Výstava Transmodernita. Výber slovenského dizajnu vo Viedni a v Marseille.

Spojenie minulosti a prítomnosti s odkazom na budúcnosť, tak charakterizuje španielska feministka a filozofka Rosa María Rodríguez Magda (1957) pojem „transmodernita“. Práve tento prerod starého v niečo nové a nevyhnutné charakterizuje aj rovnomenný zahraničný výstavný projekt Slovenského centra dizajnu v spolupráci s francúzskou galériou Kolektiv Cité Radieuse v Marseille, Slovenským inštitútom v Paríži a Slovenským inštitútom vo Viedni. Výstava Transmodernita prezentuje výber z našej dizajnérskej tvorby za posledné tri desaťročia s dôrazom na diela, kde dizajnéri a dizajnérky reagovali na celospoločenské zmeny v čase. Na jednom mieste sa tak stretávajú diela reprezentujúce zlomové deväťdesiate roky minulého storočia až po súčasných mladých dizajnérov, ktorí sa zameriavajú na výzvy dnešných dní ako sú udržateľnosť, ekológia, nové technológie či inovatívna práca s formou a materiálom. Vzniká tak pestrá zmes tém a prístupov, ktorá na vybraných dielach prevedie návštevníka najnovšími dejinami dizajnu zo Slovenska. O výstave Transmodernita, tohtoročnom zahraničnom výstavnom projekte z dielne Slovenského centra dizajnu, sme sa zhovárali s jeho hlavnou kurátorkou Ľubicou Kollárovou.

Ako vznikla myšlienka pripraviť výstavu Transmodernita?

Ponuka pripraviť výstavu pri príležitosti 30 rokov slovenskej diplomacie v zahraničí prišla spontánne od Slovenského inštitútu v Paríži. Slovenské centrum dizajnu si za posledných desať rokov vybudovalo sieť spriaznených inštitúcií mimo Slovenska, takže sa nám darí pripraviť prakticky každý rok nejaký zahraničný projekt. Konkrétne so Slovenským inštitútom v Paríži, ako aj s galériou Kolektiv Cité Radieuse v Marseille sme spolupracovali už v roku 2021 na výstave Krehký betón. A vzhľadom na dobré vzťahy so Slovenským inštitútom vo Viedni sme začali jednať aj o možnosti usporiadať výstavu Transmodernita hneď na dvoch miestach – vo Viedni a v Marseille.

Keďže hlavným iniciátorom projektu bol Slovenský inštitút v Paríži, konkrétne jeho riaditeľka Jana Kňažková, vďačíme za možnosť predstaviť prierez slovenským dizajnom za posledných 30 rokov najmä Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a nášmu zriaďovateľovi Ministerstvu kultúry SR.

Mohla by si nám priblížiť koncept výstavy? Na základe čoho ste vyberali diela a autorov?

Názov a obsah výstavy sa kreoval postupne v spolupráci s kolegami z galérie Kolektiv Cité Radieuse – galeristom Maximom Forestom a kurátorkou Laurou Serra Forest. Ja som v prvom rade sociálna antropologička a v pozícii kurátorky som prvýkrát, takže som výber podmienila jeho sociálnym kontextom, príbehom a estetikou. Od začiatku sme pracovali so zmenou v priebehu času. Transmodernita odkazuje na nové výzvy s dôrazom na spoločnosť, ktorá je etická, rešpektujúca a inkluzívna v celosvetovom meradle, a s ohľadom na otvorený kultúrno-spoločenský dialóg. Výber diel sme konzultovali s našimi partnermi v Marseille. Nie vždy sa náš výber vzhľadom na tému zhodoval, takže výstava je svojím spôsobom aj kompromis medzikultúrneho dialógu. Významným míľnikom sú osemdesiate a deväťdesiate roky dvadsiateho storočia, kedy najskôr pád socializmu a následne rozdelenie Československa zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života, a teda aj do kreatívnej dizajnérskej sféry.

