Destabilizujúce naratívy. Rozhovor s Noamom Toranom

Noam Toran je tvorca svetov, prostredníctvom ktorých skúma príbehy, mýty, spomienky či iné fikcie ovplyvňujúce kolektívne vedomie. Absolvoval študijný program Design Interactions, ktorý predstavuje dôležitý bod v histórii špekulatívneho dizajnu. Túto skúsenosť uvádza do dialógu s dekoloniálnym myslením. Aktuálne sa jeho profesionálny život rozostupuje medzi Holandskom a Švajčiarskom, ako pedagóg pôsobí na ženevskej Haute école d’art et de design (HEAD) a Zürcher Hochschule der Künste (ZHdK)) a holandskej Design Academy Eindhoven. V rozhovore odhaľuje viac o svojich východiskách, postojoch a plánoch do blízkej budúcnosti.

Keď si čítame tvoj životopis¹, dozvedáme sa najprv o tvojom splodení v púšti Chihuahua v americkom štáte Nové Mexiko. Tento štát sa vyznačuje tým, že v USA má tretí najvyšší podiel pôvodného obyvateľstva, ohromujúcu krajinu, ale je aj spájaný s pozorovaniami UFO a jadrovými experimentmi. Hoci sú životy a tvorba umelcov a umelkýň ako Agnes Martin, Bruce Nauman, Judy Chicago, Georgia O’Keeffe a mnohých ďalších úzko späté s týmto územím, zvyčajne nevnímame Nové Mexiko ako umelecké centrum. Mohol by si nám povedať viac o tom, aký vplyv malo miesto tvojho raného detstva (sedemdesiate a osemdesiate roky) na tvoju tvorbu a myslenie?

Narodil som sa v meste Las Cruces, na juhu Nového Mexika, blízko hranice medzi USA a Mexikom a, možno ešte významnejšie, v tesnej blízkosti White Sands Missile Range – najväčšej vojenskej základne v Spojených štátoch. Moji rodičia boli východoeurópski židovskí imigranti, ktorí študovali na štátnej univerzite, a tak trochu pristáli – ako UFO – uprostred „ničoho”. Rýchlo ich však prijala milujúca, radikálna hippies komunita: ľudia, ktorí natáčali experimentálne filmy, brali drogy v púšti a vo všeobecnosti sa vyhýbali vojenskému komplexu alebo ho provokovali. Moje rané roky boli o absorbovaní – nasával som atmosféru, ideológie a celý súbor politických a kultúrnych rozporov. Niektoré z nich boli metaforicky toxické, ale iné doslova – keďže zem bola poznačená atómovými testami, doslova nasiaknutá radiáciou. Myslím si, že vyrastať tam znamenalo zvnútorňovať dva mocné, prekrývajúce sa imaginatívy, ktoré región stále zraňujú – mýtus hranice a dedičstvo atómovej bomby. Nové Mexiko je tiež jedným z najrozmanitejších a duchovne najvrstevnatejších miest v Spojených štátoch. Je domovom mnohých pôvodných národov – ľudu Pueblo (Laguna, Acoma, Taos, San Ildefonso), ako aj komunít Navajo (Diné) a Apačov (medzi inými) – no ich prítomnosť a podmienky spolupatričnosti bývajú často skreslené alebo násilne pokrivené dominantnými naratívmi osadníkov-kolonizátorov, ktoré formovali vzdelávanie aj médiá. Aj ja som veľa z týchto mýtov absorboval – najmä prostredníctvom populárnej kultúry: ušľachtilosť kovboja, „divošstvo“ Indiána, predstava púšte ako prázdneho priestoru (čo nie je pravda! Je to pulzujúca ekológia!) čakajúceho na osídlenie a rozvoj. V tomto zmysle boli aj moji rodičia osadníkmi – cudzincami, ktorí prišli hľadať príležitosť alebo útočisko, a tým sa aj oni zapojili do tých istých koloniálnych štruktúr. Toto uvedomenie hlboko ovplyvnilo moju neskoršiu tvorbu, tematicky aj eticky. S umeleckou komunitou v Novom Mexiku som sa v skutočnosti spojil až omnoho neskôr, po odchode, ale bolo tam niekoľko veľmi dôležitých vplyvov – napríklad Judy Chicago, ktorú si spomenul, Leslie Marmon Silko, veľká spisovateľka z kmeňa Laguna Pueblo, a Patrick Nagatani, japonsko-americký fotograf.

