Od materiálnosti k dematerializácii

Kreatívne prenikanie vrstvami materiálneho sveta siaha od poznania pragmatických funkcií vecí, ich účelných tvarov až po znalosti a identifikáciu ich rôznorodých významových navrstvení.

Takto pochopený predmet je „materiál“, z ktorého František Burian skladá svoje nové dizajny, neuchopiteľné, expanzívne aj meditatívne. Sú vyskladané z fragmentov produktov súčasného sveta, ktoré sa akoby náhodou ocitli v jeho sieti. Predmety, ktoré tu uviazli, sú v jeho podaní symptómami konkrétnej individuálnej existencie, no aj širšej spoločenskej. Z Burianovej dezilúzie a rezignácie na tvorbu a zmnožovanie predmetov vzniká snaha veci skutočne vidieť. Cez sprostredkovanie vlastných objektov obrazom, k čomu Burian nakoniec dospel, naznačuje potrebný odstup od vecí. Medzi vecami, ktoré fyzicky existujú a ich obrazom sa môže odohrávať skutočné myslenie o potrebe dizajnu, jeho možnostiach a hraniciach. Tie spočívajú skôr v tom, ako si poradiť s premnožením produktov, ku ktorému výdatne prispeli práve dizajnéri, a to si Burian veľmi presne uvedomuje. Súbor textov publikácie Art design. František Burian a študenti predstavuje, ako túto cestu František Burian doteraz absolvoval. Rovnovážne kladie k sebe texty historikov a teoretikov dizajnu zo Slovenska a Čiech, s protiváhou priamych reflexií študentov na pedagogické metódy Františka Buriana. Zdeno Kolesár, autor nosnej prehľadovej, chronologicky koncipovanej štúdie mal možnosť zblízka dlhoročne pozorovať a zaznamenávať vývoj jeho tvorby aj pedagogického pôsobenia na VŠVU v Bratislave. To mu dovolilo objektívne zhodnocovať zmeny a posuny autora, pričom ho poháňala aj dynamika vlastného zaujatia. Kolesárovi v jeho tvorbe konvenujú aktuálne témy, ktorými sa už v predstihu, až priam prorocky Burian zaoberal. Ide o rezignáciu na dizajnéra ako na tvorcu bezvýhradne nových vecí v duchu optimizmu moderny a obrat k iným témam: ku konceptuálnemu zmýšľaniu o dizajne, k témam udržateľnosti, ekológie, úlohe dizajnéra ako nástroja spoločenskej zmeny, dizajnéra, ktorý nevytvára materiálny produkt, ale ponúka súbor riešení. Kniha mohla byť napísaná azda už o jedno desaťročie skôr, ale ešte bez súčasného zavŕšenia a jednoznačnej orientácie Buriana a jeho školy na tvorbu konceptuálnych objektov. Na dizajnérskej tvorbe Františka Buriana je pozoruhodný prechod od vážneho praktického, najmä strojárskeho dizajnu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, ku kritickému dizajnu už koncom rokov osemdesiatych. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Burianove experimenty s dizajnom postupne dostávali aj na verejnosť v podobe fotografických záberov publikovaných v časopisoch a zverejňovaných na výstavách. V stredoeurópskom priestore sa v postsocialistickej ére len vtedy začínala tvoriť konzumná spoločnosť, tak ako ju poznal už najmenej tri desaťročia západný svet. Preto sme často nevedeli ešte doceniť obsahovú stránku týchto diel a považovali sme ich iba za formálnu hru. Hľadali sme zmysel v úžitkovej funkcii cez optiku modernistických postulátov. Burian svojím dizajnom problémy nastoľoval, neriešil ich, ale poukazoval na ne, hľadal a rozpoznával, kládol presné otázky, vyhmatával citlivé miesta. Neuložil dizajnu žiadne limity, stotožnil ho s myslením o čomkoľvek, a tak sa snažil viesť aj svojich študentov – robiť dizajn, ktorý je čo najviac oslobodený od obmedzení. Sloboda je uvedomenie si nutnosti a Burian pokladal za nutné práve to. Vzhľadom na to, že mu pôsobenie na škole poskytlo väčšiu slobodu a nezávislosť, mohol si dovoliť pracovať podľa svojho a k dizajnu pristupovať ako ku spôsobu sebavyjadrenia. Dizajn sa stal v období jeho nástupu na VŠVU oproti klasickým spôsobom dovtedajšej výučby nástrojom výskumu spoločenskej reality, čím sa priblížil k slobodnejším polohám dizajnu, ako nám ukazovali podobné príklady v osobe Ettoreho Sottsassa alebo Alessandra Mendiniho. Burian ako prvý dizajnér v bývalom Československu prišiel s názorom, že dizajn nemusí mať praktický zmysel či funkciu alebo komerčnú hodnotu. Funkciou dizajnu môže byť zdieľanie myšlienky alebo takýto dizajn poskytuje možnosť uskutočniť určitý výskum, napríklad s materiálmi, technológiami. Proces tejto transformácie z jednej formy dizajnu do druhej, sa paradoxne odohrával v čase, keď zvyšok nášho dizajnérskeho sveta videl nádej v sebarealizácii práve cez vidinu množenia sa komerčných objednávok.