Výber diel je zostavený z dostupných zdrojov z depozitárov Slovenského múzea dizajnu, čím sme nadviazali na výskumnú prácu kolegov z múzea, takže výstava prezentuje to najlepšie, čo nám naše zbierky v určitom čase poskytujú. To, čo v našich zbierkach zatiaľ chýba, sme doplnili dielami oslovených súčasných dizajnérov.

Vystavené exponáty sme zoradili do šiestich tematických okruhov, ktoré sa vzájomne prelínajú: prepojenie s minulosťou, postmoderna v slovenskom dizajne, spolupráce a interdisciplinarita, dizajn a architektúra, polarizácia spoločnosti a spoločenský experiment a nové technológie a udržateľnosť. V grafickom dizajne sme vzhľadom na rozmanitosť tvorby ako komunikačné médium vybrali plagát a typografiu. Diela sú usporiadané chronologicky.

Súčasťou výstavného konceptu je vizuálne spracovanie výstavy od Matúša Buranovského s architektonickým riešením dizajnérky a šperkárky Andrey Ďurianovej.

Ešte by som doplnila, že náš výber, čo do počtu a veľkosti vystavených diel, ovplyvnila aj rozloha výstavného priestoru galérie Kolektiv Cité Radieuse v Le Corbusierovej budove Unité d’Habitation s plochou približne 70 m². Podobne veľký priestor má aj Slovenský inštitút vo Viedni, takže sme stavili skôr na menšie, ľahko transportovateľné predmety ako keramiku, sklo, textil, šperk, úžitkové predmety. Nábytok je zastúpený kreslom, stoličkou a niekoľkými stojacimi lampami.

Pri takejto kolektívnej výstave asi nedokážeme spomenúť všetkých vystavených autorov. Vedela by si predsa len predstaviť aspoň niektorých z nich?

Je veľmi ťažké vybrať a hovoriť len o niekoľkých, keďže všetky diela považujem za rovnako dôležité. Každé má svoj príbeh a miesto na výstave. Ak by som si ja osobne mala vybrať diela, ktoré sú mi blízke, boli by to kinetické objekty od Matúša Cepku, ktoré charakterizujú majstrovsky zvládnuté remeslo v spojení dizajnu a architektúry, kanister Agrofert od keramikárky Simony Janišovej s maľbou Andreja Dúbravského, ktorý odkazuje na spoločenský rozklad a Babišovu vládu v Českej republike, či misa Torzo a kovové spony od Júlie Kunovskej, ktorá v roku 1999 práve za misu v tvare ženského lona získala prestížne ocenenie v Japonsku. Vyzdvihla by som aj rotujúce poháre od Štěpána Palu z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia. Sú výnimočné nielen technologickým spracovaním, ale aj estetikou a vôbec myšlienkou, že jeden univerzálny pohár „na všetko“ by dokázal nahradiť celé sety. Ženskú energiu stelesňuje váza s podstavcom od Lindy Vikovej s maľbou Patrície Koyšovej. Vzdušné modely z organzy šité z jedného kusu látky bez odpadu sú vlastné tvorbe Márii Štranekovej a nesmieme zabudnúť spomenúť ani kompostovateľný haute couture odev Maty Durikovic. Mojím obľúbeným kusom je stojaca lampa trojice dizajnérok zoskupenia Trivjednom – Sylvie Jokelovej, Ľubice Segečovej a Silvie Sukopovej, ktoré výstavný projekt k tomuto dielu My vám – vy nám postavili na myšlienke „zoberte si lampu bez nároku na honorár“, čím reagovali na pomerne časté tvrdenia,  že výtvarníci žijú len z grantov. Mohla by som pokračovať ďalej, ale to by som už musela vymenovať všetkých…

Neoddeliteľnou súčasťou výstavy je vždy aj jej architektúra. Pri putovnej výstave, ktorá sa musí prispôsobovať rôznym priestorom, o to viac. Na Transmodernite si spolupracovala so šperkárkou Andreou Ďurianovou, ktorá sa venuje aj výstavnej architektúre. Ako sa ti s ňou spolupracovalo a v čom je jej riešenie pre Transmodernitu výnimočné?

