Silvia Varčová. Z mesta chemlonu do kolísky britskej vlny a späť 

Silvia Varčová študovala textilný dizajn na univerzite Heriot-Watt v Edinburgu (2010 – 2014). Jej školskú prácu, sveter, inšpirovaný históriou vzorov a materiálov ostrovných tkanín, ocenil aj britský panovník Karol III. (vtedy ešte princ Charles), ktorý je aj patrónom britskej vlny. Už počas štúdia si v krajine s typickými pastvinami a stádami oviec uvedomila, aké dôležité je byť od začiatku pri procese navrhovania látok a tvoriť rovno od vlákna. Vlna ju priťahuje ako ekologický, prirodzene odbúrateľný materiál, navyše príjemný na nosenie. Rozhodla sa preskúmať možnosti, akými sa pletený odev stane čímsi viac, než bežným šatstvom, ako ho ozvláštniť svojskou hodnotou výpovede.

Po škole získavala skúsenosti v londýnskych textilných manufaktúrach. Robila konzultantku návrhárov pre vzorovanie a farebnosť, ručne vyšívala svetre pre značku Alexander McQueen, alebo Chloé. Napriek dobre rozbehnutej kariére sa rozhodla vrátiť na Slovensko. Ateliér má v Humennom, väčšinu produkcie však ponúka na internete alebo v pražských concept stores. Silvia Varčová je príkladom, že dobrý dizajn možno robiť všade, hoci aj v ďalekom meste na východe, ktoré má tradíciu výroby umelých vlákien z chemlonu.  

Británia si chráni svoju vlnenú a pletiarenskú tradíciu ako národné bohatstvo. Podobná škola, akú si absolvovala v Škótsku, u nás ani nie je. Vnímala si to počas štúdia? 

Samozrejme. Pletenie tam patrí medzi zlatom vyvážené remeslo. Sám dnešný kráľ Karol III. je patrónom britskej vlny. Navštevuje manufaktúry, kde sa vyrába a farbí. Rád si pozrie aj absolventské práce textilných univerzít a pri takýchto návštevách si nájde čas aj na farmárov a miestnych majiteľov malých pletiarenských podnikov. Veľká Británia má dokonca vlastný pletiarsky cech. Majstri sa navzájom pravidelne stretávajú a majú svoje zvyky a oslavy. V škole sme dostali kopu príležitostí tvoriť a experimentovať. Došlo i na rozličné súťaže vo vytváraní pletených doplnkov či svetrov, mohli sme navrhovať vzory pre firmy s vyše storočnou tradíciou. Robili sme, povedzme, golfové pánske svetre a súťažili o najnevšednejšie použitie palety farieb. Keď sa mi pošťastilo vyhrať, pozvali ma do Londýna na tradičnú večeru majstrov cechu vlnárov.

Aké bolo zázemie školy a čo sa dalo naučiť? 

Škola bola malá, zato skvelo vybavená. Stroje mali síce sto rokov, ale boli plne funkčné. Vo veľkom štúdiu stálo 15 veľkých tkacích krosien, vrátane elektronických, pletiarsky ateliér a štúdio na textilnú tlač. Naporúdzi sme mali technika, schopného všetko opraviť. Keďže som v Škótsku neštudovala módne návrhárstvo, ale textilný dizajn, bola som pri tradičnom procese vzniku látky od samého začiatku. Od vlny v surovom stave, ktorú sme si sami upriadli, zafarbili a utkali. Po škole som dostala lákavú ponuku z Londýna, kde otvárali jedinečnú továreň svojho druhu v Anglicku. Zopár podobných podnikov bolo predtým iba v Škótsku. Túto založili Škót s Angličanom. Rozhodli sa, že priamo v centre Albionu vytvoria továreň pre luxusné a pletené značky s visačkou Made in England, dokonca Made in London a nie Made in China. Pracovala som pre nich ako konzultant návrhárov. Vytvárali sme rôznorodé vzorky a prototypy do kolekcií menších aj veľkých značiek. Bola som veľmi šťastná, lebo som dovtedy ešte nezažila taký prístup, aby vám šéfovia dali voľnú ruku na prácu s návrhmi, alebo dizajnom pre interiér a ocenili každý nápad. A ak ho pokladajú za dobrý, usilujú sa ho uskutočniť. 

