Priesvit tvorbou. Rozhovor s Helenou Suchou

Helena Suchá Sojáková patrí medzi činorodé, no málo známe autorky pôsobiace v odbore úžitkovej grafiky. Narodila sa 29. novembra 1938 v Levoči, vyrastala vo Svite a Batizovciach pri Poprade. Na bratislavskej ŠUP-ke študovala v rokoch 1954 – 1958 grafiku. Následne bola prijatá aj na VŠVU, kam nakoniec nenastúpila.

Viac ako tri desaťročia pracovala ako návrhárka oddelenia Prípravy tlače a farieb pre podnik Chemosvit¹ vo Svite, ktorý bol svojho času jediný (a najväčší) chemický a tlačiarensky podnik v celom Československu. Vizuál obalov rôznorodých druhov produktov dennej potreby navrhovala pre potravinárske podniky Sfinx Holešov, Figaro Bratislava, Deva Trebišov, Stredoslovenské konzervárne a liehovary Liptovský Mikuláš, Frucona Košice, Novofruct Nové Zámky či Harmanecké papierne Harmanec. Rozhovor s Helenou Suchou je o práci a jej pedagogickej činnosti.

V päťdesiatych rokoch ste študovali na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Ako sa dievča z dediny Batizovce dostalo do veľkomesta? Spomínate si na svoje začiatky?
Veľmi dobre. Už na základnej škole som veľa kreslila a pomáhala som svojim spolužiakom s výkresmi, pripravovala nástenky. Keďže mi matematika s fyzikou išli horšie, uvažovala som nad strednou pedagogickou školou alebo kreslením. Dôležitú úlohu pri mojom rozhodovaní zohral učiteľ spevu, Peter Korvín, ktorý bol veľmi rozhľadený a poznal dôležitých ľudí. Ten mi povedal o ŠUP-ke, na ktorú potom spolu s ockom poslali prihlášku. Na skúšky som prišla iba s ceruzkou a papierom. Bratislavčania si tam priniesli plátna a obrazy. Kreslili sme štvorstojan s drapériou a gréckou bustou. Pre mňa to bola malina. Obrazy mi asi nebolo treba, uspela som aj bez toho. Keď sa ma opýtali, na aký odbor sa hlásim, nevedela som.

Dostali ste sa však na grafiku (prof. M. Fikari a J. Chovan), kde ste študovali spolu s Vladimírom Gažovičom, Júliusom Kollerom, Vladimírom Popovičom, Milanom Veselým či Jozefom Kornúcikom.
Veľmi rada si spomínam najmä na Vlada Gažoviča, bol veľmi slušný, pracovitý a sústredený. Jožko Kornúcik pochádzal zo skromných pomerov. Chodil v noci vykladať vagóny, aby trochu zarobil, alebo, ako aj my ostatní, maľovať a kresliť na Vydricu. Tá bola so starým podhradím jedna nádhera. Zvykli sme tam byť zavčas rána a kreslili sme trhovníčky a Rybné námestie s Morovým stĺpom a sochou Panny Márie Immaculaty. Napríklad Albín Brunovský bol už štvrták, keď som bola ja prváčka. Pomáhali sme mu v dielni brúsiť litografické kamene.

Čo vyučujúci?
Alina Ferdinandy nás učila prvé dva roky modelovanie, Ludwik Korkoš zas priestorovú kresbu. Mala som rada aj vecné a figurálne kreslenie. Profesor Jozef Dziaba, stará škola, nám vravieval, že keď kedysi chceli správne nakresliť ženský členok, museli ísť k električke, aby ho videli, keď ženy nastupujú. Prvé roky som bývala v bývalých kláštoroch medzi hlavnou stanicou a Palisádami, neskôr neďaleko Manderláku. Museli sme dodržiavať veľa prísnych pravidiel a spávali sme na trojposchodových posteliach. Posledný rok som to už nevydržala a šla som na privát na Obchodnú ulicu.

Po škole ste sa hlásili na VŠVU, kam vás aj prijali, no nakoniec ste do ročníka nenastúpili.
Viete, mne sa nechcelo odísť z Bratislavy. Ustúpila som najmä môjmu mladšiemu bratovi, ktorý chcel študovať na pedagogickom inštitúte v Košiciach. Naša mama mala hospodárstvo, musela som jej pomôcť. V Poprade, ani vo Svite, som si však nevedela nájsť dlhšie prácu, preto som sa zamestnala ako aranžérka v jednom obchode v Košiciach. Pár mesiacov nato som sa vydala a vrátila do Batizoviec. Zamestnala som sa na podnikovom riaditeľstve Pozemných stavieb v Poprade, kde som robila rôzne „bleskovky“.

Na jar roku 1960 ste nastúpili do Chemosvitu ako samostatná návrhárka v konfekcii celofánu, kde ste pracovali až do roku 1993.
Hoci mala v tom čase moja dcéra iba 4 mesiace, išlo o ponuku, ktorá sa neodmieta. V ateliéri sme pracovali najprv iba dvaja –kolega Rudolf Schelling a ja, ktorý prišiel do podniku po skončení vysokej školy z Budapešti.

