O nových metódach v dizajne, jeho dôležitých témach. O workshope Interspecies Communication. Druhá časť rozhovoru Lenky Hámošovej so Zuzanou Zmatekovou

Zuzana Zmateková na festivale Uroboros viedla workshop s názvom Interspecies Communication (medzidruhová komunikácia), ktorý hľadal možnosti komunikácie s ďalšími biologickými druhmi. 

Lenka: V poslednej dobe ma nadchýna využívať dizajn ako metódu na zastrešenie medziodborovej spolupráce. Vďaka dizajnovým metódam je možné vytvoriť interdisciplinárne workshopy, na ktorých prebieha spolupráca ľudí z úplne odlišných odvetví, nadizajnovať najprístupnejšiu formu interakcie, jednotlivé aktivity, prípadne objekty, prostredníctvom ktorých je možné odkomunikovať potrebné informácie. Je to dosť komplexná činnosť, zahŕňa aj experimentovanie s rôznymi metódami brainstormingu a spontánneho prototypovania, či Design fiction, kedy sa dočasne rozmýšľanie presunie mimo rámec našej dennej reality s účelom odblokovať sa od zbytočných limitov. Do toho býva často začlenený aj vizuálny výskum – celý proces a výstupy sa zaznamenávajú vizuálnou formou a následne analyzujú. Tieto polohy dizajnu ale lokálne nie sú veľmi známe a stále platí, že keď sa povie dizajn, ľudia si predstavia sklenené vázičky alebo módne doplnky. Na toto sme narazili aj s festivalom Uroboros, ktorého jedným z cieľov bolo popularizovať takéto témy v lokálnom publiku, no to sa úplne nepodarilo. Asi si to postrehla aj sama, že sme mali veľmi malú lokálnu účasť, no oproti tomu festival pritiahol super globálnu dizajnérsku komunitu. Miestni dizajnéri mali pocit, že je to niečo príliš umelecké a konceptuálne, a umelci tam zas videli to slovo dizajn, čo ich odradilo. Ty si na festival Uroboros priniesla workshop s názvom Interspecies Communication (medzidruhová komunikácia). 

Zuzana: Bola som veľmi prekvapená, aké super obecenstvo ste mali. Ľudia z celého sveta, ľudia, ktorí sa o tieto témy zaujímajú. Na Slovensku je to úplne neprebádaná pôda a ešte aj asi dlho bude. Celkom si ani neviem predstaviť, že by som prišla na VŠVU a niečo také, ako bol Interspecies Communication workshop, tam spravila. Ale mám taký pocit, že na Slovensku možno iba treba obchádzať akadémiu. Je tu veľa otvorených mladých ľudí, ktorí by sa o tieto témy zaujímali. Vzdelávacie inštitúcie sú podľa môjho názoru zastaralé a občas mám pocit, že sa príliš boja zmeny. Je to aj tým, akých študentov si profesori vyberajú, a bohužiaľ aj sami profesori veľmi často stagnujú. Rozumiem, že inovácie sa dejú príliš rýchlo a niekedy mám pocit, že ani ja už nestíham s dobou, ale i tak aspoň minimálny prehľad si v dizajne udržiavať treba. Na mojom odbore na textile VŠVU to najkrajšie vidieť. Textil je závislý na inovatívnych technológiách a ich kombinácii s tradičnými technikami. Bez strojov a technologických poznatkov je textil len o pekných vzoroch. Pedagogický zbor na VŠVU sa častokrát pridržuje metód výučby založených na konceptualizme a nie je vždy otvorený zmenám, čím trpia jedine študenti. Akadémia má byť inkluzívnym otvoreným priestorom, podnecujúca kreativitu a kritický dialóg, ja som však mnohokrát mala pocit, že je to naopak. 

Lenka: Áno, to som vnímala za svojich časov aj ja. A osobne som z toho bola tiež trochu smutná, že moje kritické školské projekty, ktoré nestavali veľmi na estetike ale na obsahu, neboli potom pochopiteľne vizuálne atraktívne na prieskumoch, a cítila som ten všeobecný tlak robiť hlavne „pekné veci.”

Zuzana: Podľa mňa ďalšia vec je, že treba začať rozlišovať medzi dizajnérom, ktorý má rád tvorbu pekných vecí a je výtvarne nadaný a človekom, ktorý má nejaký intelektuálny potenciál, zaujíma sa o svet, ale možno nevie tak pekne kresliť. Na VŠVU sú študenti, čo majú pekné portfólio a po škole si chcú nájsť dobrú prácu – pre nich  nebude zaujímavé reflektovať témy ako globálne otepľovanie ale to, že treba vyriešiť miliardu iných problémov ako layout na knižku, atď… Zároveň by si museli uvedomiť, že ako dizajnéri môžu prispieť k riešeniu rôznych problémov. Možno tu jedného dňa bude štátny orgán, ktorý bude platiť ľudí za to, aby tieto riešenia hľadali a dizajnérov zamestnajú. Ale v súčasnosti sme v našej krajine v takom štádiu, že mnohokrát aj ten, čo robí pekné layouty, nemá robotu. A tak ten, ktorému povieš, že tu sú nejaké Tatry a bolo by dobré spraviť nejaký poriadny projekt, ktorý by odprezentoval súčasný stav prírody a zároveň by promoval jej ochranu, o to neprejaví záujem, nie preto, že mu na tom nezáleží, ale preto, že je to neperspektívne pre neho po finančnej stránke. Aj keď si môže na to požiadať o podporu z FPU, dostane nejaké peniaze, ale tieto projekty trvajú roky a grantové podmienky FPU limitované na ročné časové turnusy nie sú veľmi motivujúce. Pre väčšinu dizajnérov to nie je jednoduché vymotať sa zo života tak, aby si sa uživil a aj robiť veci, ktoré ťa bavia.

