho riešenia, usporiadanie predmetov v priestore, ale až možnosť spolupráce s inými ľuďmi a spoznávanie sveta cez pripravovanie výstav. Pri príprave mám prístup k informáciám o výstave, dielach, predmetoch, často mám to privilégium dotýkať sa exponátov. Čo je super, ale treba dávať pozor, aby sa niečo nerozbilo.

Jana Oravcová je historička umenia, kurátorka, redaktorka časopisu Designum.