Začiatky nábytku z ohýbaných kovových rúrok
Keď sme získali do zbierky rúrkový nábytok z roku 1930, „čerstvo“ vyrobený v známej fabrike Thonet, začala som sa viac zaujímať o tento druh dizajnu. Spočiatku som nevedela rozpoznať, kto je vlastne autorom prvej samonosnej pružiacej rúrkovej stoličky bez zadných nôh, ktorá bola skutočným prelomom v modernom dizajne nábytku 20. storočia. Bol to Mart Stam (1899 – 1986, Holandsko) alebo známejší nábytkár Marcel Breuer (1902 – 1981, Maďarsko) či Ludwig Mies van der Rohe (1886 – 1969, Nemecko)? V roku 1930 vznikol v celej strednej Európe obrovský boom v navrhovaní a výrobe kovového nábytku. Nový kovový materiál, ktorý spôsobil v nábytku priam revolúciu, mal byť vhodný pre sériovú výrobu, mal byť hygienickejší, praktickejší a tiež lacnejší. Vyrábal sa aj v Československu, dokonca ho navrhovali rôzni českí dizajnéri – architekti napríklad Jindřich Halabala, Petr Vichr, ktorý bol zároveň aj výrobca, Hana Kučerová-Záveská a ďalší. Vizuálne rozdiely medzi prvou stoličkou a jej mladšími „sestrami“ sú niekedy na prvý pohľad ťažko čitateľné aj preto, lebo rôzni výrobcovia získali licencie na výrobu rúrkových stoličiek a ďalších druhov tohto nábytku. Zmeny sú naozaj v detailoch, proporciách, materiáloch a možno aj v dostupných technologických postupoch ohýbania rúrky, vo váhe či v komforte sedenia.
Svetlo do môjho zmätku vniesol predovšetkým obsiahly katalóg Princip Thonet. Od ohýbaného dřeva k trubce, ktorý vydalo pri príležitosti výstavy Nemecké národne múzeum v Norimbergu v roku 19891. Nejasnosti sú do istej miery pochopiteľné, lebo už pri zrode pružiacej stoličky bez zadných nôh z kovových ohýbaných rúrok v druhej polovici 20. storočia vznikli pochybnosti o autorstve. Striedavo sa pripisovalo Martovi Stamovi alebo Marcelovi Breuerovi či Ludwigovi Miesovi van der Rohe. S týmto javom sa stretávame od tých čias až podnes. Spomínaná trojica však nepochybne položila základy navrhovania a výroby rúrkového nábytku v Európe. V katalógu sa spomína, že kovový nábytok z ohýbanej rúrky je úzko spätý s Bauhausom. Marcel Breuer už počas svojho pôsobenia v tejto škole v rokoch 1925 navrhol známu stoličku z kovových rúrok – kreslo Wassily, doplnené len tenkou plochou textilnej sedacej časti a operadla. Pôvodná inšpirácia prišla z priemyslu. Spomína sa, že Breuera fascinovala kovová konštrukcia bicykla od firmy Adler, ktorá využívala rúrku na výrobu svojich produktov. Kovová rúrka existovala už od roku 1895 a používala sa hlavne na výrobu bicyklov. Prelomové veci nikdy nevzniknú z ničoho. Často je to súhra okolností, viacerých autorských prínosov, ktoré nakoniec vyústia do jedného alebo prvého úspechu.
Prvú stoličku z kovových rúrok bez zadných nôh v intenciách moderného dizajnu navrhol holandský architekt Mart Stam v roku 1926 doma v Rotterdame a bola realizovaná z plynárenských rúrok v ohyboch spojená inštalatérskymi kolienkami. Mala textilnú vypletanú sedaciu časť aj operadlo. Neskôr v roku 1927 bola zhotovená profesionálnejšie vo firme Arnold v Schorndorfe. Pre dejiny dizajnu je dôležité, že nemala zadné nohy a bola koncipovaná ako kubický tvar, na ktorom ortodoxne Stam trval. Bola opticky priehľadná a pôsobila ľahko. Bola to prvá pružiaca stolička, ktorá však nepružila. Stam použil železo a stolička bola okrem toho veľmi ťažká a ani obchodne nebola úspešná. Tento princíp o pár rokov neskôr použili viacerí dizajnéri s podobným alebo originálnejším riešením. Súd však v rokoch 1929 – 1932 uznal Stamovi prvenstvo v stoličke z ohýbaných rúrok bez zadných nôh. Ludwig Mies van der Rohe predstavil v roku 1927 na výstave vo Weissenhofe tiež pružiacu stoličku (vo firme Thonet sa vyrába pod číslom S 533) z kovových rúrok, bez zadných nôh. Kým Stamove nohy boli rovné, aby dosiahol čo najgeometrickejší tvar, Mies van der Rohe ohol nohy do väčšieho polkruhu, čím zabezpečil pruženie a komfortnejšie sedenie. V rokoch 1928 – 1930 navrhol vilu Tugendhat v Brne. Okrem architektúry domu a jeho skvelého umiestnenia na pozemku záhrady navrhol aj celý interiér a zariadenie. Pri výrobe rúrkového nábytku sa dá predpokladať, že využil domácich výrobcov, ktorých bolo v tom čase skutočne veľa. To, čo robí vilu nesmierne zaujímavou aj dnes, je úžasné prepojenie dizajnu a architektúry.
Stamovu stoličku prepracoval pre Thonet v roku 1928 Marcel Breuer, ktorý mal väčší cit pre dizajn nábytku a stoličky B 33 a B 34 s podrúčkami sa vyrábajú dodnes pod Stamovým menom. Breuer použil silnejšiu oceľovú rúrku. Línia operadla je našikmená, nie je tak dogmaticky geometrická, čím dosiahol príjemný pružiaci efekt. Aby oceľová rúrka pružila, musela byť ťahaná za studena. O ďalší posun v dizajne pružiacej stoličky pre Thonet sa postaral opäť Marcel Breuer. V roku 1929/1930 navrhol elegantnejší variant s ratanovou vypletenou sedacou časťou a operadlom, čím úplne zpriesvitnil objem stoličky, známej pod číslom 32. To, že sa Marcel Breuer spomína ako jeden z prvých, ktorí priniesli do dizajnu kovovú rúrku, nie je náhoda. Bol experimentátor a venoval sa skúmaniu rôznych materiálov – dreva, kovu, preglejky aj betónu. Bol aj jedným z prvých dizajnérov, ktorí sa spojili pri navrhovaní s priemyslom.
Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2021 na s. 36
Predaj časopisu Designum
