Zlatica Hujbertová – Houte Couture s príbehom
Zlatica Hujbertová (1977) študovala v rokoch 1998 – 2004 v Ateliéri odevného dizajnu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Od skončenia štúdia realizuje zákazky pre konkrétnych klientov, pracuje ako štylistka, od roku 2006 ako módna redaktorka v časopise Báječná žena. V roku 2008 sa spolupodieľala na tvorbe kostýmov pre tanečnú súťaž Let's Dance 2, príležitostne sa venuje reklame. Absolvovala množstvo prehliadok a prezentácií, v rámci Bratislavských módnych dní v roku 2010 získala titul „Nová tvár módnej scény“, o rok neskôr úspech zopakovala titulom „Dunajská perla 2010 – Objav roka v módnej tvorbe“. Víťaznú kolekciu odprezentovala v máji tohto roka na Slovak Fashion Night v New Yorku.
Z vysokoškolského obdobia si ťa pamätám ako pedantnú „pracantku“, s kolekciami mimoriadne technicky dotiahnutými. Dnes tvoje odevy určené na prehliadkové móla z tejto náročnosti nepoľavili, sú charakteristické prácou s drapériou, vrstvením a výraznými emotívnymi príbehmi. Čo je pre teba pri „voľnej“ tvorbe, teda takej, ktorá nie je určená priamo pre klienta, dôležité?
Snažím sa, aby moja voľná tvorba mala výpovednú hodnotu. Na túto cestu ma nasmeroval Marek Janský, ktorý mi pomáha aj s prípravou kreatívnych konceptov, podkladov ucelenej myšlienky mojich kolekcií a s odborným poradenstvom. Spolupráca pokračuje s fotografmi Laurou Wittek a Milanom Illíkom, ktorí následne zhmotnia moje kolekcie do atmosférou nabitých fotografií, plných emócií. Moja tvorba má jednoducho príbeh, ktorý je plný pocitov a určitého posolstva. Je síce krásne robiť trendovú módu, ale mňa nenapĺňa do takej miery aby som sa jej venovala nonstop. Veď o čom sú módne prehliadky? O vyvolaní pocitov, či už kladných alebo záporných. Svojimi kolekciami sa snažím osloviť nie jedného, ale celé zástupy ľudí. A prípadná otázka nositeľnosti ma v tomto prípade dosť uráža, pretože ak by moje veci neboli nositeľné, nemali by ich oblečené ani modelky na prehliadkových mólach. A vzápätí by po určitých kúskoch nebol tak veľký dopyt. Na klasickú konfekciu sa môžeme pozerať v obchodných centrách a v butikoch, nie je to nič výnimočné.
Uvažovala si nad tým, že by si realizovala kostýmy pre tanečníkov či divadlo?
Jednu skúsenosť už mám za sebou a naďalej v tejto práci pokračujem. Sú to tanečné kostýmy pre tanečný klub UNI-DANCE, či už pre plesové choreografi e, ale aj pre samostatné tanečné páry. A následne som pracovala aj na Let´s Dance 2 ako návrhárka, kde som v priebehu troch mesiacov navrhla viac ako osemdesiat tanečných kostýmov. Bola to veľká skúsenosť, ktorá ma posunula dopredu. A čo sa divadla týka, práve teraz začínam pracovať na jednom projekte, kde bude spojenie tanca a divadla. Veľmi sa na to teším.
A ako by si zhodnotila svoju prácu na zákazku? V čom je iná? Keďže jej dôležitou súčasťou je komunikácia s klientom, ako sa ti darí „predávať“ vlastný dizajn?
Keďže nie je mojou silnou stránkou rozprávanie o vlastnej tvorbe, snažím sa, aby moje veci hovorili samé za seba. To znamená, že budúceho klienta buď hneď oslovia a chce nejaký ten kúsok odo mňa, alebo nie. Myslím, že v mojom prípade neexistuje zlatá stredná cesta. A čo sa týka konkrétnych klientiek, zatiaľ musím povedať, že boli s mojou prácou spokojné a opätovne sa ku mne vracajú. Je to skvelý pocit, keď do mňa vložia svoju dôveru a nechajú mi voľnú ruku. Vtedy pociťujem nesmiernu radosť a šťastie z mojej práce.
Ako by si charakterizovala možnosti odevného dizajnéra na Slovensku?
Možností prezentovať sa je veľmi málo. Sponzorov už skoro niet a svetová kríza nás pomaly ale isto zabíja. V skratke povedané, ak nie je slovenský dizajnér zo zámožnejšej rodiny, alebo nemá za sebou vplyvné osoby donátorov, tak je to veľmi ťažký chlebík.
Kam by si sa ty sama chcela posunúť? Čo je tvojou motiváciou?
Motivujú ma moji blízki a priatelia. Udalosti okolo mňa a vo svete a hlavne ten pocit a vnútorné nutkanie, dať zo seba to niečo, čo vo mne je. A kam by som sa chcela posunúť? Každý dizajnér na Slovensku má sny, mám ich aj ja, ale nerada by som ich zakríkla.
Viackrát si sa predstavila na podujatí Bratislavské módne dni. Akú úlohu zohráva táto akcia v súvislosti s podporou domáceho dizajnu? Aká je organizačná štruktúra tohto podujatia?