V začiatkoch ste sa venovali návrhom obalov potravinárskych produktov, prevažne cukroviniek, ktoré boli realizované na fóliách typu Priesvit².
Obaly výrobkov boli tlačené na celofán anilínovými farbami a technikou gumotlače. Návrhy museli byť preto veľmi jednoduché a s hrubšou kontúrou, aby mohol tlačiar pri tlači na stroji dodržať sútlač farieb. V čase môjho nástupu ešte neexistovali poltóny, len sýte farby. Čiernobiele predlohy sme robili tušom na kriedový papier, aby vznikol dostatočný kontrast pre fotoreprodukciu. Pre ňu sme chodili až do Ružomberka. Aby sme zas mohli obohatiť škálu písiem, zohnali sme si nátlačky v košickej tlačiarni a písmo sme obkresľovali, vystrihovali a lepili na návrhy. Všetko sme rozkresľovali ručne. Zinkové a gumotlačové štočky sa vyrábali na oddelení chemigrafie. Jednotlivé farby sa na zinkoch prácne rozškrabovali. Každá chyba však znamenala automaticky nový zinok. Až neskôr sme pracovali aj na presvetľovacích pultíkoch, používali astralón, narábali so špeciálnou širokou červenou páskou zo zahraničia. Všetko muselo podľa mriežky sedieť presne na valci, ktorý snímala fotobunka baliaceho automatu. Používala sa nekonečná potlač – kde to seklo, tam to seklo…

Stávalo sa, že boli zákazníci s realizáciou objednávky nespokojní?
Veľmi často. Našou povinnosťou bolo preto pravidelne chodiť ku strojom, sledovať farby, kvalitu tlače. V úplných začiatkoch si miešal farby každý tlačiar sám. Školení odborníci prišli neskôr. Len pre príklad – začiatkom osemdesiatych rokov pracovalo na našom oddelení viac ako 100 zamestnancov. Každý mal požiadavky na sadzača, fotografa. Ja som si chodila veci zväčšovať a zmenšovať sama.

Podnik Chemosvit bol známy aj tým, že svoje technológie a zariadenia prispôsoboval aktuálnym moderným požiadavkám a výrobnej technike. Zavedením hĺbkotlače sa stal koncom šesťdesiatych rokov dôležitým výrobcom potláčaných obalových fólií v strednej Európe.
Chemosvit vyvíjal a následne patentoval rôzne druhy fólií. Najznámejší bol Priesvit, ktorý doplnili ďalšie patentované druhy obalových fólií ako Alusvit, Extrasvit, Sviten, Polyetylén či Lepex³. Čo sa týkalo materiálového zloženia boli do výroby okrem celulózy postupne zaradené aj termoplastické polyméry. Tradičné štočky nahradili tie z fotopolymérov a pod.

Aký bol proces zadania témy a postup pri tvorbe samotného návrhu? Prísne sa zohľadňovali požiadavky zákazníka alebo ste mali pri ich navrhovaní aj istú voľnosť? Vaše návrhy pôsobia veľmi hravo, veselo a vtipne.
Zákazníci prinášali objednávky priamo do podniku. Všetko muselo prejsť cez obchodného riaditeľa, ktorý pracoval v administratívnej budove spolu s ostatnými námestníkmi. Priamo pod neho spadal aj vedúci nášho ateliéru. Ak sa však zákazník veľmi ponáhľal, prišiel osobne do ateliéru a povedal, čo potrebuje, prípadne aj to, ako to chce znázorniť. To však nebola bežná prax. Chemosvit bol dlho monopolným výrobcom fólií a obalovín, zákazníci k nám chodili z celej republiky. Boli dni, keď som mala naraz rozpracovaných aj viac ako 5 zákaziek. Všetky museli byť hotové do niekoľkých dní. S odstupom času sama nechápem, ako som to mohla všetko sama, iba ručne a tak detailne prepracovať. Tie miniatúry! Urobila som návrh, niekedy dva či tri. (Tak to bolo napríklad pri návrhu na obal pre furé cukríky „Osaka“ pre Devu Trebišov. Trápila som sa s motívom gejše, a nakoniec si výrobca vybral návrh s čerešňou, ktorý sa potom realizoval). S niektorými zákazníkmi som bola v kontakte aj súkromne. Keď si ma v praxi preverili, prišli za mnou a prekonzultovali sme objednávku, no nie v rámci podniku. Veľa vecí som takto vytvorila napríklad pre Harmanecké papierne či českú pernikáreň NOPEK. V rámci  súkromného času som to mala povolené. Cez podnik išiel len celofán a tatrafán. V takýchto prípadoch som však nerobila sadzbu, tú si dosadili sami vo svojom podniku. Takto som si trochu privyrobila.

Chodili ste s návrhmi aj do komisií?
Áno, no nie všetky museli prejsť cez schvaľovanie Diela, na ktorého komisie som chodievala pravidelne do Košíc. Pri návrhoch pre českých zákazníkov sa to akosi obchádzalo, bol to trochu iný systém.

