Za architektom Vladimírom Dedečkom
Odchádza nám vzácna generácia architektov, ktorí formovali disciplínu v druhej polovici dvadsiateho storočia. Ani nie pred rokom sme sa rozlúčili s Dedečkovým súputníkom Ferdinandom Milučkým. Generačná výmena je svojím spôsobom neúprosná a nevyhnutná, a my máme na výber ako “pozostalá spoločnosť”, či sa k ich dielu zachováme so zodpovedajúcou pokorou a úctou. Práve dielo Vladimíra Dedečka zvyklo po revolúcii “schytávať” rôzne nelichotivé prívlastky. Ako môžeme jeho dielo zhodnotiť dnes? Pokora a úcta minimálne u odbornej obce sa dostavila a obnovila. Všetci lajkujeme, zdieľame, spomíname, vyťahujeme staré fotky a spomienky…
Dedeček prežil dlhý a plodný život, zomrel v nesmierne pohnutej korona dobe. Socialistický Stavoprojekt dávno skončil svoju projekčnú činnosť, po prekonaní jednej veľkej hospodárskej krízy sme v tomto storočí zjavne na prahu ďalšej. Akým smerom sa ďalej bude uberať architektúra? Bolo by asi utópiou myslieť si, že budú nasledovať rozsiahle investície do projektov typu Incheba, Slovenský národný archív a podobne. Iba samotná odborná starostlivosť a rekonštrukcia dedičstva moderny je v súčasných spoločenských podmienkach remeselne i finačne náročná. Dedeček a jeho generácia už síce odišli do oficiálneho dôchodku po revolúcii, myslím si však, že s ich smrťou nastáva ešte ďalšia úroveň onej generačnej výmeny. Už naozaj nemôžu nič k svojmu dielu ani symbolicky dodať.
V dobe korona krízy zaznievajú mnohé nové pojmy, napríklad “essential business” – nevyhnutný biznis, nevyhnutné profesie, nevyhnutné činnosti. Myslím si, že dobrá architektúra nie je nadstavbou, ale práve touto nevyhnutnosťou. Práve v tejto kríze zisťujeme, ako kvalita prostredia či bývania ovplyvňuje život ľudí. Že je až životne dôležité aby “veci fungovali”. Taká by mala byť dobrá architektúra nezávisle od doby a spôsobu projektovania.
Ďalšou novou a silne medializovanou témou v už aj tak ťažko skúšanej slovenskej spoločnosti je “ochrana” deduškov a babičiek či dôchodcov. Dovolím si tvrdiť, že dobrý architekt alebo architektka nikdy nejde do mentálneho dôchodku, pretože premýšľajú doslovne až kým im to telo umožňuje. Či už vizuálne pôsobí ako “deduško (babička)” alebo nie, práve vo veku po šesťdesiatke často dosahuje pre spoločnosť nevyhnutnú syntézu skúseností a vedomostí. Aj Dedeček vnímal svoju disciplínu ako prienik umenia a vedy. Umenie pozrieť sa na každý problém v jeho komplexnosti. To potrebujeme každý deň, korona, nekorona.
Vladimír Dedeček bol jedným z takýchto velikánov, ktorých si môžeme právom vážiť. Do poslednej chvíle rád komunikoval so svojimi mladšími kolegami, aj keď pri tom ostával staromódny. Nič síce nalajkoval, nezdieľal, nezaobstaral si totiž nielen telefón, ale ani mobil. Aj svoje monumentálne vízie začínal kresliť pekne ceruzkou. Napriek tomu ho mladí architekti followujú jedna radosť.
Po revolúcii vzniklo o Dedečkovi mnoho článkov, monografií, interpretácií, štúdií. V jednom z rozhovorov vyzýva k skromnosti, a takto odsudzuje konzum: “Ja som nikdy nič nemal, ani teraz nemám. A to som bol najlepšie platený architekt v Československu! Peniaze som neukladal do vrecka, ale investoval do cestovania. A neľutujem to, prešiel som celú Európu, veľa som sa naučil. Študentom odkazujem: Buďte sami sebou, nemusíte sa dívať do cudzích zrkadiel!“
Ing. arch. Vladimír Dedeček (narodený 26. mája 1929 v Martine – zomrel 29. apríla v Bratislave) absolvoval Fakultu architektúry SVŠT, kde bol žiakom uznávaných profesorov Belluša a Karfíka. Po vojne bol akútny nedostatok architektov, preto bola potrebná pomoc z Čiech i skrátenie štúdia u prvých absolventov. Dedeček a jeho spolužiaci boli už z povojnového ročníka (absolvoval aj vojenskú prípravu), a tak prišiel do praxe o niečo neskôr. Z hľadiska pracovného zaradenia to bola nevýhoda, z hľadiska názoru na architektúru výhoda: prví museli začínať v duchu socialistického realizmu, ďalšia generácia už jednoznačne preferovala a realizovala modernu.
Jeho tvorivá činnosť je spätá so Stavoprojektom Bratislava. Začínal v ateliéri školských stavieb, z ktorého neskôr vznikla samostatná projektová organizácia. Spočiatku úzko spolupracoval s architektom Rudolfom Miňovským, s ktorým realizoval mnohé školské stavby, okrem iného aj areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (1965).
Na vrchole svojej kariéry bol Dedeček človek energický, nesmierne pracovitý, priamy. Záber jeho architektonickej tvorby je mimoriadne široký. V rokoch 1955 až 1994 zrealizoval vyše 75 budov a školských, kultúrnych, administratívnych, športových a obytných areálov, o.i. objekty základných a stredných škôl, areál VŠP Nitra, internáty v Mlynskej doline v Bratislave, Prírodovedeckú fakultu UK, Matematicko-fyzikálnu fakultu UK, Premostenie Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Slovenský národný archív, VŠLD Zvolen, Štátnu banku Považská Bystrica, administratívu TANAP-u, Palác kultúry a športu VŽKG Ostrava Vítkovice, budovu Incheby Bratislava, Najvyššieho súdu SR v Bratislave, Obchodného centra v Devínskej Novej Vsi a mnohé ďalšie. Je nositeľom Štátnej ceny za prácu v školskej výstavbe s prihliadnutím na projekt Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Architekt Vladimír Dedeček odišiel do dôchodku v roku 1989.
Zdroj: http://www.polnohospodar.sk/images/stories/pdf/53/53-08-polnohospodar.pdf