Lenka: Myslíš si, že ministerstvá alebo ich organizácie prídu jedného dňa s požiadavkou, že by sa im hodil do tímu nejaký výskumník – dizajnér?

Zuzana: Vo Fínsku už sú na niektorých ministerstvách dizajnéri. Tam to tak funguje, že zamestnávajú dizajnérov, ktorí pomáhajú s projektami a výskumom, takže možno… Nemyslím si ale, že sa to stane na Slovensku v dohľadnej dobe. Ale naučila som sa byť pozitívna. Tým, že proces ako u nás fungujú veci, je už tak zabehnutý, ľudia majú vo všeobecnosti pocit, že veci sa nedajú zmeniť. Ale možno stačí, že ukážeš ľuďom sám/sama, aká môže byť tvoja úloha alebo tvoj prínos ako dizajnéra/dizajnérky v nejakej problematike. Ak správne odprezentuješ svoje schopnosti cez svoju prácu, tak možno presvedčíš ľudí v rôznych štátnych sférach a organizáciách o tom, že tvoja aktivita im napríklad uľahčí robotu. Dizajnér by mal sám sebe navrhnúť túto novú rolu novým spôsobom a sám sa prezentovať nie iba ako niekto, kto robí pekné veci, ale skôr ako niekto, kto dokáže kreatívne myslieť a hľadať kreatívne riešenia. 

Lenka: No jasné, však to je ten hlavný skillset dizajnéra, len sa na to zabúda. Viem si predstaviť, že formou samostatne iniciovaných kritických projektov aj v menšom merítku vie dizajnér ovplyvniť niečo, urobiť nejakú zmenu, odkomunikovať podstatnú myšlienku. A keby sa také projekty dostatočne spopularizovali, tak by si mohli ľudia všimnúť, že veci môžu fungovať a že dizajnéri aj rozmýšľajú. Ale osobne sa často stretávam s tým, že keď sa snažím s ľuďmi hovoriť o takýchto témach, tak to niektorých až doslova popudí, –  že či si žijem v nejakej bubline, že „mám čas” sa zamýšľať nad akýmisi „vymyslenými” problémami, keď tu máme dôležitejšie veci, čo treba riešiť. Je pravda, že na Slovensku sme trochu zaseknutí a nevyriešili sme ešte ani primárne problémy našej spoločnosti, procesy, ktorými si už západné krajiny prešli niekedy v sedemdesiatych a osemdesiatych  rokoch. Pritom možno ten problém je práve v tom, že by sme  ich mohli vyriešiť rýchlejšie a efektívnejšie, ak by sa začal využívať angažovaný dizajn a dizajnové výskumné metódy. 

Zuzana: To áno, veď Slovensko má „brutálny“ potenciál pre tento typ dizajnu. Rozmýšľala som o tom, čo by som mohla urobiť pre to, aby som tu podnietila väčší záujem. Aby sa o ňom dozvedelo viac ľudí, a z toho množstva ľudí by sa našlo zopár, čo pôjdu hlbšie a budú vedieť minimálne kde sa inšpirovať. Paradoxne pri premýšľaní o platformách, ktoré by mohli zastrešovať nejaké prednášky na tému human and more-than-human-centred dizajn alebo critical design, mi napadli iba kultúrne centrá a nie vzdelávacie inštitúcie. Na Slovensku vznikajú celkom zaujímavé inštitúcie, napríklad Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši. Tieto centrá robia rôzne aktivity a častokrát v šírení inovácií v umení a dizajne suplujú akadémie. Diera robí napríklad aj ekologicky orientovaný festival, majú dobrý program, darí sa im pozývať kvalitných ľudí, a cez nich sa potom k rôznym témam dostáva viacej ľudí.

Lenka: Boli na tvojom workshope aj nejakí účastníci zo Slovenska? A ako sa ti s nimi pracovalo – nebol problém im vysvetliť o čom medzidruhová komunikácia je?

