Pravidlo uzáveru

O autorskom šperku s Janou Machatovou a Petrom Machatom

Veria komunikatívnosti šperku, ctia si fundament zlatníckeho remesla a svoju tvorbu vnímajú cez pôdorys pamäti – osobnej i kolektívnej, priestorovej i materiálovej. Svoj dyadický vzťah testujú už vyše dvadsať rokov aj v pracovnom spolubytí. Jana Machatová (1972) a Peter Machata (1971) začínali s autorským šperkom koncom deväťdesiatych rokov, Jana z pozície absolventky šperkárskeho ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (pedagógovia Anton Cepka, Karol Weisslechner) a Peter svoj obrat k šperku, dlhodobý, ale nie definitívny, uskutočnil cez sochársku lektúru – vyštudoval v ateliéri Jozefa Jankoviča na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V jeho ateliéri následne pôsobil ako asistent a už viacero rokov je jeho domovskou adresou Katedra dizajnu VŠVU v Bratislave. Tu má ako technológ na starosti digitálny park, prostredníctvom ktorého sa experimenty s 3D tlačiarňami, skenermi, CNC frézou prepájajú s výtvarnou realitou. Jana je od skončenia školy freelancerkou a autorský šperk v jej tvorbe dominuje. Na domácej šperkárskej scéne sú Jana a Peter výraznými a stabilnými postavami, svoj profil si budujú aj na medzinárodných dráhach, cez zastúpenia v šperkárskych galériách, publikáciách alebo početnými participáciami na zahraničných výstavách, sympóziách, workshopoch, prestížne šperkárske podujatie Schmuck v Mníchove nevynímajúc.

Ralph Turner, popredný znalec európskeho autorského šperku, charakterizoval v roku 1999 Janu Machatovú ako konceptualistku, ktorá presvedčivo pracuje ako šperkárka. Diela na princípe koláže, využívajúce „subverzívny charakter šperku“, podľa neho kládli premyslené otázky na margo idey autorstva a legitímnosti originality. 1 A pýtať sa je pre Janu Machatovú dôležité dodnes. Na hlboké i vyhladené brázdy času v rodinných spomienkach, na malé i veľké traumy našej nedávnej histórie, na životy neznámych ukrytých v prachu starých magazínov. Koncentrovaný for – mát šperku (spravidla brošne) tak nesie nielen hrejivé juvenilné obrázky, môže byť aj mrazivým reportom o cene života v krajine obkľúčenej ostnatým drôtom. Jej sprvoti kinetické práce, nabádajúce skladať, hrať sa, kombinovať, sa čoskoro začínajú vzťahovať aj k pohybom v čase. Nie je to lineárny čas – prestupujúce sa vrstvy jej pulzujúcich kompozícií totiž naznačujú, že sa nemusíme obávať „časových strát“ – minulé nikdy nezmizne, zostáva v priehľadoch, šošovkách, hybnom geste. Na rozdiel od Jany, zlatnícky pozorne extrahujúcej pamäťové stopy najmä z fotografií, Peter svoje témy hľadá v subtílnych prienikoch šperkárskych a skulpturálnych metód. Spočiatku spája, rekonštruuje, vkladá i vyberá, plochu i priestor šperku komponuje v dikcii geologických procesov ako niečo, čo je hodné skrývať i odhaľovať. Pozorne laboruje so štruktúrami, tvarmi, dynamizuje ich napätím biomorfných a amorfných prvkov, alebo ich náznakom figúr pripravuje na príbeh. Nábeh na experiment ho postupne vedie od preferencie striebra aj k práci s materiálmi, ktoré vyžadujú celkom iný typ uvažovania ako konzervatívne zlatnícky. Plexisklom a corianom vstupuje do digitálneho prostredia, novou je i osobná a zároveň univerzálna, pokorne emotívna téma materstva či neskôr manželstva, arti – kulovaná ako svojské a nejednoznačné relikvie/relikviáre. Ako participatíny vzťah tvorcu a nositeľa nastavuje svoju najnovšiu kolekciu, ktorá môže byť šperkárskou verziou portrétu, nechýba jej ale ani senzitivita a náboj autentických talizmanov a amuletov.

