Transformačný obraz: Keramické umenie a dizajn Juraja Martha vo verejnom priestore

O keramikovi, sochárovi a dizajnérovi Jurajovi Marthovi (1939 – 2019), jednej z iniciačných osobností slovenskej keramiky 2. polovice 20. storočia, dnes vo verejnom diskurze aj v rámci odbornej komunity hovorí málokto. Od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia až do roku 2000 ste vo verejnom priestore mohli objaviť keramickú stopu Juraja Martha na takmer šesťdesiatich miestach Slovenska. Dnes je ich (zrejme) omnoho menej, vymazávanie diel vo verejnom priestore pokračuje nenápadne a nekompromisne ďalej. Od študentských čias na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej (UMPRUM) si paralelne budoval konzistentný sochársky a dizajnérsky profil. Jeho plastiky, fontány alebo fľaše, nádoby, dózy navrhované ako unikáty alebo limitované série vo formáte autoprodukcie nájdete v slovenských muzeálnych zbierkach len zriedka, napr. v Slovenskom múzeu dizajnu či v Slovenskej národnej galérii. V nasledujúcom texte sa v krátkom exkurze pokúsim naskicovať situáciu Marthovej sochárskej a dizajnérskej praxe v architektúre/verejnom priestore.

Monumentalita verzus neviditeľnosť

Pre Juraja Martha bola hlina prvou a bytostnou voľbou. Prešiel stredoškolským (SŠUP, Bratislava, 1954 – 1958) aj akademickým (VŠUP, Praha, 1959 – 1964) keramickým vzdelávaním a až na malé výnimky celoživotne pôsobil ako výtvarník v tzv. slobodnom povolaní. Realita ideologizovanej, byrokratizovanej a centralizovanej prevádzky socialistického umenia a dizajnu vyštudovanému „úžitkovému výtvarníkovi“ ¹ zreteľne vymedzovala jeho možné pracovné pozície. Od polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia sa perspektíva výtvarnej produkcie bezprecedentne rozšírila zavedením Hlavy V stavebného zákona, čím sa toto dedičstvo Leninovho plánu monumentálnej propagandy ² presadilo ako vysoko funkčný nástroj výkonu štátnej moci. Jedným z paradoxov tejto stratégie bolo, že umenie a dizajn vo verejnom priestore sa v takto nastavenom hernom pláne v jednom kroku demokratizovali aj nivelizovali. Ako to komentoval Tomáš Pospiszyl, „boli viac inventárom socialistického ideologického diskurzu než umeleckými dielami a sebavyjadrením umelca“.³ Boli ruinami už v čase svojho vzniku. Po roku 1989 priniesla zmena politicko-spoločenských pomerov verejnému umeniu nový druh neviditeľnosti, patologizovali sme si ho ako (staro)nového nevítaného cudzinca. Nie všetci, našťastie. Ak bol ešte pred desiatimi rokmi stav tejto vrstvy nášho kultúrneho dedičstva primárne otázkou aktivistického záchranného mapovania a obhliadania výskumného terénu v niekoľkých málo mestách/ lokalitách, dnes majú viaceré aktivity a situácie v inštitucionálnej aj privátnej sfére znaky angažovanej starostlivosti. (Pozri napr. dlhodobé, medziodborové projekty Čiernych dier, rozvojová činnosť Umenie mesta Galérie mesta Bratislavy alebo výskumno-prezentačná iniciatíva Mátyása Zagibu orientovaná na keramiku vo verejnom priestore východného Slovenska.)

Keramika ako transformačný obraz ⁴

V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch si v extenzívnom teritóriu tzv. monumentálnej tvorby v architektúre⁵ našla keramika ako tradičné, flexibilné, trvácne a komplexné médium široké uplatnenie. Pre začínajúceho Juraja Martha to mohlo byť príležitosťou vystaviť univerzálne výpovednú povahu keramiky vplyvom, nasadiť ju ako argument integrity aj intimity, hovoriť o sebauvedomení keramického tvorcu aj o vzťahu medzi umelcom, hmotou, miestom a časom. Transformovať prostredie a priestor, dať im empatizujúci, neľahostajný rozmer sa Marth pokúšal v mnohých spoluprácach s architektmi stavieb, pre ktoré navrhoval keramické vstupy. Tak ako ostatní účastníci a účastníčky dnes nezrozumiteľne kódovanej normalizačnej kultúrnej prevádzky bol konfrontovaný s jej preukázateľnou cenzúrnou politikou aj s nie tak viditeľným, ale všadeprítomným konformistickým paktom hermeticky systematizovaného socialistického sveta.

Dizajn – plastika – verejný priestor

Ako absolvent keramickej špeciálky Otta Eckerta na VŠUP v Prahe mal za sebou solídnu prípravu v keramickom dizajne aj voľnej tvorbe. Záujem o rôzne polohy keramiky deklaroval aj vo svojej diplomovej práci – kolekcii unikátnych, z ruky modelovaných fliaš a realistickej figurálnej keramickej maľbe pracujúcej s vizuálnymi a haptickými vlastnosťami glazúr. Programu autorsky motivovanej interpretácie témy nádoby sa nevzdáva, pracuje s rozhraním jej funkčnej a sochárskej polohy. Z tejto bázy vyrastá jeho záujem o dobovo atraktívny formát záhradnej keramiky, vnímaný už v pražskom prostredí a rozvíjaný v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ako vertikálne komponované plastiky/ objekty evokujúce orgánové sústavy živočíchov či mechanizmov alebo civilistické totemové moduly. Koncom šesťdesiatych rokov ich v poetickej konfigurácii svietidlových objektov a fontány rozohral v átriu novostavby Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku.⁶ Ale to bolo skôr intermezzo kabinetného sochárskeho proto-parku.

1. Terminologicky nevyjasnené, dobové označenie dizajnérskej profesie ako aj profesií súvisiacich s materiálovo definovanými médiami ako keramika, sklo, drevo, kov, textil. ↩︎
2. LUXOVÁ, V.: Maľba v architektúre. Bratislava: Veda, 1989, s. 10. ↩︎
3. POSPISZYL, T.: Sochy, které nikomu nepatří. In: KAROUS, P. (ed.): Vetřelci a volavky. Atlas výtvarného umění ve veřejném prostoru v období normalizace (1968 – 1989). Praha: Pavel Karous, 2015, s. 419. ↩︎
4. O identite keramiky a jej transformatívnom potenciáli viac: RAWSON, P.: Existential base. In: LIVINGSTON, A. – PETRIE, K.: The Ceramics Reader. London & New York: Bloomsbury, 2017, s. 18-20 ↩︎
5. Súdobé teoretické vymedzenie takto definovanej výtvarnej produkcie pozri napr. MIKLOŠ, P. (ed.): Monumentálna tvorba na Slovensku. Bratislava: Tatran, Bratislava, 1983; LUXOVÁ, V.: Maľba v architektúre. Bratislava : Veda, 1989. ↩︎
6. Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku, architektúra Martin Kusý, Štefan Hatala, 1966 – 1969. Dizajn
   interiérov v nej zabezpečoval Viktor Holešťák-Holubár a do tandemu spolupracujúcich umelcov a dizajnérov prizval aj mladého Juraja Martha. ↩︎

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2025 na s. 62. Viac informácií o predaji časopisu Designum.