Pozvánka do Satelitu. Textil náš každodenný

Slovenské múzeum dizajnu získalo nedávno do svojich zbierok rozsiahlu pozostalosť textilnej výtvarníčky Viery Líčeníkovej Škrabalovej (1925 – 2007). Kurátorka Zbierky módy a textilu SMD Zuzana Šidlíková sa ju verejnosti rozhodla predstaviť na výstave Textil náš každodenný a to tak, že návštevník Galérie dizajnu Satelit sa tu okrem jej tvorby stretne aj so špecifickým výberom prác Michaely Bednárovej, ktorá pod značkou PUOJD tvorí v rovnakej oblasti. K výstave sme pripravili rozhovor ako so Zuzanou Šidlíkovou, tak aj Michaelou Bednárovou, ktorý by mal byť pozvánkou na túto výstavu.

Zuzana:

Prečo si sa rozhodla vystaviť vedľa pozostalosti Viery Líčeníkovej Škrabalovej súčasníčku, a to práve Michaelu Bednárovú?

Keď som začala spracovávať pozostalosť Viery Škrabalovej, ktorú sme do Slovenského múzea dizajnu dostali od jej detí darom, zistila som, aký má veľmi široký tvorivý záber, aká bola v rámci socialistickej produkcie všestranná: tvorila odev, odevné doplnky, textil, metráž, bytový textil, trochu sa pohybovala v oblasti monumentálnej tvorby, scénografie. Bola činná aj v teoretickej oblasti, pracovala ako členka rôznych komisií, prispievala do odborných časopisov. Keďže som chcela verejnosti prezentovať pozostalosť, ktorú sme získali, v celej jej šírke, zdalo sa mi zaujímavejšie posunúť výstavu do roviny konfrontácie so súčasnosťou, aby sme aj ukázali, ako sa vyvíja situácia textilného dizajnéra v čase. Hneď od začiatku som uvažovala o Michaele Bednárovej. Ona s cieľom budovať a posilňovať svoju značku PUOJD sa rovnako ako Škrabalová pohybuje v rôznorodých oblastiach textilnej tvorby.  

Vidíš určité paralely aj v ich odevnej tvorbe? A naopak, čím je ich odevná tvorba odlišná?

U oboch je zaujímavým čerpanie z ľudových tradícií, u Škrabalovej je to jej viacročným previazaním s prácou v ÚĽUV-e, keď chodila do terénu a zaznamenávala ľudí a ich odev v prirodzenom prostredí. Napokon malo to vplyv aj na jej scénografickú tvorbu. Škrabalová v spolupráci s Družstvom Detva robila aplikácie ľudových techník na odev moderného človeka. Na výstave budeme premietať filmový záznam získaný zo Slovenského filmového ústavu, módnej prehliadky z päťdesiatych rokov, kde uvidíme Škrabalovú kresliť návrhy a zároveň aj manekýnky, ktoré prezentujú jej odevy. Vďaka spolupráci s Detvou a ďalšími výrobcami vznikli skutočne hodnotné kolekcie, čoskoro však z rôznych dôvodov na odevnú tvorbu rezignovala…

Michaela Bednárová má iný prístup. Má silný vzťah k vidieku, jeho prírode, reaguje aj na svoje detstvo a prostredie, v ktorom vyrastala. Vo výsledku je samozrejme ich práca veľmi odlišná: u Škrabalovej prevláda v oveľa vyššej miere rukodielna práca, u Mišky dochádza k výraznejšej štylizácii ľudového, prepojeného s prírodou a aj moderným obrazom vidieka.