Slovensko má síce pár podujatí, kde sa môžu prezentovať fashion dizajnéri, ale z môjho hľadiska len Bratislavské módne dni (BMD) dokážu poskytnúť väčšie možnosti aj po samostatnej prehliadke a prípadnej výhre v súťaži. Musím povedať, že táto súťaž a celé podujatie je na vysokej úrovni a som nesmierne rada, že som sa na ňom mohla a môžem naďalej podieľať. Finalisti minulý rok dostali tému „Bratislava“ a bolo na každom jednom, ako túto tému pojme a poradí si s ňou. Na realizáciu bol určený čas dva mesiace. Víťaz obdržal ocenenie „Nová tvár módnej scény“ a cenu americko – slovenskej Nadácie +421 FOUNDATION, čím bola účasť na prezentačnom večere Slovenskej republiky v New Yorku Slovak Fashion Night 2011 a samozrejme ďalšie vecné ceny. Víťaz ďalej získa priestor v tituloch vydavateľstva Starproduction, kde môže prezentovať vlastnú tvorbu. A čo sa ďalších ocenení týka, na BMD sa každý rok na jar udeľuje významná cena v dvoch kategóriách – Dunajská perla, ktorá pochádza z dielne výtvarníčky Gordany Turuk. Jednou z kategórií je Objav roka v módnej tvorbe (ktorú som tento rok získala ja) a druhou je Najväčší prínos slovenskej módnej scény (za rok 2011 ju získala Veronika Hložníková). Čiže jedným slovom, BMD vám otvoria akési pomyselné dvere do sveta „šoubiznisu“ a vy s touto možnosťou môžete naložiť, ako sa vám zachce.
V roku 2010 si na Bratislavských módnych dňoch predstavila kolekciu inšpirovanú bezdomovcami, v tomto roku si kolekciu nazvala „3. svetová“. Čím ťa láka toto spojenie módy a na prvý pohľad jej vzdialených tém?
Rada vnášam tieto témy do svojej tvorby, už len z toho dôvodu, že to u nás nikto nerobí. Myslím si, že situácie a príbehy, ktoré sa dejú okolo nás, môžu byť skvelou formou vyjadrenia sa. Je to akási moja reakcia na okolitý svet, ako ho vnímam. Zobrazenie danej témy v odeve je veľmi náročné, ale je to niečo, čo ma na tom nesmierne baví. Milujem svoju prácu.
Ako vnímaš možnosť prezentovať svoje veci v zahraničí? Čo ti priniesla prezentácia v New Yorku?
Možnosť prezentovať svoju víťaznú kolekciu z Bratislavských módnych dní z roku 2010 bola skvelá vec. V New Yorku som nikdy predtým nebola, tak som bola plná očakávania. Ale najväčšie prekvapenie pre mňa samú bolo poznanie, že som sa tam cítila ako doma. Prehliadkový večer Slovak Fashion Night bol veľkolepý. Tak skvelý aplauz, toľko gratulácií a nadšených fashion fotografov mi vyrážalo dych. Užila som si ten večer plnými dúškami, zapožičala polovicu kolekcie na nafotenie fashion editoriálu a s pocitom nadobudnutého sebavedomia som sa vrátila späť na rodné Slovensko.
V súvislosti s tým, čo si spomínala, je to dosť ťažký návrat na „bojisko“. Nevidíš tu ďalšie možnosti, ako zostať v kontakte s klientom v zahraničí?
Ale možno je to v tejto chvíli náročná úvaha, keďže zatiaľ veci realizuješ sama, nemáš svojich zamestnancov, krajčírov… Ak nechceš zakríknuť sny, prezraď aspoň, čo plánuješ povedzme v najbližšom roku.
Čo sa týka nadobudnutých kontaktov v Amerike, tých bolo veľa, ale pozrime sa na to reálne. Obe krajiny sú od seba vzdialené dosť na to, aby aj tieto kontakty ochladli. Bolo o mne písané na US fashion blogoch, dokonca bolo moje meno s fotkou môjho modelu uverejnené v NYC magazíne Time Out New York, čomu som sa veľmi potešila. Ale momentálne je mojou realitou Slovensko. Možno niekedy v budúcnosti. A čo sa najbližšieho obdobia týka, mám pred sebou nespočetne veľa zákaziek, tanečno-divadelný projekt, výstavu YAS 4 v Piešťanoch a samozrejme jesenné BMD, kde predstavím svoju novú kolekciu. Už sa na ňu veľmi teším.
Pozícia módnej redaktorky je pri nepravidelnom rytme zákaziek istotou pravidelného príjmu. Vidíš v tom aj nejakú výzvu „vychovávať“? Aká je vo všeobecnosti slovenská žena vo vzťahu k móde?
Slovenská žena stredného a staršieho veku je stále príliš konzervatívna. S tým už asi žiadna módna redaktorka či štylistka nič nespraví. Maximálne im môže ukázať, čo nové sa vo svete módy deje. Samozrejme, nemôžem všetky ženy hádzať do jedného vreca. Česť výnimkám, ktoré chcú zaexperimentovať a zmeniť svoj nudný šatník. Ale inak sme ešte stále niekde na konci rebríčka odvážnosti a uvoľnenia sa. Stále sa bojíme, čo povedia ľudia a to je veľká chyba!