Jana, ty si jednou z prvých absolventiek špeciálneho šperkárskeho školenia na VŠVU v Bratislave. Študovala si u Antona Cepku i Karola Weisslechnera. Čím žil autorský šperk v deväťdesiatych rokoch?

Bolo to euforické obdobie. Šperkom sme úplne žili. Nasávali sme informácie, ktoré boli zrazu dostupné. Mohli sme sledovať, čo sa deje vo svete, začali sme chodiť na výmenné pobyty, workshopy do zahraničia. Bratislavský ateliér šperku vtedy spolupracoval aj s ateliérom šperku Vratislava Karla Nováka na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, v lete sme mávali workshop s pražskými študentmi. Tiež som mala možnosť zúčastniť sa workshopu vo švajčiarskom Braunwalde. Príležitosť pracovať so známymi zahraničnými šperkármi som dostala v roku 1992 na 2. ročníku medzinárodného sympózia umeleckého šperku v Kremnici, kde som sa stretla napr. s Ruudtom Petersom.

A čo sa dialo v Bratislave? Robili sa nejaké šperkárske akcie, výstavy?

Agneša Schrammová vtedy viedla Auru2, organizovala rôzne výstavy autorského šperku, viacero výstav aj vyviezla do zahraničia, napr. výstava Šperk – Nová generácia bola prenesená do Londýna, Budapešti aj Gentu. Veľmi vtedy zarezonovalo medzinárodné sympózium Ars Ornata Europeana, Bratislavu navštívili zahraniční kunsthistorici a šperkári, konala sa konferencia. Robili sa módne prehliadky, kde sa spolu s odevom prezentoval aj súčasný šperk. Kurátorkou módnej prehliadky Až kam bola Ľuba Slušná, ktorá sa vtedy dosť venovala móde a jej presahom do iných odborov. Modelky predvádzali objekty na telo priamo na Námestí SNP, kde sa prechádzali medzi davom. Zaujímavá bola aj výstava v Galérii mesta Bratislavy, kde modelky ako súčasť expozície nosili prezentované objekty.

Toho všetkého ste sa vy ako študenti zúčastňovali?

Áno, stále nás prizývali. Fakt je, že v ateliéri nás bolo ešte veľmi málo – ja s Jakubom Janigom sme boli prví dvaja, potom pristúpila Helena Szilvová. A každý rok pribudli vždy dvaja. Boli sme taká malá šperkárska rodinka.

Celkom skoro po skončení školy si sa naladila na konkrétny program – skúmanie pamäti – najprv v rovine osobnej, neskôr skupinovej. Od autobiografickej „ostalgie“, fantazijnej nostalgie si postupne prešla ku kritickej reflexii normalizačnej doby. Ako to vzniklo?

Ešte počas školy som začala pracovať s témou vzťahov, zaujímali ma emócie s tým spojené, láska, city… A postupne ako sa mi menil život a prichádzali deti, začala som sa s nimi vracať do môjho detstva. Listovanie v rodinných albumoch ma naviedlo preniesť rodinnú históriu do šperku a urobila som kolekciu Obrázky z rodinného albumu. Vtedy som si uvedomila, aké unifikované sú vlastne rodinné fotky, všetci máme v albumoch Vianoce, školské besiedky, narodeniny, svadby. Navyše veľa z tých ľudí už nepoznáme, zostarli alebo zomreli. Zostáva iba spomienka a prázdno.

Čas plynie a nezanecháva stopy. Ako si tie zabúdané spomienky do šperkov vrátila?

Spočiatku som zaznamenávala to, s čím som sa v živote stretávala. Neskôr som hľadala motívy vo vlastnom detstve, v rodinných fotografiách, v albumoch po starých rodičoch, vo fotografiách môjho muža. Vynechávala som tváre, z tiel ostávali iba siluety, zameriavala som sa na odevy, na predmety. Vyberala som si veľakrát obrázky, ktoré vôbec neboli zaujímavé, len ma oslovila kompozícia alebo zachytená situácia. Niektoré obrázky som kopírovala na fóliu, čím získali transparentnosť. To, čo som považovala za dôležité, som zvýraznila podloženým strieborným materiálom. Priestor som tvorila vrstvením prerezávaných plôch. Tak ako sa nám vrstvia spomienky. Za prvý šperk tejto kolekcie považujem brošňu Heilige Schlafen, ktorú som urobila v roku 2002 na sympóziu v Erfurte. Použila som tu fotografiu na fólii, na ktorej som so svojím synom, obaja spiaci. Postavy som podložila plechom, do ktorého som vyrezala slová uspávanky. Kompozíciu som doplnila lupou, ktorá upriamuje pozornosť na dieťa.