Michaela:

Ako to dnes funguje u jednoosobovej značky? Myslím postupnosť návrh–výroba–marketing–predaj… 

Tvorím v kolekciách. Napríklad vzor Makovice, ktorý je pomerne populárny, bol súčasťou kolekcie Dedina, ktorá vznikala asi najdlhšie, pracovala som na nej približne 4 roky. Bolo to práve obdobie akejsi rekonštrukcie mojej odevnej tvorby. Makovice sú nostalgická spomienka na detstvo, inšpirovali ma aj práce, ktoré boli v minulosti každoročne vykonávané, ako bolo napríklad vysypávanie makovíc… Keď tieto vzory vznikali, boli folklórne motívy veľmi populárne, ja som sa ich však snažila uchopiť odlišne, poukázať na to, čo môže byť chápané ako folklór a čo nie, nehľadať prvoplánovo inšpirácie…

Začínam pracovať tak, že najskôr prekreslím v počítači jednotlivé časti vzoru a ak sa dostanem do fázy, že som s touto časťou práce spokojná, vytvorím si raport. Výrobcu mám dohodnutého dopredu, keďže u nás, resp. v Čechách, ich nie je až toľko, aby som si vždy mohla vyberať aj medzi novými. Za tie roky mám už vybudovanú vlastnú databázu, či už na Slovensku alebo v Čechách – na digitálnu tlač, tkanie, prípadne na výrobu darčekových predmetov.

Látky sú surovina, ktorá ide medzi výrobcov prvá, potom nasleduje vznik kolekcie, ktorú neskôr dopĺňam rôznymi drobnými predmetmi. Moja najnovšia kolekcia Nebá, z ktorej časť bude možné vidieť aj na výstave, vzniká od januára. V marci som začala riešiť výrobu, keď som zadávala do tkania látky. Táto kolekcia je špecifická tým, že som navrhla vlastnú farbu osnovy a samozrejme, že mi to skomplikovalo celý proces. Osnovné nite sa museli zafarbiť, a tak sa mohlo začať vyrábať až niekedy v auguste. Keď boli látky hotové, zostal mi v podstate iba mesiac a pol na to, aby som z nich urobila odevnú kolekciu. Ešte pred nedávnou prehliadkou v rámci Fashion Live! 2021 bolo potrebné kolekciu nafotiť, keďže som zároveň prerábala webovú stránku tak, aby nové veci boli zverejnené hneď po prehliadke. A až potom nastáva čas venovať sa marketingu… A to ešte stále popritom riešim výrobu kolekcie, či bude realizovaná u mňa, alebo ju zadám krajčírkam.

Zuzana:

Vieme, že v pozostalosti Viery Líčeníkovej Škrabalovej je uložených množstvo dokumentov, ktoré ilustrujú situáciu v oblasti návrhov, výroby a predaja textilu. Ktoré z nich považuješ za najzaujímavejšie a nájdeme ich aj na výstave?

Dokumenty sú veľmi dôležitou a cennou súčasťou daru rodiny Škrabalovcov. Kým sme pozostalosť previezli do SMD, komunikovala som s rodinou, teda s jej deťmi, takmer dva roky. Získali sme množstvo jej korešpondencie, keď komunikovala s rôznymi organizáciami: Zväzom slovenských výtvarných umelcov, Slovenským fondom výtvarných umení, Slovenskou národnou galériou, ÚĽUV-om atď., s ktorými spolupracovala a tieto dokumenty nám pomáhajú pochopiť prax výtvarníčky a konkrétne situácie. Napríklad taká zaujímavosť – máme aj list, v ktorom žiada komisiu o rozhodnutie k originalite jej textilného diela, keďže sa dostala do sporu s ďalšou autorkou, Slávkou Pecháčkovou. Aj vtedy bol pri tvorbe textilu u nás relatívne obmedzený priestor, vládli určité konkurenčné limity a bolo nutné obhajovať svoje autorstvo.

Michaela:

V pozostalosti Viery Škrabalovej sa našla korešpondencia s podnikom Dielo, kde jej píšu o tom, čo žiadajú zákazníci v jeho predajniach. Vedeli by ste si predstaviť taký model práce, keď vám zákazník ponúkne možnosť tvoriť návrhy, síce podľa stanovených pravidiel a pod tlakom schválenia alebo neschválenia komisiou, ktorý vám však obratom zaplatí a viac sa v podstate o výrobu a predaj nemusíte starať?

