Ocenení a nominovaní. Rozhovor s Veronikou Muchovou

Každá súťaž, vrátane domovskej Národnej ceny za dizajn, pre verejnosť vrcholí odovzdávaním cien. Naším blokom príspevkov, ktoré vznikajú v súvislosti s ďalším ročníkom NCD, sa však snažíme vysledovať, čo sa deje s víťaznými dielami a ich autormi neskôr, po slávnostnom galaprograme, keď sa dizajnérsky život vráti do normálnych koľají. Napokon veď (nielen) v tejto súťaži ide predovšetkým o to, aby boli ocenené životaschopné projekty.

Žime farbami! (Veronika Muchová)
Nominácia na Národnú cenu za dizajn 2021 a Špeciálne uznanie za kolekciu s potenciálom pre sériovú výrobu v kategórii Študentský dizajn /pedagóg Mária Fulková

Veronika Muchová (1996) je mladá textilná dizajnérka, pre ktorú je prepojenie s praxou jednou z dôležitých tém, rovnako významnou, ako prinášať farbitosť do životov ľudí. Aktuálne pracuje v slovenskej firme Dedoles, kde sa jej darí plniť si dávny sen, a to navrhovať pre sériovú výrobu a zároveň získavať praktické skúsenosti ako textilná dizajnérka.

Textilnú tvorbu si študovala na bratislavskej ŠÚV-ke a následne aj na VŠVU v Ateliéri textilného dizajnu u Márie Fulkovej. Vyzerá to ako priamočiara cesta. Bolo to tak?

Textil som začala študovať tak trochu náhodou. Vedela som, že chcem ísť študovať umenie, nevedela som však, čo konkrétne. A logika ma zaviedla na prijímačky na grafický dizajn, kam ma síce vtedy neprijali, ale prijali ma práve na textilnú tvorbu. Netrvalo dlho a k textilu som si vytvorila blízky vzťah. Takže vlastne náhoda, no pre mňa šťastná.

VŠVU si absolvovala v roku 2021 a v rovnakom roku si získala v NCD 2021 za svoju bakalársku prácu Žime farbami! Špeciálne uznanie za kolekciu s potenciálom pre sériovú výrobu. Čo pre teba ocenenie znamenalo v dobe, keď si, predpokladám, mala plnú hlavu diplomovej práce?

Mňa veľmi potešila už samotná nominácia. Najmä v tom zmysle, že som dostala podporu i mimo akademickej pôdy. Pretože je to iné, keď význam práce vidí aj niekto, kto s vami po celý čas nebol počas procesu jej vzniku. A tu to bola medzinárodná porota. Mojím snom je robiť dizajn, ktorý sa dostáva čo najviac k ľuďom, čiže toto konkrétne ocenenie bolo pre mňa znakom, že idem dobrou cestou. Že má moja práca presne ten potenciál, ktorý by som chcela dosahovať.

Malo ocenenie i nejaký konkrétny dopad, napríklad priestor na prezentáciu tvojej tvorby či dokonca nejaké zákazky?

Dostala som priestor v relácii Čerstvé ovocie, čo považujem za skvelé. Následne som sa v bratislavskej Galérii X aj vďaka úspechu v NCD zúčastnila skupinovej výstavy Textilný dizajn II.. Určite však bolo pre mňa prínosné najmä to, že moju tvorbu spoznali ďalší ľudia.

Povedzme si, prosím, o tejto práci ešte konkrétnejšie. Pamätám si, že si mala rovnomennú prácu prihlásenú ešte do súťaže NCD 2019. Išlo o farebný koberec, ktorý bolo možné vyskladať do rôznych kompozícií. Ako táto práca súvisela s neskoršou ocenenou bakalárskou prácou?

Áno, koberec bol semestrálnou prácou. Spája ich nielen názov, ale i rovnaký zámer – priniesť ľuďom domov viac farieb, radosti a života prostredníctvom rôznych doplnkov. V tomto prípade kúpeľňových.

Pýtam sa ťa na súvislosť najmä preto, že medzi týmto kobercom a ocenenou prácou vidím veľký posun. Koberec je naozaj ešte študentskou prácou, experimentom, no bakalársku prácu si skutočne viem predstaviť v sériovej výrobe a v mnohých domácnostiach.

