„STÁLA“ EXPOZÍCIA AKO ÚTOČISKO: PRÍPAD SLOVENSKÉHO MÚZEA DIZAJNU
V septembri 2025 otvorilo Slovenské múzeum dizajnu svoju druhú „stálu expozíciu“ s názvom dizajn.sk – Dejiny, súčasnosť a budúcnosť slovenského dizajnu. Pre mladú inštitúciu ide na prvý pohľad o prirodzený krok smerom k stabilizácii. Táto zdanlivá samozrejmosť však vyvoláva otázky: Čo dnes vlastne „stála expozícia“ znamená? Aký zmysel má „pomalý formát“ v dobe, ktorá si cení rýchlosť a flexibilitu? A ako sa v ňom odráža napätie medzi teoretickými ambíciami súčasnej kritickej muzeológie a neúprosnou realitou inštitúcie, ktorá sa ocitá (nielen geograficky) na okraji diania?
Múzeum, ktoré prišlo neskoro
Na úvod nevyhnutná krátka rekapitulácia: Slovenské múzeum dizajnu (SMD) je inštitúcia historického oneskorenia. Zatiaľ čo európske umeleckopriemyselné múzeá (V&A, MAK či pražské UPM) vznikali v 19. storočí na pozadí národnouvedomovacích procesov ako priama reakcia na priemyselnú revolúciu a obavy z úpadku remesiel1, SMD sa konštituuje o viac ako sto rokov neskôr (2014) a za celkom iných okolností. Jeho zriadenie nebolo iniciatívou štátu, ktorý by si uvedomoval potrebu dokumentovať svoje priemyselné/dizajnérske dedičstvo, ale výsledkom zdola budovaného tlaku kurátorov, teoretikov a dizajnérov združených okolo Slovenského centra dizajnu. Vo svojej oficiálnej webovej prezentácii sa múzeum hlási k tradícii prvých pokusov o založenie umeleckopriemyselného múzea v Bratislave z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia.2 Je to pochopiteľný akt sebadefinície – inštitúcia si tým vytvára symbolický „rodokmeň“, ktorý jej pomáha ukotviť sa v dlhšej kultúrnej kontinuite, hoci faktické prepojenie medzi týmito snahami a dneškom neexistuje.
SMD sa teda nachádza vo fáze, ktorú mnohé európske inštitúcie absolvovali pred vyše storočím a z tohto oneskorenia vyplýva všetko ostatné: Systematickejšia dokumentácia priemyselnej produkcie sa u nás začína rozvíjať v čase, keď väčšina lokálnych výrobných podnikov zaniká. Sídlo v Hurbanových kasárňach, navrhnuté ako dočasné riešenie, sa stáva symbolom akejsi permanentnej prechodnosti. Kritická závislosť na osobnostiach, ktoré tento projekt svojou charizmou a sieťami držali (držia?) pri živote, vytvára fenomén roztriešteného dedičstva. Namiesto dlhodobo a kontinuálne budovaného fondu tu máme fragmenty, ktoré by bez osobného zanietenia konkrétnych ľudí veľakrát skončili na smetisku. Príbeh zbierok SMD, ako ich dokumentujú stránky časopisu Designum3, by sa dal definovať aj ako príbeh
záchranných akcií, náhod a sieťovania prvých dokumentaristiek a dokumentaristov. Ich práca je neoceniteľná – bez nej by dnes múzeum nemalo čo vystavovať. Zrejme práve preto vo svojej prezentácii múzeum pri jednotlivých zbierkach uvádza nielen mená súčasných kurátorov, ale aj ich zakladateľov – Katarínu Hubovú (nábytok), Ľubomíra Longauera a Máriu Riškovú (komunikačný dizajn), Adrienu Pekárovú (sklo), Zuzanu Šidlíkovú (textil a móda) či Mariána Broja (multimédiá).
Takéto oddeľovanie je pomerne neobvyklé. Naznačuje, že inštitúcia vníma svoju krátku históriu ako sled individuálnych zakladateľských činov, pričom „zakladatelia“ sú naďalej prítomní ako autority4, no ich poznanie akoby nebolo plne absorbované do inštitucionálnej pamäti. Zostávajú aktívni skôr paralelne vo freelance výskume, v iných inštitúciách, v súkromnej praxi, teda mimo štruktúry múzea. Ich formálni či neformálni nástupcovia často nenadväzujú priamo v rámci inštitúcie, alebo len čiastočne a dočasne. Pochopiteľne, toto nie je špecifický problém SMD, ale všeobecný problém odovzdávania kurátorského „know how“, ktorý je však v prípade takého mladého, personálne poddimenzovaného a na jednotlivcoch postaveného múzea oveľa vypuklejší. 5
Zdá sa, že expozícia dizajn.sk je aj výsledkom tohto napätia. Na jednej strane v nej badať snahu súčasných kurátorov6 nadviazať na odkaz „zakladateľov“, na druhej strane sa v nej odráža realita, v ktorej pracujú – s limitovaným priestorom, personálom a bez možnosti dlhodobej koncepčnej práce. Výsledkom je prehľadová, chronologická expozícia, ktorá skôr zhŕňa než interpretuje, a ktorej chýba ambicióznejší kurátorský koncept. Odvaha v kurátorskom uvažovaní by sa mohla prejaviť napríklad v tematických sondách namiesto chronologického prehľadu, v schopnosti ukázať menej, ale s hlbším kontextom, v priznaní medzier vo vlastných zbierkach ako súčasti výpovede, v dynamickom obmieňaní expozície a v systematickejšej konfrontácii historického materiálu so súčasnými otázkami. To všetko by si však vyžadovalo stabilný tím, dlhodobú koncepciu a priestor – teda presne to, čo v súčasných podmienkach SMD chýba.
Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2026 na s. 48. Viac informácií o predaji časopisu Designum.