Samozrejme, ako by na mojom mieste odpovedal zrejme každý, nechcela by som fungovať v tej dobe. Ja, rovnako ako väčšina dizajnérov, ktorí sa venujú vlastným značkám, existujeme v podmienkach, ktoré sa môžu zdať v určitom slova zmysle náročnejšie, ale na druhej strane sú oveľa slobodnejšie. Využívame najmä sociálne siete, ktoré minulosť nepoznala, tým máme napríklad aj väčšiu možnosť dostať sa so svojou tvorbou aj do zahraničia. Naša klientela nie je tak úzko zameraná ako kedysi, hoci na druhej strane – skutoční milovníci dizajnu sa možno nájdu iba v jednej skupine…

 Čo ste pripravili na výstavu?

Hoci sa táto výstava začala pripravovať veľmi skoro, nemohla som presne určiť, čo sa do expozície dostane. Ako som už spomínala, vývoj mojich kolekcií – od látky až po odev trvá veľmi dlho a ja neviem zaručiť, kedy bude konkrétna kolekcia kompletne dokončená. Jediné produkty, ktoré som na výstavu vedela istotne pripraviť, boli moje odevné doplnky, ktoré mám stále na sklade a pritom sú typickou ukážkou toho, čo robím, kde všade sa dá textilný dizajn aplikovať (cvičky, ľadvinky, kravaty, šály…).

Výber odevu som chcela urobiť až nakoniec, keďže som dlho nevedela, čo vlastne môj ateliér dokáže na výstavu ponúknuť. Určite však viem, že návštevníci výstavy uvidia mix mojich predchádzajúcich kolekcií. Zuzka koncipovala výstavu tak, že tvorba Viery Líčeníkovej Škrabalovej a moja sa prelínajú najmä v dotýkaní sa folklóru, tak uprednostním kolekciu Dedina, a to tie jej súčasti, ktoré sú viditeľne autorskejšie. 

Pred výstavou som videla návrhy kobercov Viery Škrabalovej. V súvislosti s tým, že ste sa ma pýtali, či by som sa chcela vrátiť do minulosti, možno jediná vec, ktorú trošku závidím, je záujem dotvárať architektúru textilnými dielami, ktorý bol v minulosti neporovnateľne väčší. Zároveň bola podporovaná remeselná výroba a fungovali viaceré fabriky, ktoré sa venovali výrobe textílií. Aj ja by som bola veľmi rada, keby po mne zostalo aspoň sto návrhov kobercov, hoci mám pocit, že pani Škrabalová žiaden nerealizovala a možno si to všetko iba idealizujem… Preto som pôvodne chcela na výstavu pripraviť koberec, ktorý by bol vyrobený v spolupráci s Biankou Kukurdíkovou, ktorá robí koberce taftovou technikou. Žiaľ, nedostali sme žiadne granty, takže ja som si to vo vlastnej réžii nemohla dovoliť. Potom som sa rozhodla, že koberec vytkám ručne gobelínovou technikou. Súčasťou výstavy budú aj videá, ktorých mám veľmi veľa, o mojich kolekciách, záznamy performancií, prehliadok…

Zuzana:

Do začiatku deväťdesiatych rokov v Bratislave fungovala predajňa Dielo, ktorá ponúkala iba úžitkové umenie, vrátane textilu, ktorý SFVU vyrábal vo vlastných filmtlačových dielňach.  Akú veľkú časť pozostalosti Viery Škrabalovej predstavujú diela z oblasti textilného dizajnu a v čom vidíš jej najväčšie kvality? Čo z toho bude predstavené na výstave?

V pozostalosti sa nachádza približne 20 kusov takýchto textílií, takže sa budem snažiť vystaviť z nich čo najviac. Pochádzajú prevažne zo sedemdesiatych rokov, len pár z nich sú mladšie. Predstavujú jej typické dizajny, s charakteristickými módnymi prvkami tej doby.  

A jej tvorba pre architektúru a divadlo?

Scénická tvorba bude reprezentovaná iba dokumentmi, jeden z najzaujímavejších sa viaže k opere Krútňava, ktorú pripravila pre Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (1963). Jej tvorba pre architektúru nebola rozsiahla, podľa posledného katalógu z výstavy v Záhorskej galérii v Senici v roku 1991 je uvedená ako autorka paličkovanej čipky do sobášnej siene v meste Myjava. Na výstave bude zapožičané paličkované panó od autorkinej rodiny.

