Viera Líčeníková-Škrabalová: Šaty s paličkovanou čipkou, 50. roky 20. storočia
Šaty z krémového šantungového hodvábu s paličkovanou čipkou vo výstrihu a plisovanou sukňou sú ideálnym príkladom prepojenia ľudovej tvorby so siluetou módneho odevu päťdesiatych rokov 20. storočia. Môžeme sa domnievať, že šaty boli realizované v spolupráci s družstvom Detva, keďže sú známe viaceré obdobné odevné návrhy autorky. Vzhľadom na informáciu vo výstavnom katalógu mohli byť prezentované na 2. celoslovenskej výstave úžitkového umenia v roku 1956, kde sa avizujú autorkine dámske šaty z prírodného hodvábu a blúzky, doplnené aplikáciou paličkovaného sedla, ale aj klobúčiky z paličkovanej čipky. Odevy Škrabalovej boli prvým príkladom zastúpenia tohto odboru na slovenskej výstave úžitkového umenia, čo zvyšuje ich atraktivitu a historickú hodnotu. Odev sa totiž z výstavného repertoáru ďalších prehliadok rýchlo stratil a opäť sa objavil až v osemdesiatych rokoch.
Meno Viery Líčeníkovej-Škrabalovej (1925 – 2007) je dnes odbornej verejnosti známe najmä v súvislosti s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, kde pracovala od roku 1949 a v jeho archíve zanechala viac než tritisíc kresieb ľudových krojov a doplnkov. Jej tvorivá činnosť v oblasti textilu je však omnoho rozsiahlejšia, ako profesionálna výtvarníčka a členka Zväzu slovenských výtvarných umelcov sa od odevnej tvorby dostala k navrhovaniu rôznych úžitkových textílií, scénickej tvorbe pre film a divadlo, ilustrácii, závesným textilným „obrazom“. Dôležitým podnetom k úvodnému komplexnému zhodnoteniu diela je získanie jej pozostalosti do Slovenského múzea dizajnu v Bratislave, trinásť rokov po jej smrti.
Jej tvorivú prácu formovala najskôr Škola umeleckých remesiel v Brne (1942 – 1946), v roku 1946 ešte nastúpila do štvrtého ročníka na Modeschule der Stadt Wien. Keď ju v roku 1947 prijali na oddelenie divadelného výtvarníctva Hochschule für angewandte Kunst vo Viedni, kvôli následným udalostiam februárového prevratu nezískala výjazdové povolenie do Rakúska a na štúdium už nenastúpila. V roku 1949 sa Viera Líčeníková presťahovala do Bratislavy, kde štyri roky pôsobila v ÚĽUV-e a spolupracovala s rôznymi výrobnými družstvami. Jej činnosť bola tiež prepojená s dokumentovaním tradičnej ľudovej kultúry, hlavou úlohou bolo priamo v teréne zakresľovať špecifiká ľudového kroja v jednotlivých regiónoch Slovenska.
Po narodení prvého dieťaťa v roku 1953 Škrabalová končí svoj trvalý pracovný pomer a pre ÚĽUV už robila len externe. Začala pôsobiť pod Zväzom slovenských výtvarných umelcov v slobodnom povolaní profesionálnej výtvarníčky. Táto etapa prináša odklon od odevnej tvorby, hoci príležitostne ešte pracovala na zadaniach divadelných kostýmov a odevov do filmu. Pre predajne Dielo realizovala v ďalších rokoch množstvo kobercov, prestieraní, metráži, obrusov a ďalšieho drobného bytového textilu, využívajúc najmä techniku filmtlače. Jej textílie prirodzene nadviazali na módne tendencie, veľmi skoro na prejav abstraktného expresionizmu, neskôr, v sedemdesiatych rokoch boli ovplyvnené módnymi tendenciami naturalizmu, s florálnymi psychodelickými vzormi, v umiernenej zemitej farebnosti. S nárastom spoločenského dopytu po rozmernejších dielach do architektúry, Škrabalová realizovala aj rozmerné paličkované panó, tapisérie a artprotisy.
Viera Líčeníková-Škrabalová sa zúčastňovala na početných výstavných podujatiach, bola členkou viacerých odborných komisií, spolupracovala s časopismi a bola aj publikačne činná. Hoci jej tvorba bola verejnosti donedávna málo známa, veríme, že novozískaný súbor návrhov, realizovaných odevov, textílií a písomností poskytne dôležité odpovede na otázky týkajúce sa tvorby návrhára v socialistickej praxi.