S Andreou sa mi pracuje výborne. Základom úspechu je dobrý tím a ja som s naším tímom nadmieru spokojná. Andrea má minimalistický štýl, čo mi veľmi vyhovuje. Nápad využiť transportné debny ako mobiliár prišiel spontánne zo strany Matúša Buranovského (trans – ako transport) a Andrea ho pretavila do variabilného mobiliára k výstave, kde každý predmet má svoju debnu s číslom. Mobiliár je vyrobený z hliníka a umožňuje výstavu prispôsobiť konkrétnemu priestoru.

Nesmieme zabudnúť ani na vizuál výstavy, ktorý nie je úplne tradičný. Robil ho grafický dizajnér Matúš Buranovský, dvojnásobný laureát minuloročnej Národnej ceny za dizajn – Komunikačný dizajn. Aké je posolstvo Buranovského vizuálu pre Transmodernitu?

Matúš prispôsobil vizuálne spracovanie výstavy jej celkovému konceptu a posolstvu. Napriek tomu, že  mnohí považujú jeho vizuál za netradičný, ja jeho jedinečnosť a odvahu búrať stereotypy vnímam ako pridanú hodnotu výstavy a jej autentickosti. Vo výstave je ako kľúčové použité „roztrasené“ písmo FOREVER slovenskej dizajnérky Ester Mládenkovej.

Transmodernita sa najprv predstavila v priestoroch Slovenského inštitútu vo Viedni, teraz sa presunula do Marseille, konkrétne do Le Corbusierovej Unité d’Habitation. Prečo práve tieto dve lokácie a aké sú ich špecifiká?

Umiestnenie výstavy samozrejme súvisí s možnosťami našich partnerov. Slovenský inštitút vo Viedni je náš dlhoročný partner, využíva vlastné priestory v centre Viedne. Slovenský inštitút v Paríži vlastné výstavné priestory nemá, avšak spolupracuje s rôznymi kultúrnymi subjektmi. Ako som už spomenula, spolu s galeristami Kolektiv Cité Radieuse sme už v minulosti priamo u nich v galérii pripravili výstavu Krehký betón v rámci Roku slovenského dizajnu 2021. Le Corbusierova Unité d’Habitation je skvost architektonického brutalizmu a zároveň významný sociálny koncept povojnovej výstavby a architektúry (1947), ktorý je pre výstavu takéhoto charakteru viac než symbolicky vhodný.

Aké sú zatiaľ ohlasy na výstavu?

Napriek tomu, že výstavu v Slovenskom inštitúte vo Viedni sme otvorili v podstate počas „uhorkovej sezóny“, sú ohlasy na ňu viac ako uspokojivé. Kto výstavu chcel vidieť, čas si našiel. Veľmi ma teší, že prišlo aj mnoho ľudí, ktorí nepatria vyslovene do okruhu stálych návštevníkov Slovenského inštitútu. Výstava vo Viedni trvala od 17. júla do 2. septembra 2023, odtiaľ sa presunula do Marseille. V Galérii Kolektiv Cité Radieuse sme ju otvorili 12. septembra a potrvá do 1. novembra tohto roka. Verím, že návštevnosť bude minimálne taká dobrá, ako pri výstave Krehký betón.

Aká je budúcnosť výstavy Transmodernita? Poputujú veci naspäť do depozitára a k dizajnérom alebo ju plánujete v budúcom roku predstaviť aj niekde inde? Budú ju mať možnosť vidieť aj diváci na Slovensku alebo ide čisto o „vývozný artikel“ z dielne SCD?