Na mňa veľmi zapôsobil šperk, je to vlastne medailón, do ktorého si vložila snímku tehotenského ultrazvuku svojho syna. To je celkom silný prienik do tvojho privátneho priestoru.

Urobila som si malý rozkladací oltárik s lupou nad embryom. Obrázok sa mi zdal taký pekný, že som ho nemohla nepoužiť. V tom čase som urobila aj záves s použitím pozitívneho tehotenského testu a napokon aj rodostrom s vlasmi môjho syna a menami a dátumami najbližšej rodiny.

Odkrývanie rodinných príbehov ti zjavne prestalo stačiť. Čo naštartovalo presun z domáceho ihriska smerom von?

U nás na chalupe som raz našla staré pohľadnice a medzi nimi bol obrázok, ktorý som tam mala dlho len tak odložený. Boli to dvaja muži, ktorí mi evokovali manželský pár. Dlho som si hovorila, že sa ma to vlastne netýka. Mala som pocit, že budem parazitovať na téme homosexuality, ale zároveň ma hnevalo, ako je politicky zneužívaná. Takže napokon som ten obrázok použila a postupne pribudli ďalšie. Tak vznikla kolekcia Láska je láska.

V tejto kolekcii je aj brošňa, ktorá sa veľmi trefne volá Pobozkaj žabu. A o lásku v nej veru nejde. Bozkávajú sa komunistickí pohlavári a sú celkom konkrétnym znepokojujúcim obratom.

Už počas tvorby kolekcie Obrázky z rodinného albumu som neustále narážala na fotografie pionierov alebo prvomájových sprievodov, starká mala obrázky z výletov organizovaných ROH. Popri kolekcii Love is Love som urobila aj šperk s pioniermi a aj so slávnymi Brežnevovými bozkami. Povedala som si, že sentimentalita mi už nestačí, že by bolo odo mňa úprimné, keby som svoje detstvo zasadila do reality. A tou bol socializmus. Moja kolekcia Where Are You From je možno spôsob, ako sa s tým vyrovnávam. Žili sme v sivých panelákoch, boli sme siví ľudia, pionieri „pod červenou hviezdou zrodení“. Z okna sme sa pozerali do Rakúska a vedeli sme, že sa tam tak ľahko nedostaneme. Teraz bývam neďaleko hranice a bicyklujem sa po ceste, po ktorej chodili iba hraničiari, vedľa Moravy, kde umierali ľudia, čo sa pokúsili o útek. Ja sama som nijako netrpela. Moja rodina nebola nejako zvlášť prenasledovaná, rodičia neboli disidenti, bola som iskrička, pionierka aj zväzáčka. A aj keď som nechcela, bola som toho súčasťou. Žili sme v schizofrénnej dobe, niečo iné sa hovorilo doma, niečo iné vonku. Napriek tomu, že som mala krásne detstvo v milujúcej rodine, myslím, že spoločenské prostredie a doba, v ktorej sme žili, poznačila nielen mňa, ale aj celú moju generáciu.

Tvoja najnovšia kolekcia Frauen- -Fleiss je tak trochu návratom, pripomenula mi naratív ženy, ktorý si použila v sérii Láska je láska. Alebo je to len formálna podobnosť a dnes je to pátranie po niečom celkom inom?