Ďalej sa z tvojho životopisu dozvedáme, že v detstve si mal silný vzťah ku kinu Castro Theatre a záujem o to, čo sa často považuje za béčkové filmy, čo je možno slabé slovo. Tvoja tvorba a myslenie sa zdajú byť preniknuté skorou skúsenosťou so sci-fi filmami, horormi, westernmi a filmami noir. Ako tvorca a mysliteľ odhaľuješ „supersily“ ukryté v prehliadaných praktikách béčkových filmov. Mohol by si nám povedať viac o svojej ranej fascinácii filmom?

Áno, svoje formujúce roky som prežil v San Franciscu, kde som často navštevoval legendárne art-housové kiná, ako Castro a Roxie. Trávil som celé popoludnia a večery sledovaním dvoj- či trojfilmových programov – jednoducho všetkého, čo sa v daný deň premietalo.

Môj otec bol začínajúci filmár a niekedy ma dokonca vybral zo školy, len aby sme spolu sedeli a pozerali filmy. Pre nás neexistoval skutočný rozdiel medzi tým, čo sa považovalo za „vysoké“ a „nízke“ umenie – jeden deň sme pozerali Antonioniho či Tarkovského a na druhý deň Rusa Meyera alebo Johna Watersa. Takže už od útleho veku som bol vedený k tomu, aby som v béčkových filmoch a iných formách kontrakultúrneho či „lacného“ kina videl potenciál pre kritické vyjadrenie. Mnohí tvorcovia béčkových filmov pracovali na okrajoch „ríše“ – mimo veľkých produkčných domov a ekonomík – a preto mali jedinečné kritické perspektívy na samo jadro, na hegemóniu. Často boli tieto perspektívy a vyjadrenia skryté pod povrchom, ktorý sa mohol zdať ako bezmyšlienkovitá, lacná zábava. Moja skutočná láska k hororu sa zrodila počas strednej školy, keď nastal rozmach VHS kaziet a explózia videopožičovní. Mohol si si požičať kopu filmov a potom ich pozerať znova a znova, vo dne i v noci. To ťa naladilo na iné frekvencie a detaily – a potom to mohlo byť poriadne „nerdovské“: memorovanie celých dialógov, prehrávanie scén, výroba rekvizít a kostýmov atď. Vtedy som to ešte úplne nechápal, ale horor sa mi predstavil ako surový, jedinečný priestor na skúmanie spoločenských strachov a úzkostí. Pre mňa je horor vždy zásadný kritický žáner. Odhaľuje hlboké obavy hegemónie – strach z „iného“, najmä spoločenského či rasového „iného“, a zo všetkého, čo stojí mimo hlavného prúdu, a je preto vykresľované ako monštruózne alebo „mimozemské“. No často sa prehliada, ako si marginalizované komunity tento žáner privlastnili ako platformu, vďaka ktorej mohli kontrolovať vlastné zobrazenie. Premenili svoju vlastnú „monštruóznosť“ na formu politického a spoločenského odporu. Práve tento druh hororu – historický aj súčasný – ma dnes najviac priťahuje k výskumu a zdieľaniu. To je aj hlavný impulz pre Gross Encounters Club (v roku 2020 založila libanonská dizajnérka Reem Saleh) – výskum histórie hororu, trashu a exploatačného filmu a snaha pritiahnuť novú generáciu k ich kritickým a výrazovým možnostiam.

Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave si prišiel práve s týmto workshopom,² mohol by si nám povedať viac o jeho téme a pôvode?

Začalo sa to tým, že Reem po jednej mojej prednáške na Ecole Nationale Supérieure de Création Industrielle v Paríži o filmových objektoch a objektifikácii (a ukazoval som tam množstvo „béčkových“ filmov) – sa mi predstavila a potom mi poslala svoju úžasnú dizertačnú prácu o histórii exploatačného filmu. Zistili sme, že jednoducho musíme nájsť spôsob, ako spolupracovať. Bol to asi najväčší dar pre moju tvorbu – mať Reem ako partnerku a spolu viesť tento „klub“. Gross Encounters je workshop, festival a filmová platforma, v rámci ktorej skúmame témy ako monštruóznosť, mimozemskosť a koloniálne dedičstvá.

1. TORAN, Noam: Biography. [online] Noam Toran. [cit.31.10.2025] Dostupné z: http://noamtoran.com/NT2009/bio/
   ↩︎
2. SALEH, Reem – TORAN, Noam: Gross Encounters. [cit. 31.10.2025] Dostupné z: https://grossencounters.com/
   ↩︎