To je dobrá otázka. Určite by stálo zato priniesť výstavu k nám do galérie Satelit a aj ju ďalej prezentovať v zahraničí. Musíme sa o tom ešte poradiť v Slovenskom centre dizajnu a zvážiť, či by sme vedeli získať aj na budúci rok finančné prostriedky na prezentáciu mimo Slovenska. Vzhľadom na množstvo výpožičiek od rôznych autorov všetko stojí a padá na dohode s nimi, na ich možnostiach a ochote naďalej zapožičať svoje objekty. Určite by sme radi získali diela z výstavy aj do zbierok Slovenského múzea dizajnu. Pokiaľ však výstava nepôjde ďalej, tak áno, predmety poputujú do depozitárov a k svojim majiteľom/autorom. Vždy však existuje možnosť dať ju opäť dokopy a posunúť niektorému z našich partnerov doma či v zahraničí.

Transmodernita / Transmodernität
Miesto: Slovenský inštitút vo Viedni
Trvanie výstavy: 22. júna 2023 – 2. septembra 2023

Transmodernita / Transmodernité
Miesto: Galerie Kolektiv Cité Radieuse, Unité d’Habitation Le Corbusier, Marseille
Trvanie výstavy: 12. septembra 2023 – 1. novembra 2023

Kurátorka: Ľubica Kollárová (SCD)
Kurátorská spolupráca: Laura Serra Forest (Kolektiv Cité Radieuse)

Architektúra a realizácia výstavy: Andrea Ďurianová
Grafický dizajn: Matúš Buranovský

Vystavujúci autori a autorky

Produktový dizajn (Viedeň/Marseille): Peter Bohuš, Anton Cepka, Matúš Cepka, Miroslav Debnár, Mata Durikovic, Andrea Ďurianová, Vladimír Havrila, Jaroslav Hreščák, Patrik Illo, Simona Janišová a Andrej Dúbravský, Júlia Kunovská, Mejd studio /Katarína Beličková a Štefan Nosko, Juraj Mihalík, Štěpán Pala, Andrea Rolková Pinková, Štefan Sekáč, Lenka Sršňová a Ondrej Jób, Silvia Sukopová, Jozef Staník, Mária Štraneková, Viktor Tabiš, Trivjednom/ Sylvia Jokelová, Ľubica Segečová, Silvia Sukopová, Linda Viková a Patrícia Koyšová

Komunikačný dizajn (Viedeň): Johanna  Biľak – Balušíková, Peter Biľak – Andrej Krátky, Miroslav Cipár, Samuel Čarnoký, Jozef Dóka ml, Emil Drličiak, Peter Eliáš, Ondrej Gavalda, Peter Hajdin, Pavol Choma,  Peter Javorík, Ľubomír Longauer, Karol Rosmány

Komunikačný dizajn (Marseille): Johanna Biľak-Balušíková, Peter Biľak, Andrej Krátky a Nikola Djurek, Mária Bujňáková,  Matúš Buranovský, Miroslav Cipár, Samuel Čarnoký, Palo Čejka, Michaela Čulíková, Dušan Junek, Ondrej Gavalda, Peter Javorík, Stanislav Stankoci

Produkcia: SCD, Kolektiv Cité Radieuse

Organizátori výstavy: SCD, Slovenský inštitút v Paríži, Kolektiv Cité Radieuse, Slovenský inštitút vo Viedni

Ľubica Kollárová pôsobí v Slovenskom centre dizajnu od roku 2018, momentálne zodpovedá za koordináciu spoluprác a za zahraničné projekty. Študovala etnológiu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave (UCM), v roku 2010 získala doktorát na ústave etnológie Univerzity Karlovej v Prahe. V rokoch 2005 a 2006  absolvovala zahraničnú stáž na Department of Māori Studies na University of Auckalnd, New Zealand. V rokoch 2010 až 2014 pôsobila ako odborná asistentka na katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií UCM a v roku 2019 prednášala na katedre kulturológie Univerzity Komenského v Bratislave. Podieľala sa na organizácii hudobného festivalu SPERM v Prahe a mnohých menších koncertov.