Potrebovala som oddych od panelákov a pionierov. Je to ťaživá téma. Nehovorím, že som ju uzavrela, asi budem pokračovať paralelne ďalej, ale chcela som vykročiť aj niekam inam. A tak som zasa otvorila obal z chalupy so starými novinami, výšivkovými motívmi, pauzákovými kresbami a návodmi. A predstavovala som si ženu, ktorá všetko toto zozbierala. Ako v roku 1910 sedí pri okne v baníckom dome, vyšíva a vôbec netuší, čo ju čaká v tom strašnom dvadsiatom storočí. Fragmenty z prílohy novín pre ženy zalievam do epoxidu, papier sa stáva transparentný, text prekrýva obrázky. Papier čiastočne pozlacujem alebo postriebrujem, dopĺňam obrázky mojimi zásahmi, pokračujem v ručných prácach. Na jednej strane ma láka poetickosť obrázkov, na druhej strane je myšlienka na ženy z prelomu storočí a vedomie, že to v tej mojej milovanej baníckej dolinke nemali vôbec jednoduché.

Peter, ty si študoval sochárstvo v ateliéri Jozefa Jankoviča, istý čas si bol jeho asistentom. Jankovič sa šperku venoval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a sochárska stopa v slovenskom autorskom šperku je aj jeho zásluhou zreteľná. Mali ste úlohy sledujúce témy šperku, alebo to bola preňho uzavretá kapitola, či ako napísal Juraj Mojžiš v jeho monografii, jedna z náhradných stratégií?

On to tak definoval. Bolo to jeho momentálne riešenie, tvorivé aj existenčné, aby nevypadol z pracovného kolobehu. Hovorili sme skôr v tom zmysle, že dospel k potrebe spájať malé veci s veľkými. Nemal problém s tým, keď si budem paralelne odskakovať vedľa, k šperku. Vítal intermediálne presahy, ale nikdy sme nedostávali cielené formálne alebo tematické úlohy. Moje projekty posudzoval iba z formálnej stránky, aby to fungovalo. To bola jeho podmienka. Do témy nikdy nezasahoval.

Takže bolo užitočné, že skúsenosť so šperkom mal?

Určite, veľa ľudí jeho generácie šperk neštudovalo, oddelení šperku nebolo veľa a k šperku sa dostávali cez iné médiá. Presahy do iného odboru alebo rozmeru boli prirodzené. Byť korigovaný Jankovičom a zároveň Cepkom som pociťoval ako prirodzenú výhodu, ktorá ma posúvala rýchlejšie dopredu. Obaja mali skúsenosť s malým a zároveň veľkým formátom. Skoro vždy som na svoje otázky dostal veľmi podobnú odpoveď.

Sochársky šperk má v krátkych dejinách slovenského autorského šperku silnú pozíciu. Teba vnímam ako tvorcu, ktorý sa k tomuto prístupu prirodzene hlásil (bolo to dané napr. tvojím školením), ale paralelne sledoval aj iné záujmy. Stotožňuješ sa napr. s definíciou sochárskeho šperku ako malej plastiky?

Pôvodne som z tohto postulátu vychádzal, aj som sa to snažil nejako syntetizovať. Ešte v diplomovke som sa snažil zjednocovať sochy so šperkami, ale príliš mi to nešlo. Čím som bol starší, tým viac som si uvedomoval, že každé médium má svoje špecifiká. A mňa bavilo ponárať sa do toho, čo je pre šperkárov samozrejmé. Vyjadriť sa v malom priestore, hľadať detail, pracovať s estetikou dekorácie a nepracovať s adaptáciou sochy na šperk. To, čo je pre šperkárov prirodzené, ja s radosťou objavujem. A snažím sa odstrihávať od zväčšenia alebo zmenšenia. Cielene neuvažujem o tom, či to je sochárske, skôr sa snažím o opak. Ale asi to tak pôsobí, pretože moje okolie to tak vo všeobecnosti vníma.

Už dávnejšie si vo svojich šperkoch začal uplatňovať kolaboratívny princíp – fragment šperku iného autora si zakomponoval do svojho. V Amuletoch, tvojich najnovších dielach, si tento koncept rozšíril aj na nositeľa šperku. Čím sú pre teba participácie také zaujímavé?