Čo ťa presvedčilo prísť naspäť domov?

Klasika. Rodina. Asi po roku som otehotnela a rozhodla som sa, že lepšie miesto pre výchovu dieťaťa bude asi tu blízko. Pri starých rodičoch, v našom malom bezpečnom meste. A keď mal syn Janík rok a pol, vrátili sme sa s mužom pracovať do Londýna. Prišli sme na dva roky. Nemohla som už síce pracovať na plný úväzok, ale pomáhala som dajme tomu s ručnými výšivkami na svetre pre Alexandra Mc Queena. Pre Chloé sme zasa vzorovali veľmi zložité patchworky z pleteniny. Išlo o limitovanú kolekciu. Robila som aspoň zopár hodín denne. Takže sme sa ešte trocha nadýchali ovzdušia veľkomesta. 

Nebanuješ, že si sa rozhodla usadiť v Humennom na východe republiky, mestečku s tradíciou výroby chemických vlákien? 

Nazdávam sa, že tradícia výroby chemických vlákien končí za bránami Chemlonu. Lebo inak ju tu v našom meste nepociťujeme. Iba raz, keď som cestovala vlakom a čosi háčkovala, spolucestujúca zahlásila: „Idete z Humenného, tak to asi máte vlnu z chemlonu!“. 

Život v takom malom meste má okrem výhod bezpečnej bubliny, hoci aj to, že si prenajímam ateliér za rozumnú cenu a môžem nerušene pracovať. Podstatná je nápaditosť a tvorivosť. Dať zo seba von, čo chcem vyjadriť a upliesť kolekciu, ktorú vyrobím. Môžem vystavovať hocikde, na malých aj veľkých miestach. Ale aj nemusím. Mám slobodu. Mám tu zázemie. Záujemcovia, ktorí chcú, ma prídu navštíviť v ateliéri. Nebýva ich veľa, lebo väčšinu vecí predávam cez internet.                                                   

Rukopisom tvojej značky sú nápadité žakárové vzory, pracuješ s kvalitnými zvyškovými vlnami z tovární. Čiže pletenina v tvojom ponímaní je ukážkovým príkladom zero waste prístupu. Odkiaľ získavaš materiál? 

Našťastie si môžem kupovať veľmi kvalitnú kašmírovú vlnu a merino vlnu z továrne v Londýne, kde som predtým pracovala. Hromadia sa im nepredajné vlny –  tzv. deadstock od rôznych dizajnérov a to je moja šanca. Často ani neviem, aké odtiene napokon prídu, takže potom pri tvorbe zapájam fantáziu. Všetky zvyšky využívam do posledného centimetra. Preto vznikajú pôvodné veci, ktoré sa nedajú zopakovať. „Paberky“ neskôr ešte zúročím pri výtvarných dielňach s deťmi na ZUŠ. 

Pletieš aj z lokálnej vlny? 

Domáca vlna? Musím sa priznať, že nie. Mám kamarátku, chová ovce a ponúkala mi strižnú vlnu. Ale myslím si, že niekoľko sto kíl materiálu, ktorý mám v ateliéri, postačí. Potrebujem ho všetok zužitkovať, veď aj vlna starne. Nie, zatiaľ som to neskúsila. 

Vidíš na Slovensku možnosti ? Mohli by sme sa vrátiť k nedávnej tradícii výroby a spracovania vlny? 

