Ľubica Segečová: úlohou dizajnu je aj primať diváka rozmýšlať, čudovať sa, objavovať

Cesta Ľubice Segečovej (1978) k dizajnu nebola od začiatku jednoznačná. Dnes však patrí medzi výrazné osobnosti našej dizajnérskej scény. Pre jej tvorbu je príznačná multidisciplinarita, prepájanie žánrov a rôznorodosť projektov. Študovala na Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2006 – 2011). Po bakalárskom štúdiu na Katedre vizuálnej komunikácie pokračovala na Katedre produktového dizajnu. Po škole sa stala spoluzakladateľkou štúdia Trivjednom (2011), organizovala festival SELF (2012 – 2016) a okrem toho, že v portfóliu má širokú škálu rôznych vizuálnych identít a publikácií, sa značná časť jej projektov spája s architektúrou. Minulý rok v Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn získala Špeciálnu cenu za inovatívny dizajn s edukačnými novinami pre budúcich tvorcov a obdivovateľov architektúry Priestor a nominovaný bol aj jej návrh vizuálnej identity pre neziskové združenie The Julius Koller Society. Neverí v „bezbariérový“ dizajn a považuje sa za idealistku, ktorá svoju prácu potrebuje robiť naplno a s vášňou.

Keď sa vrátime úplne na začiatok, odkiaľ prišla tá myšlienka začať sa zaoberať grafickým dizajnom? Vaša mama bola chemička, otec fyzik, čo vás priviedlo k dizajnu?

Bola to viac súhra okolností ako nejaké cieľavedomé smerovanie. Začalo sa to tým, že som nemala odvahu ísť na prijímačky na „šupku” a nakoniec som absolvovala polygrafické učilište. Neskôr som sa rozhodovala medzi architektúrou a grafickým dizajnom. Ak by som chcela nájsť nejaké príbuzné smery v našej rodine, tak to boli moji dedovia. Jeden bol stolár, navrhoval a vyrábal nábytok, a ten druhý pracoval v tlačiarni. Vždy sme mali doma veľa krásnych kníh, ktoré sa u nás tlačili na export. Bola ich plná „obývačková stena”, ktorú navrhli a vyrobili môj otec s druhým dedom.

Ešte ani na VŠVU som to nepovažovala za definitívne rozhodnutie. Bakalárske štúdium som absolvovala na Katedre vizuálnej komunikácie, ale magisterské štúdium na Katedre produktového dizajnu.

Čo nakoniec spôsobilo, že ste nabrali sebavedomie a dali sa na školu? Mali ste od nej nejaké očakávania? Ak áno, splnili sa?

Na prijímačky na VŠVU som nakoniec išla až neskôr, mala som dvadsať sedem rokov. Do toho času som si vyskúšala prácu pre reklamné agentúry, dlhší čas som pracovala v grafickom štúdiu, dokonca som pôsobila aj pedagogicky na polygrafickom učilišti v tamojšom reprografickom štúdiu, kde študenti absolvovali svoju praktickú časť vyučovania. Veľmi veľa som sa naučila o technológiách a pracovných postupoch. Zároveň som pochopila, že tak nedokážem fungovať, a že je pre mňa kľúčové robiť na veciach, ktorým verím, dávajú mi zmysel a dokážem ich mať do značnej miery v rukách ja sama.
…

Od roku 2012 do 2014 ste robili aj asistentku v ateliéri Text Forma Funkce v Ostrave. Bolo to tam iné?

V Ostrave som pôsobila dva roky. Na spoluprácu ma prizvala Linda Dostálková, ktorá prevzala ateliér po dlhoročnom pôsobení Pavla Nogu. On viedol ateliér veľmi ortodoxným spôsobom v duchu dizajnmanuálov a plagátov. Vznikol ateliér Text Forma Funkce, ktorý mal úplne odlišné ambície. Snažili sme sa študentom odkryť neexistujúce hranice grafického dizajnu, motivovali sme ich, aby vytvárali vlastný obsah, striedali dimenzie a posúvali si svoje vlastné hranice. Nie vždy sa dali semestrálne výstupy definovať ako graficko-dizajnérske. Striedali sme komorné zadania a krátke workshopy s intenzívnejšími obdobiami, keď sme pozývali rôznych hosťujúcich pedagógov, umelcov a dizajnérov z Čiech, Slovenska aj zahraničia. Bolo to veľmi intenzívne obdobie, obe sme dochádzali do Ostravy a organizovali veľmi čulý ateliérový život. Spätne sme to zhodnotili, že to bola utópia, ktorá sa ani dlhšie realizovať nedala. Mne osobne toto obdobie dalo viac ako šesť rokov štúdia na škole.
…

Spolupráca s architektmi je výrazná časť vášho portfólia a zrejme je to pre vás naozaj dôležitá téma. Ako sa začalo toto partnerstvo?

Ak by som na to šla forenzne, tak úplne prvá spolupráca týkajúca sa architektúry bola na knihe Vlna 68 – 84 (2010). Editori Katarína Hrdá Trnovská a Tomáš Žáčik v nej zmapovali vtedajšiu mladú vlnu architektov. Jednou z prispievateliek bola aj Mária Topolčanská, s ktorou som spolupracovala neskôr na už spomínanom Fake Cities/True Stories (2012). Bol to „fakezin”, ktorý sme spolu vymysleli ako fyzický výstup a dokumentáciu jedného semestra na Fakulte architektúry STU, kde vtedy Mária pedagogicky pôsobila. Nebol to len formálny výstup jedného semestra, ale zamýšľal sa aj nad princípmi komunikácie medzi študentmi a pedagógmi. Nešlo len o zadanie pre grafického dizajnéra, bol to veľmi komplexný proces sprevádzaný diskusiami o rôznych metódach vedenia semestra a formách motivovania študentov k premýšľaniu a výskumu.
…

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2021 na s. 4
Predaj časopisu Designum