Áno, ocenená bola moja bakalárska práca – mala som na ňu dostatok času a mohla som sa jej venovať komplexne. Mohla som si detaily analyzovať, zaoberala som sa trendovými farbami aktuálneho roku, koncepčne som to oveľa viac stavala na úžitkovosť. Zároveň som chcela vytvoriť aj malú kolekciu, súčasťou ktorej sú uteráky, kúpeľňové závesy a kachličky. K textilu som pridala materiál keramiky, ktorý som ako polotovar potláčala. Autorský vklad je tu teda vo forme vlastnoručnej potlače na povrchu kachličiek, čiže v podstate i tu som použila princíp, ktorý je charakteristický aj pre textilný dizajn.

Mala si od začiatku ambíciu sériovej výroby?

Prvotne nie. No zároveň som vždy premýšľala nad tým, aké postupy a princípy zvoliť, aby to bolo realizovateľné. Preto som volila digitálnu tlač a nie napríklad ručné tkanie vzorov. Pri kachličkách je tiež použitá technológia tak, aby boli skutočne použiteľné a nezostali iba nefunkčným prototypom.

Čiže napriek tomu, že to nebola tvoja priorita, tak tam tento aspekt je. To ti ocenenie i potvrdilo. Ako teda práca žila ďalej. Alebo ešte žije?

Bohužiaľ, do sériovej výroby sa zatiaľ nedostala. Ale ani som sa o to v skutočnosti nepokúšala. Sama som urobila nejaké tri až štyri dotlače uterákov, ktoré si našli svojich majiteľov. Záujem o ne bol a to ma veľmi teší. Teraz aktuálne pracujem na zmene materiálu, aby bol ešte kvalitnejší. Čiže nejaký proces tam stále je a uvidíme, ako to dopadne. Bolo by skvelé, keby sa kolekciu raz podarilo dostať i do sériovej výroby, aktívne to však zatiaľ neriešim.

Ako si predstavuješ to aktívne riešenie? Pripravovali vás na škole i po tejto marketingovo-predajnej stránke?

Myslím si, že aktívne sme si neprechádzali žiadnou takouto prípravou. Určite nám to chýba, no zároveň to ani nie je cesta pre každého dizajnéra. Ja to vnímam tak, že ak by som chcela v našom prostredí tvoriť produkty, ktoré by neboli „len limitkami“, tak by som sa musela do toho naozaj naplno oprieť. Hľadať spolupráce, robiť si marketing, nájsť možnosti predaja, investovať veľa času a energie.

Ja mám trochu problém predstaviť si u nás sériovú výrobu pri neexistencii textilných závodov, tie už dávnejšie u nás postupne zanikali a aj zanikli. Existujú rôzne dielne a dielničky, no zo všetkého mám skôr komorný pocit….

Presne tak. Absolventi textilného dizajnu v podstate buď pracujú na vlastnú päsť, využívajú rôzne spolupráce, učia alebo odchádzajú do zahraničia. Prípadne úplne menia zameranie.

No napriek tomu ťa téma previazania dizajnu s praxou baví. I tvoja diplomová práca Tex-Transport, ktorá „obliekla“ sedačky bratislavskej MHD, má za cieľ dostať dobrý dizajn k množstvu ľudí v prostredí, ktoré prirodzene a intenzívne využívajú. Táto práca vznikala v spolupráci s mestom, prípadne mala nejaké reálne napojenie na Dopravný podnik?

Na začiatku tejto práce bola naozaj moja myšlienka urobiť dizajn, ktorý vykračuje z domovov k väčšiemu množstvu ľudí. Z interiéru do exteriéru. A tak som sa dostala k téme mestskej hromadnej dopravy. Začalo ma fascinovať, že sa u nás vlastne takmer nikto nezaoberá tým, aký potenciál ponúkajú napríklad obyčajné poťahy sedadiel v MHD. A pritom je to priestor, ktorý ma enormný dosah, stretáva sa s ním denno-denne množstvo ľudí. Tento priestor všetkých tých ľudí ovplyvňuje, môže ich dokonca i edukovať, vytvára identitu miest, môže byť reklamou… Komunikácia s Dopravným podnikom prebiehala, no zároveň som to vnímala tak, že túto myšlienku zatiaľ načrtávam a uvidíme, kam sa až dopracujeme. Je to komplexná téma, na ktorej je veľa práce. Niekde sa však začať musí.