Potenciál tu určite je. Potrebovalo by to však viac propagácie. Napríklad pri zmienke o slovenskej vlne si väčšina predstaví drapľavé ponožky z jarmoku. Naše ovce majú drsnejšiu vlnu. Akosť totiž závisí od plemena a spracovania. A práčovne na spracovanie vlny, tých máme málo. Ale počula som už o farme, ktorá začala chovať ovce typu merino s vlnou jemnejšou a príjemnejšou pre telo. Je vhodnejšia na doplnky ako svetre, čiapky a šály. Ba poskytuje aj vlnu na výrobu skupine dôchodkýň, ktoré z nej pletú rozmanité výrobky. Len farebná škála je obmedzená. 

Rozhodla si sa pre malú ateliérovú výrobu, na všetko si sama. Netúžiš ju rozšíriť? Zamestnať ľudí? 

Je to zaujímavá myšlienka, len veľmi ťažko uskutočniteľná. Nejde iba o samotné pletenie na stroji, s čím sa však pasujem, sú dokončovacie techniky, ktoré sa robia ručne, alebo opravy chýb a ďalej farebné kombinácie. To sa nedá naučiť len tak. Nemožno ich rozmnožovať vo veľkom. Tým, že robím z deadstocku, mám napríklad sedem odtieňov ružovej. Takže málokedy môžem presne zopakovať jeden kus. Sotva by sa mi podarilo vytvoriť kolekciu, ktorú by tí ľudia mohli vyrábať. Každá maličkosť si vyžaduje fantáziu a na bežné dokončovanie mám zatiaľ mamu. Pomáha mi pri spájaní kimona, ktoré robím háčkovaním. Navyše je tu aj veľa ručného zošívania. Neviem si predstaviť zaúčať iných ľudí do tohto procesu. V Británii som sa stretla s malými firmami, ktoré viedli absolventky textilnej univerzity a vznikali v nich kolekcie. Išlo však o jednoduchšie veci zo štyroch, až šiestich farebných bežných odtieňov ako sivá, svetloružová, biela, béžová, tmavomodrá. Urobili trebárs sériu jednoduchých šálov, čiapok, aj pončo a rukavice… No ja si takto svoju prácu neviem predstaviť. Moja značka nesie stopu toho, že všetko je farebnejšie, vytvárané z vlastných, neprebraných vzorov, ktoré sú sezónne a vychádzajú aj z mojej nálady. Tuná som sa našla. A takto chcem pokračovať. 

Podnety hľadáš kde? 

Domnievam sa, že čím menšie mesto, tým menej vnemov. To mi vyhovuje, lebo popudy mi dávajú všakovaké drobnosti. Povedzme pokreslené garážové dvere, čmáranice na chodníku. Alebo steny. Tie mi vnuknú množstvo nápadov. Takéto veci si fotím. Alebo básne. Alebo názory môjho sedemročného syna. Vždy mi poskytne dáky impulz na nezvyčajné farebné kombinácie a motívy,  napríklad z počítačových hier. Občas máva osobitné želanie, aby som uplietla niečo so stanoveným nápisom. Tieto malé veci ma vedia nabudiť. Tak ako moja posledná výstava v kaštieli v Snine s názvom Freedom! Illusion?, ktorá bola aj trochu feministicky ladená (september 2023). Téma výstavy sa okrajovo dotýkala viacerých aspektov každodenného života – naša existencia ako jedinečný drahokam osobnosti je unášaná ilúziou slobody a naráža, praská, láme sa alebo sa rozpadne na prach vo vlnách masmédií, rodinných vzťahov a viery. Kedy skončí doba sloganov? Takže áno, dianie navôkol ma veľmi silno ovplyvňuje a odráža sa v mojej tvorbe.

Ako vidíš svoju budúcnosť na Slovensku? 

Každé podnikanie, založené na sezónnych kolekciách nesie v sebe plno rizika. Najmä v našom maličkom štáte. Aj tak sa mi darí. Po troch intenzívnych rokoch sa navzdory horším ekonomickým výsledkom ku mne zákazníci vracajú a očakávajú nové dizajny, nové kombinácie farieb obľúbených strihov, ktoré sa im tak príjemne nosia…

Dúfam, že to dokážem robiť čo najdlhšie.