Super čítanie k nadstavbám
Bratislavské superštruktúry je publikácia spoluautoriek Aurélie Garovej a Deany Kolenčíkovej. Jej (super) štruktúra pozostáva z plagátov, textov, brožúrky a indexu. Garová je jednou z výrazných osobností mladej generácie grafických dizajnérov, Kolenčíková zasa všestranná vizuálna umelkyňa so správne kritickým pohľadom na svet. Ukázali sa aj ako zdatné editorky. Kniha – objekt je výbornou ,,nadstavbou” témy, ktorú môžeme intuitívne pozorovať všade po potulkách Bratislavou – či už v Starom Meste, alebo novších štvrtiach z dvadsiateho storočia. (1)
Ideovým základovým kameňom, na ktorom táto publikácia stojí, je text Zoje Droppovej s názvom Domová schôdza verzus stavebná kultúra, Prečo sa k dobrej architektúre správame nedobre? (2) Na tento odborný, pútavý a faktograficky bohatý text sa ďalej navrstvujú úvahy, voľné (pseudo) filozofické výkriky, fotografie, dizajn a napokon slušivá obálka, ktorá farebnosťou i textúrou evokuje zateplenú fasádu jednej z najnevydarenejších nadstavieb.
Tento artefakt – kniha na pomedzí plagátu a brožúry, je na prvý pohľad menší “vizuálny bordel”, kombinácia farieb, tvarov a materiálov, výborne však pasuje k téme, dáva ju recipientovi takpovediac “zažiť” v plnej hĺbke. Môže uvažovať ako pasuje obal k plagátu, či ho nesie, definuje, obaľuje, zavadzia, alebo chráni. Plagátmi si môžete oblepiť svoju nadstavbu, nechať ich stáť v knižnici, nadstavať nimi kopu papierov na pracovnom stole – fungujú ako celok aj ako jednotlivé prvky. Dielko, ako výstup nevydarenej domovej schôdze, je povýšené na hviezdu z plagátu.
Fotografie nesú jedinečné a autentické svedectvo doby, aby sme sa však neumárali vo vlastnej genialite a originálnosti, lokálne trápno je doplnené kontextom problémov súčasného Belehradu. Príliš sa z publikácie nedozvieme, prečo práve Belehrad, či sú autorky kamarátky s Ljubicou Slavkovič, alebo to proste tak vyšlo. Nevieme tiež celkom jasne, prečo a o čom sa rozprávajú práve Marián Lucký a Michal Buranovský. Každopádne kontext témy sedí, prepojenie ľudí, ktorí prispeli k tomuto projektu svojou troškou je logické i nelogické zároveň, asi ako architektúra prezentovaných celkov.
Projekt sugestívnym spôsobom navádza na citlivé vnímanie prostredia, jeho vizuálnej i technickej stránky. Rozhodne ide o naliehavú, potrebnú a relevantnú tému, ktorá si zaslúži aj ďalšie a ďalšie intelektuálne tehličky a nadstavby celospoločenskej reflexie. Či už odborne, alebo umelecky, ideálne komplexne. Ako píše v úvodnej básni András Cséfalvay: “Zaujíma ma, na čom si pasiem svoje oči, ale kde mám potom radšej byť.”
Aurélia Garová a Deana Kolenčíková (ed.): Bratislavské superštruktúry
Vydal: HotDock, o. z., 2019
(1) Publikácii predchádzali dve výstavy vybraných fotografií: v decembri 2017 v bratislavskej A4 a v máji 2018 v Galérii SUMEC na Ivánskej ceste, rovnako v Bratislave (kurátor Ľuboš Lehocký).
(2) Zoja Droppová : „K dodaniu textu ma oslovila minulý rok Aurélia Garová, niekto jej dal na mňa kontakt. Zhodou okolností som sa krátko predtým venovala nadstavbám aj v Projekte, ale z iného pohľadu – v súvislosti so storočnicou Jozefa Lacka a dnešným stavom jeho diel. Vďaka tomu som mala nadstavby nachodené a zdokumentované, a hodilo sa to aj do Superštuktúr ako modelový príklad narábania s povojnovou architektúrou. Pred pár rokmi som písala aj o pátraní po medzivojnových puristických dielach Desidera Quastlera, ktoré úplne zmizli pod zateplením a prestavbami. Takže je to téma, ktorej sa priebežne venujem a je stále aktuálnejšia, žiaľ. Miznú tu celé historické vrstvy.“ (pozn.redakcie)