Texty v knihe jasne zaznamenávajú, ale aj logicky prelínajú spomínané tri polohy tvorby Františka Buriana. Na interpretáciu jeho tvorivej fázy s postupnou dematerializáciou objektu trvajúcu podnes sa dôrazne zamerala Viera Kleinová. Dôležitosť etapy tvorby priemyselného dizajnu pomenoval Maroš Schmidt priamou analýzou navrhnutých a tiež realizovaných strojov. Tu aj naznačil rozpor a možno začiatky Burianovej dezilúzie medzi tým, čo bolo premyslene navrhnuté a tým, čo sa za cenu mnohých kompromisov nakoniec zrealizovalo. Maroš Schmidt však poukázal aj na to, že bez industriálu by nebol koncept a bez konceptu art. Dôležitá oblasť pedagogickej tvorby a práce s myslením študentov a vplyv na formovanie ateliérov v Bratislave a Zlíne opisuje Lucie Šmardová. Viacpohľadovosť, introspektívnosť aj momentkovosť prinášajú pohľady zvnútra von – vyjadrenia študentov, v ktorých sa najmä jeho súčasný asistent Marián Laššák pokúsil aj o objektívnu reflexiu jeho dizajnérskej tvorby z „dematerializačného“ obdobia, pri ktorej celý čas bol a pomenúva jej mentálne napojenia na európsku scénu, najmä holandskú.

V „dematerializačnej“ fáze dizajnérskej tvorby rozoznávame ako takmer u všetkých autorov dve etapy v Burianovej tvorbe: produktovú a viac umeleckú, alebo tzv. artovú. Tu sa natíska otázka, prečo sú potom veci, ktoré nemajú praktickú funkciu, považované za dizajn a nie za voľné výtvarné umenie? Sčasti preto, lebo Burianove diela, podobne ako v rôznej miere aj práce jeho študentov, boli vytvorené dizajnérskym procesom, hotové diela obsahujú často aspoň dizajnérsku ilúziu, čo umelecké diela síce tiež môžu, ale nemusia mať.

Burianove diela sú uvažovaním o dizajne, o jeho funkciách, možnostiach, hraniciach, s výrazným kritickým a pesimistickým aspektom. Budúcnosť odboru sa súbežne u viacerých autorov aj teoretikov hľadá aj v iných prístupoch – v dematerializácii produktu, postmechanických postupoch, vývoji nových materiálov a technológií, digitalizácii a osobnej zainteresovanosti vlastníka, a tiež presune úlohy dizajnéra do tvorcu užívateľského rozhrania sprostredkujúceho komplikované technológie tak, aby sa neuzatvárali do seba. Pokrok je relativizovaný a znejasnený jeho terajšími výsledkami, keď sme sa ocitli v zlomovom čase, v období prírodných, ekonomických, vojnových, informačných, ale aj individuálnych kríz. Prírodné zdroje sú vyčerpané, žijeme už na dlh. Práca dizajnéra už nebude len v spoluvytváraní hnacích síl pokroku, v práci na stále krajších chladničkách či autách. Proroci dizajnu už o tom hovoria viac ako polstoročie, k ich pýtajúcim sa a naliehajúcim hlasom kladúcim otázky určite patrí aj ten Burianov.

Tibor Uhrín je dizajnér a pedagóg. V dizajnérskej tvorbe využíva najmä remeselné spôsoby výroby. Je vedúcim Katedry dizajnu na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, vedie ateliér Inovácia. Publikuje úvahy o remesle a dizajne, napísal knihu Drevo, dizajn a tradícia.