Je to pre mňa vzrušujúca hra, ktorá nie je len tvorbou autonómneho šperku v izolácii ateliéru. Pracoval som s reálnou osobou, rozprávali sme sa, zrealizoval som amulet zložený z 3D skenu ruky a prineseného artefaktu a vo finále som hneď videl, či som očakávania naplnil. Prinesený objekt, ktorý bol nositeľom osobného príbehu, bol pre mňa svojím spôsobom výzva a zároveň odľahčenie. Téma bola hotová, ideu na seba viazal objekt a ja som ho len formálne spracovával. V najlepšej viere, akú som mal. V tej chvíli ma to veľmi bavilo a oslobodzovalo. Otvorilo mi to úžasné formálne možnosti a zároveň to bola cesta, ako sa dostať zo zabehnutých stereotypov.

Jedna z tvojich novších kolekcií sa venuje téme obrúčky ako symbolu manželstva. Dôležitú úlohu v nej hrá fúzia presvedčivo zohratých zlatníckych postupov a digitálnej frézy. Ale to je forma diela, prečo si však koncept spojenia dvoch ľudí postavil práve na symbolike relikvie?

Na jednej strane má relikvia silnú vnútornú výpovednú hodnotu založenú na viere v jej príbeh a autenticitu. Na druhej strane je to niečo veľmi banálne, staromódne, možno až smiešne. Preto som to namontoval na tému snubného prsteňa. Pre niekoho to je vec, ktorá je vnútorne podstatná a dôležitá, pre niekoho prežitá a nepodstatná. Nedokážem zadefinovať, ktorá z tých ciest je horšia alebo lepšia. Každopádne téma manželstva je niečo, o čom ľudia v mojom veku pomerne často rozmýšľajú. Ja som iba zviditeľnil jednu z otázok, ktoré človek rieši.

Pritom prsteň tam často celkom absentuje.

Áno, ale ja nechcem dávať riešenia. Raz tam je, raz nie je. Raz je to otočené k sebe, raz od seba. Digitálna technológia mi to dovoľuje, čo bolo dobre vidieť v kolekcii Matka a syn. Je to spôsob uvažovania, ako keď riešiš v hlave nejaký problém, prevraciaš ho, otáčaš, kombinuješ, porovnávaš uhly pohľadov. Digitál ti umožňuje povrch prevracať na všetky strany, pozrieť naň zhora, zdola, zblízka, zďaleka, rezať, kombinovať, skladať. Ctrl-c, ctrl-v.

Takže digitálne technológie ti otvorili niečo nové? Mne sa na tvojom prístupe páči aj to, že sa nevzdávaš klasických zlatníckych alebo klenotníckych princípov, ale zároveň do toho zásadne vstúpiš z celkom iných dverí.

Digitálna technológia je pre mňa len ďalší nástroj. Profesijne som s ním pracoval už dávno a možno desať rokov som ho pri svojich projektoch nepoužíval. Teraz ju mám do určitej miery zvládnutú, viem s ňou narábať ako s ceruzkou. A až v tej chvíli ma začalo napadať, čo sa s tým dá robiť, ako sa to dá posunúť ďalej. Dovtedy by som zrejme len exhiboval technológiou, ale to je niečo, čo rýchlo zastaráva. To, že spájam starú a novú technológiu, je možno aj môj spôsob žitia, spôsob môjho uvažovania. Je to rešpektovanie oboch svetov. Dokonca mi mentálne vyhovuje, že x dní pracujem za monitorom v 21. storočí a x dní sa prepnem, vrátim sa do dielne, pustím si Bacha a presúvam sa technologicky a mentálne pár sto rokov nazad. Jedným z dôvodov, prečo robím šperk, je pravidlo uzáveru. Viem, že to má nejaký pevný bod. Má sa to dať zavesiť na človeka a nosiť. Zároveň je to niečo, čo určuje prirodzené miesto, kam šperk patrí. Mám východisko a cieľ.

To bude asi dôvod, prečo sa nevzdávam klasických zlatníckych postupov, svojím spôsobom ma vždy uzemnia.

V kolekcii Relikvie si v rámci výstavy mal aj práce, ktoré by sa dali s určitou mierou zjednodušenia nazvať šperkárskym dizajnom. To bolo asi prvýkrát, kedy si do tejto oblasti zamieril. Aký bol tvoj zámer? Je to level, v ktorom chceš pokračovať?