Áno, ja som si toto uvedomila v lietadle fínskej spoločnosti, kde aj papierové servítky mali potlač ich najpopulárnejšej dizajnérskej značky…

U nás sa na toto vôbec nemyslí. Nikto nerieši napríklad spomínané poťahy sedadiel, je to tá posledná vec, ktorú  jednoducho dodá výrobca dopravného prostriedku, bez toho, aby sa nad jej potenciálom niekto zamýšľal.

Určite to veľmi súvisí so spomínaným vzdelávaním spoločnosti, ktoré keď chýba, stáva sa z danej témy len začarovaný kruh… Ty aktuálne pracuješ pre slovenskú firmu Dedoles, ktorú, ako mám ja pocit, u nás pozná naozaj široká verejnosť. Máš i tu ambície podobného vzdelávania alebo si tu limitovaná zadaniami a kompromismi?

Nemám rada, keď sa pri práci dizajnéra hovorí o kompromisoch. Vnímam ako prirodzené to, že keď dizajnér pracuje pre nejakú spoločnosť, tak si osvojuje jej smerovanie. Čo sa týka kreatívnej časti práce, od výberu tém po výtvarné spracovanie, máme v Dedolese voľné ruky. Určité obmedzenia súvisia s technológiou výroby, no tak to je pri každom produkte… Sú to samozrejme iné veci ako moja voľná tvorba, kde pracujem s inou estetikou, no v princípe stále napĺňam potreby daného produktu a snažím sa nachádzať optimálny výsledok. Vždy som chcela tvoriť veci, z ktorých budú mať ľudia radosť a tým pádom ich budú radi používať.

Čomu sa venuješ vo voľnej tvorbe?

Kreslím, hrám sa so vzormi a dezénmi, rada experimentujem s tlačou. A zostávam pri úžitkovom textile. No aktuálne mám po škole také obdobie stíšenia, v ktorom by som sa opäť rada vo svojej tvorbe našla. Chcem si dať na to čas. A mám šťastie, že i vďaka práci v Dedolese si to môžem dovoliť. Toto je každopádne jedna z vecí, o ktorých sa málo hovorí. Že po škole, akou je i VŠVU, kde je toho veľa a naraz, ľudia často potrebujú istý čas a priestor na to, aby si všetko čo „nasali“, upratali a mohli sa posunúť ďalej. Tak som rada, že sme sa k tejto téme dostali i tu.

Do Dedolesu si nastúpila na stáž už za štúdií. Počas tohto obdobia sa teda prelínala tvoja voľná autorská tvorba v škole v podstate s anonymnou prácou pre firmu. Inklinuješ k niektorému typu viac?

Mne tá anonymná práca otvára cestu k autorským veciam. Vďaka tomu, že tam si naplním svoju silnú potrebu „dizajnu pre ľudí“, si dovolím nezaoberať sa tým vo voľnej tvorbe a je mi tam ľahšie.

Okrem toho i učíš. Niekoľko rokov si popri škole učila na ZUŠ-ke, lektorovala si detské kurzy Deti vo forme pre SCD (i iné), aktuálne vedieš ako externý pedagóg predmet Digitálne textilné navrhovanie na Katedre textilnej tvorby VŠVU. Čerpáš i tu inšpirácie?

Áno, určite sa istým spôsobom vzájomne ovplyvňujeme a verím, že nazretím na iné pohľady druhého, či už dieťaťa, študenta alebo profesionálneho dizajnéra, umelca sa vzájomne aj inšpirujeme.

Mne to veľmi zapadá do tvojho konceptu, že chceš dostávať dizajn k ľuďom. Tým, že ho prakticky tvoríš i teoreticky učíš. Budem držať palce tebe ako dizajnérke, i nám ako krajine, aby sa to darilo!