Aká bola podľa teba Viera Líčeníková Škrabalová?

Musela byť veľmi pracovitá, všestranná, technologicky zdatná, pri troch deťoch mala neobyčajne široký záber aktivít. Jej meno neskôr trochu zaniklo medzi inými textilnými výtvarníčkami, išla si však svojou cestou. Čo však treba zdôrazniť, že mala v porovnaní so súčasnosťou výrobné zázemie, ktoré dnešní autori nemajú: družstvá šili jej kolekcie, realizovali sa jej koberce, v dielňach SFVU sa tlačili jej filmtlače…

Michaela:

Na webovej stránke značky PUOJD mi chýbajú detailnejšie ukážky vášho textilného dizajnu, sú prezentované iba sprostredkovane –  tak, ako sú využité vo vašich odevoch, resp. odevoch vašich kolegov, interiéroch, doplnkoch, suveníroch… Hoci táto časť vašej tvorby môže byť považovaná za rovnako ťažiskovú ako vaše odevy. V akej miere považujete samotný textilný dizajn za autonómnu oblasť tvorby? 

Tento spôsob prezentácie som na webovej stránke vyskúšala v roku 2015, keď som chcela robiť niečo podobné, čo sa teraz podarilo Jurajovi Strakovi. Juraj sa osamostatnil a založil si vlastnú značku, v rámci ktorej navrhuje metráž nielen pre seba ale aj pre klientov. U mňa to žiaľ, nefungovalo. Nemám vybudovanú takú klientelu ako Juraj, ktorý dlhé roky pracoval pre iné značky. Ja takú skúsenosť nemám, externe som navrhovala iba pre Lenku Sršňovú a Marcela Holubca W. a na mieru do architektúry. Slovné spojenie „na mieru“ som použila zámerne, aj architekti majú svoju vlastnú predstavu o tom, čo chcú mať v interiéri. Ale viem, že tento druh práce by ma veľmi bavil – robiť textilný dizajn.

Častokrát zažívam až smutnosmiešne situácie, keď robím „dizajn na mieru“ najmä pre štátne inštitúcie. Zadanie v takýchto prípadoch prechádza komplikovaným vývojom, je to vlastne obraz toho, kto vo firme, resp. inštitúcii pracuje na danej pozícii, či ten človek rozumie dizajnu, či jeho nadriadený rozumie súčasnej kultúre… Stáva sa, že rešpekt voči dizajnérovi a jeho práci sa v niektorých prípadoch stratí a potom bohužiaľ, vznikne nekvalitnejší produkt – hoci pod svoje limity nejdem. Často hľadám kompromisy, ale aj jednoduchý kompromis môže byť na škodu finálnemu produktu. Prvoplánové zdôrazňovanie folklóru neprinesie nikdy nič nové. Niekedy by som veľmi rada ukázala, aký bol pôvodný návrh a čo z neho nakoniec vznikne…

Medzi Vierou Líčeníkovou Škrabalovou a vami je možné nájsť aj silné paralely vo vzťahu k textilnej a odevnej histórii. Ona pre ÚĽUV zaznamenala a podrobne zdokumentovala tisíce ľudových odevov, vy ste sa, okrem iného zaslúžili aj o zviditeľnenie kežmarského Tatraľanu, keď ste pomohla aj vytvoriť zbierku z jeho produkcie pre SMD.  Z čoho vyplývajú tieto aktivity, ktoré idú určite na úkor času, ktorý by ste mohli venovať vlastnej tvorbe?

Po skončení vysokej školy som túžila živiť sa tým, čo som vyštudovala. Keďže som istý čas bola zamestnaná vo firme, ktorá bola mimo môjho odboru, predsavzala som si robiť to, čo ma baví. Bolo nás vtedy viac absolventov VŠVU, s ktorými sme založili združenie Denamit, organizovali prednášky, pop-up shopy, konferencie, úžasné podujatie Fashion marš!… Žiaľ, s týmito aktivitami som musela skončiť, nedalo sa to popri práci stíhať. Beriem to tak, že teraz sú na rade iní – mladší.