Bol istý druh objednávok, ktorý patril k vašim obľúbeným?
Nemohla som si vyberať. Musela som robiť všetko, čo mi dali. Zákazky boli neskôr rozdeľované aj podľa toho, čo kto z nás zamestnancov zvládol. Etiketám sa venovali aj moji mladší kolegovia, na ktorých sme robili nábor na odbornom učilišti vo Svite alebo na košickej umeleckej priemyslovke.

Vo Svite ste aj niekoľko rokov externe vyučovali.
Závodná škola práce vo Svite bola založená ešte v roku 1939. Ja som na nej vyučovala študentov v odbore tlačiar najmä v osemdesiatych rokoch. Napriek tomu, že som mala osnovy, dávala som žiakom voľnosť. Nemuseli kresliť iba zátišia, mohli sa venovať aj logám, témam zo športu a podobne. To, čo si nakreslili a vyryli, spolu s ručnou sadzbou, tlačili počas praxe v podniku. Hoci sa chlapcom do toho veľmi nechcelo, vychádzali sme spolu dobre. Keď bolo pekne, kreslili sme na dvore perspektívu známych kockových tehlových domov Baťovej kolónie. Niektorí z nich boli šikovní, uplatnili sa potom aj vo vedúcich funkciách. Vždy som sa snažila pomáhať ľuďom a zaúčať aj mladších kolegov.

Ako jedna z hlavných návrhárok podniku ste museli mať istý prehľad. Kde ste čerpali inšpiráciu?
Podnik dbal na to, aby sme vedeli a videli, čo je nové. Odoberali sme zahraničné odborné časopisy ako Werbung, Neue Werbung, Graphis, Výtvarný život. Kvôli návrhom pre Figaro som bola často v Bratislave, kde som si zašla aj na rôzne výstavy. S kolegami sme boli lietadlom napríklad aj v Düsseldorfe na obalovej výstave Interpack. Do Brna sme chodievali na výstavy plagátov. No a sledovala som tvorbu domácich ilustrátorov.

Produkty s vašou grafikou boli dostupné v celom Československu. Možno ich videlo viac ľudí, ako diela bývalých spolužiakov – výtvarníkov. Nikdy Vás nemrzelo, že ste sa nevrátili späť do Bratislavy či na VŠVU?
Nemrzelo ma to. Teda, už potom nie. Nemala by som asi takú rodinu, ako mám teraz.

Rozhovor vznikol pri príležitosti výstavy Helena Suchá-Sojáková Priesvit tvorbou, ktorá sa konala v priestoroch Artklub Tatranskej galérie v Poprade od 31. októbra do 1. decembra 2019.

¹ S budovaním továrne na umelé vlákna, najmä umelý hodváb, bavlnenú striž, sa začalo v údolí pod Tatrami v roku 1934. Za vybudovaním prvého závodu a osady Svit pri Batizovciach stál Jan Antonín Baťa, ktorý sa do čela akciovej spoločnosti Baťa v Zlíne dostal po smrti svojho nevlastného brata Tomáša v roku 1932.
In: Chemosvit. 80 rokov úspešnej cesty. Kol. autorov. Chemosvit, a.s., 2014.

² Chemosvit začal s výrobou celofánu PRIESVIT – viskózovej fólie celulózového charakteru už v roku 1936. Stalo sa tak dva roky po zavedení výroby umelého hodvábu SVIT a krátko pred spustením výroby umelého vlákna SVITNA a umelej vlny SLOVLNA. Celofán bol priehľadnou fóliou vyrábanou z chemicky regenerovanej celulózy. Medzi jeho najväčšie výhody patrila biologická degradovateľnosť, nepriepustnosť vody, vzduchu, olejov a baktérií. Už koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov bol Priesvit považovaný u nás i na svetovom trhu, za najmodernejší, najhygienickejší, najvkusnejší a najlacnejší obal. Na trh sa dodával vo forme hárkov a hotových vrecúšok v rôznych farbách, hrúbkach a tvaroch.

³ PRIESVIT: viskózová fólia transparentná aj farebná, lakovaná, tlačená gumotlačou alebo hĺbkotlačovou technikou.
EXTRASVIT: viskózová dvojfólia laminovaná pomocou mikrovosku so zníženou priepustnosťou vodných pár
ALUSVIT: viskózová a hliníková fólia spájaná mikrovoskom, dodávaná najmä vo forme konfekcie – vreciek  hĺbkotlačovom prevedení.
SVITEN: viskózová fólia vrstvená polyetylénom so všestrannými úžitkovými vlastnosťami, dodávaná vo forme kotúčov a konfekcie, vrecká so štvorfarebným hĺbkotlačovým prevedením.
POLYETYLÉN: termoplastická fólia dodávaná vo forme kotúčov aj vo viacfarebnom prevedení.
LEPEX: samolepiaca páska z viskózovej transparentnej a farebnej fólie, dodávaná tiež aj vo viacfarebnom prevedení s reklamnou tlačou. In: CHEMOSVIT. Svit – Czechoslovakia, podnikový leták, 70. – 80. roky, osobný archív H. Suchej.