Neviem, kam to zájde a čo s tým urobím. Sú to pootvorené dvere, zatiaľ to nie je celkom moja šálka kávy. Rozhodne si myslím, že tvorba na tejto pôde nie je ľahká A aj keď veci na každodenné použitie pôsobia veľmi samozrejme a jednoducho, cesta k nim je náročná. Je to nezáväzná hra, možno ako môj pokus spájať sochu a šperk.

A čo, ty, Jana? Voľná tvorba je pre teba výlučnou záležitosťou?

Vyrobiť dobrý dizajnový šperk vôbec nie je ľahké. Párkrát som si to vyskúšala, mám urobených zopár drobností, ale primárne sa dizajnu nevenujem. Občas robím svadobné obrúčky s textami, rozkladacie, ale voľná tvorba ma baví viac.

Často pracujete spolu. Každý z vás má charakteristický program, ale myslím, že zdieľate citlivosť a odvahu komunikovať šperkom výsostne osobné i naliehavo univerzálne témy.

JM: Tým, že spolu žijeme aj pracujeme v spoločnom priestore, je prirodzené, že sa navzájom ovplyvňujeme. Napriek tomu dúfam, že sme vo svojej tvorbe dostatočne odlišní. Myslím, že sa zhodujeme v tom, že šperk je pre nás prostriedok, médium na vyjadrenie vlastnej témy, idey.

PM: Zhruba dvadsať rokov zdieľame jeden stôl, jedno náradie, jeden priestor. Sledujeme svoje cesty, komunikujeme, vychádzame zo spoločne prežitého života, vidíme si až na dno taniera. Presne vieme, kedy blufujeme, kedy balansujeme na ostrí noža a kedy je to smrteľne vážne. Je to výhoda aj nevýhoda zároveň. Snažíme sa o individuálne témy a programy, ale miesto, v ktorom je naša tvorba najbližšie, je asi formát šperku, ktorému sa venujeme, a náš nárok, čo by mal spĺňať. Možno preto sme schopní vystavovať spolu. Nejakým spôsobom tie veci komunikujú, ale zároveň je jasné, že to urobili dvaja ľudia.

Karol Weisslechner v jednom rozhovore povedal, že keď v neznámom prostredí povie, že je šperkár, tak ľudia zväčša vôbec netušia, čo si majú pod tým predstaviť. Možno prvé im napadne, že robí motýliky s briliantíkmi. Celkom tristné je podľa mňa aj čítať, ako chápu autorský šperk v bežných médiách. Akú máte skúsenosť vy? Ako vás vníma poučené i nepoučené okolie?

JM: Práve preto radšej hovorievam, že som výtvarníčka. Reakcie laikov sú veľmi individuálne. Ak sa nedám odradiť počiatočnými otázkami typu, z čoho robíš šperky, kde ich predávaš a za koľko, a trpezlivo vysvetľujem, ukazujem, vtedy často príde prekvapenie a záujem. A to ma vždy poteší. Poučené publikum už snáď čosi tuší.

PM: Je pochopiteľné, že ľudia nepoznajú pozíciu autorského šperku, skutočne to nie je zavedená a známa disciplína v porovnaní napr. s maľbou alebo sochou. Vychádza z pozícií kvalitnej zlatníckej skúsenosti, voľného umenia a dizajnu. Časť publika sa rada necháva unášať príbehom, filozofujúcim konceptom alebo dizajnérsky redukovanou funkciou a prestáva vnímať potrebu zdobnosti alebo materiálovej hodnoty.

Pred pár rokmi na mníchovskom Schmucku uvádzali tamojší študenti šperku svoju výstavu tak, že chodili cez vernisáž pomedzi ľudí v kabátoch. V určitej chvíli ho roztvorili a prítomní mohli zazrieť vo vnútri kabáta inštalované šperky. Tento spôsob, ako zaujať a vymedziť sa v prostredí, ktoré je šperku plné, sa mi zdal vtipný a svieži. Aké stratégie ale zvoliť, keď v našom prostredí šperk skôr chýba?