Zuzana: Boli super. Všetci boli zahraniční, až na jednu účastníčku, ktorá bola z Čiech. Jeden účastník mi aj potom napísal, že robí presne výskum o spôsoboch medzidruhovej komunikácie a že ho zaujal tento projekt. Je to aj teraz dosť populárna téma, čo je dobre – konečne je aj niečo zaujímavé populárne. Workshop bol dosť krátky, limit bol 2 hodiny. Ale boli to nápadití ľudia, a za takú krátku dobu si myslím, že sa rozbehla aj zaujímavá debata. Veľmi sa mi páči, ako sú vždy ľudia zmätení z témy medzidruhovej komunikácie. Bavia sa o tom, ako sa rozprávať s baktériou… je to rozkošné. A zároveň som bola dosť pozitívne prekvapená z ich reakcií. 

Lenka: Podarilo sa ti z workshopu pozbierať aj nejaké zaujímavé výstupy?

Zuzana: Účastníci workshopu robili so SketchTogether, kde mohli spolu vytvárať rôzne koláže. Ja som pred workshopom spravila online knižnicu obrázkov, z ktorých si mohli rôzne vyberať a použiť v koláži. Na podporu ich imaginácie som tam nahádzala rôzne motívy, niektoré použili a pridávali do toho texty. Mali na to strašne málo času, asi len 20 minút, tak to bol celkom zázrak, že dve skupiny z troch na konci aj niečo vizuálne mali hotové. Boli tam zaujímavé podnety. Napríklad jeden účastník navrhol pre komunikáciu s baktériou postup, že keď nedokážeš komunikovať s týmto jedným druhom, tak možno vieš s nejakým iným a ten zas vie s tým pôvodným. To bolo zaujímavé a najviac mi tak utkvelo v pamäti. Bola to pre mňa dobrá skúsenosť a hlavne robiť prezentáciu a workshop online. Všetko som si to musela poriadne pripraviť.

Lenka: To áno, keď robíš veci online, je to trojnásobok roboty. Treba to mať napísané dopredu –  ako scenár pre divadelnú hru, online prostredie neodpúšťa nijakú improvizáciu. Fyzický workshop má úplne inú dynamiku… No tento workshop musel byť pre teba náročný aj z dôvodu, že to bolo tak trochu vykročenie mimo toho, čomu sa bežne venuješ, však? Aké to bolo pre teba dostať sa k téme komunikácie? 

Zuzana: No určite to bolo náročné. Ale tým, že my sme ten workshop robili už niekoľkokrát predtým s viacerými ľuďmi, tak som si pamätala, čo tým ľuďom zvyčajne napadne a ako ich nejako k tomu naviesť. Ale hovorím, že v tejto skupine to bolo veľmi jednoduché. Dopredu som im poslala článok – ten článok bol perfektný, vedecky popísal, ako baktérie spolu komunikujú a žijú v komunite, ako komunikujú na diaľku elektrickými signálmi a podobne. Tento článok o baktériách a ich komunikácii, napísaný veľmi zábavnou formou im pomohol vybudovať si empatiu alebo identifikovať sa s týmito organizmami. Potom na workshope už nebolo divné sa o téme baviť. Túto výhodu sme nemali predtým. 

Lenka: Aj z tých ostatných workshopov vznikli nejaké kresby a skice? Máš to niekde pohromade publikované?

Zuzana: Áno, robili sme publikáciu a tam boli práve tieto ilustrácie. Vybrané ilustrácie z workshopov, v rámci ktorých ľudia odporučili nejaké metódy komunikácie, ktoré sa nám páčili a ja som to potom nakreslila a zaradili sme ich do výberu.

Lenka: Čiže ty si tie skice prekresľovala, aby mali jednotný vizuál?

Zuzana: Ja som to nakreslila celé. Lebo ľudia samozrejme nevedeli kresliť, respektíve nie dostatočne na to, aby dokázali vizualizovať rôzne koncepty medzidruhovej komunikácie.

Lenka: Toto je dosť často problém pri tomto type workshopov. Ako dostať výstupy od ľudí a v takej forme, aby boli zrozumiteľné. Ja som zatiaľ nechala vždy ľudí kresliť samých, ale pokiaľ si to nezanalyzuješ hneď bezprostredne po workshope, tak o dva dni už vôbec nevieš, čo tie kresby znamenajú.

Zuzana: Inšpirovala ma k tomu Alexandra Daisy Ginsberg, ktorá robí veľa projektov so synthetic biology, a všetko veľmi pekne ilustruje. Robí také ilustrácie rôznych fiktívnych rastlín a dizajnérskych objektov. Používa metódu, že ilustruje svoje nápady a tie sa tak vlastne stávajú jednoduchšie pochopiteľné pre ľudí. Je to veľmi príjemná forma prezentácie nových myšlienok. To inšpirovalo aj nás ilustrovať nápady ľudí, že to tak bude krajšie a pochopiteľnejšie, ako keby bol výstupom len samotný text. 

Ale mali sme aj video, do ktorého sme vybrali tri odlišné organizmy a tri formy komunikácie s nimi. A ešte sme robili počas celého projektu rozhovory s rôznymi ľuďmi. Mali sme napríklad šťastie stretnúť sa s Paolou Antonelli, keď prišla na Aalto University robiť prednášku a workshop…

Lenka: Želám veľa energie do podobných projektov aj do budúcna a ďakujem za rozhovor!