JM: Klasická výstava šperku je pomerne nudná záležitosť: čosi malé vo vitrínkach. Niekedy to ale v našich podmienkach inak ani nejde. V zahraničí je bežné, že v malých galériách je šperk vystavený voľne a divák sa ho môže dotýkať. Priznám sa, že u nás si na to veľmi netrúfam. Veľmi si vážim, že moji kolegovia už roky v Bratislave organizujú medzinárodnú konferenciu o súčasnom autorskom šperku Šperkstret. Súčasťou je maratón prednášok na danú tému a veľa sprievodných akcií predovšetkým vo forme výstav. Konferencia je voľne prístupná, bohužiaľ, stále nevidím väčší záujem z prostredia laickej verejnosti. Obávam sa, že Bratislava je už umením a kultúrnymi udalosťami pomerne presýtená. Vystavovať šperk inak sme skúsili v roku 2013 v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. Na výstave Ready To Wear sme šperky nainštalovali na odevy zapožičané od našich kamarátov, ktorí vyplnili jednoduchý „šperkársky“ dotazník doplnený fotografiou účastníka so šperkom. Hľadali sme spôsob, ako priblížiť autorský šperk širokému publiku, a myslím, že reakcie boli priaznivé.

PM: U nás je to skôr popularizácia a vymedzovanie sa so voči zabehnutým výtvarným disciplínam. Sme na dobrej ceste, máme možnosť stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania vo výtvarnom šperku. Existujú pravidelné teoretické aj výstavné akcie zamerané na autorský šperk, prichádza k nám veľa hosťujúcich pedagógov zo zahraničia a vycestovať na stáž alebo výstavu nie je problém. Napriek tomu to je beh na dlhú trať, kým sa tento formát stane zberateľsky samozrejmým, kým vznikne sekundárny trh a ľudia sa začnú autorským šperkom prezentovať, kým bude nosený a akceptovaný. Na druhej strane ma teší, že ak si v tejto dobe niekto nájde k nemu cestu, robí to pre svoju radosť a odpadáva pri tom akýkoľvek kalkul budúcich predajov.

Tento rozhovor pripravujeme v Umeleckopriemyselnom múzeu v Prahe a o pár hodín nás čaká otvorenie vašej výstavy. Ako vznikla táto spolupráca?

JM: Po sérii našich výstav v roku 2018 sme ponúkli výstavu aj do Čiech, kde sme získali pozitívnu odozvu od Petry Matějovičovej, kurátorky šperku z Umeleckopriemyselného múzea. Po niekoľkých rokoch vznikla situácia, že máme väčšinu prác pohromade a máme radosť, že ich môžeme vystaviť aj v Prahe.

PM: Petra Matějovičová urobila selekciu prác z posledných dvadsiatich rokov. Je to veľká výzva prezentovať sa na fóre, ktoré sa dlhodobo venuje užitému umeniu a šperku, a som veľmi zvedavý, či to v tejto konkurencii so cťou ustojíme.

Zo Stupavy, kde bývate a tvoríte a kde sme viedli prvú časť rozhovoru, sme sa teda presunuli o pár sto kilometrov ďalej. Ale to u vás nie je výnimka, v posledných troch-štyroch rokoch veľa vystavujete po celom Slovensku. Čo vás naladilo na taký svižný výstavný maratón a čo bude po Prahe?

JM: Samostatne sme vystavovali priebežne, ale asi nie až tak často. V roku 2018 sme získali finančnú podporu z Fondu na podporu umenia na výstavný projekt 20+, čo bola séria troch výstav v Bratislave, Piešťanoch a Žiline, ku ktorým sme mohli vydať aj katalóg. Myslím, že nám to pomohlo otvoriť nové spolupráce. Pokračujeme ďalej, tento rok sme vystavovali v SNG – na Zvolenskom zámku a teraz v Prahe. Budúci rok máme naplánované ďalšie výstavné projekty v Bratislave, Paríži a vo Viedni. Snáď to vyjde.

PM: Pomaly sa nám končí životné obdobie, kedy sme sa intenzívne venovali deťom a rodine. Bol to čas, ktorý ma naplnil zážitkami a emóciami. Spracovávam ich a myslím, že ešte dlho budem. V tomto období sme sa od tvorby neodstrihli, ale teraz na ňu máme podstatne viac času. Budúci rok nás čakajú tri autorské výstavy, na ktoré pripravujeme nové veci..

Viera Kleinová je historička umenia. Pôsobí v Slovenskej národnej galérii ako kurátorka zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry.