„Nevinnosť” dizajnu a moc propagandy
I.
Mám stále v živej pamäti výjav z roku 2018. Sedím so skupinou vyše tridsiatich ľudí z celého sveta v miestnosti asi kilometer a pol od Červeného námestia v Moskve. Vonku je už tma a náš celotýždenný workshop s holandským dizajnérskym štúdiom Metahaven sa schyľuje ku koncu. V tomto momente už workshop stratil akýkoľvek jasný formát, prehrabávame sa cez tony referencií nazhromaždených za celý týždeň vrátane kníh, prednášok, videí, podcastov, memov, umelecký diel a tak ďalej. V debate sa ale stále vraciame k jednému podstatnému motívu – vzťahu dizajnu a propagandy. Daniel, ktorý workshop vedie, nám preto púšťa sériu ruských propagandistických videí ospravedlňujúcich anexiu Krymu. Vo videách ale nikto neprednáša plamennú reč z tribúny, ani v ňom nejazdí Vladimir Putin na medveďovi. Namiesto toho sa dívame na rozprávku, v ktorej dve animované postavičky spievajú Kaťušu po čínsky. Alebo na mladé dievča, ktoré s gitarou v ruke a emóciou v hlase pripomínajúce folkovú speváčku spievajúcu o ťažkých životných skúsenostiach, nahráva akustickú cover verziu v tom čase populárnej pesničky s refrénom „nyash myash, Krym naš“. Moment, v ktorom pochopíte účinnosť propagandy, je, keď na svojom instagramovom profile zdieľate záber na Ramzana Kadyrova v plnej poľnej a topánkach od Prady. Propaganda totiž nie je brainwashing. Nie je ani o hlúpych ľuďoch, ktorí hovoria alebo počúvajú hlúpe veci. Psychológia v nej zrejme hrá svoju rolu, ale nie až takú veľkú, ako sa to v populárnych debatách môže zdať. Podobné definície propagandy si môžeme hodiť do škatuľky „teória propagandy pre Husákove deti“. Omnoho viac než prvoplánovou manipuláciou je propaganda súborom taktík, ktoré dovoľujú moci operovať v podhubí spoločnosti, kde sa rodia predstavy o tom, čo je normálne alebo samozrejmé, a to bez toho, aby si vôbec niekto túto operáciu všimol (vrátane „nás“ a.k.a. „kriticky mysliacich ľudí“). Niekedy na tento účel využíva kamufláž a niekedy zase maximalizuje informačný šum. Raz sa tvári ako ponorka plávajúca v mori kultúrnej imaginácie a hneď vzápätí ako miestny klaun strhávajúci na seba neprimerane veľkú pozornosť. Jej princípom je viralita – rovnako ako v prípade koronavírusovej pandémie tu hrá slobodná vôľa človeka druhé husle.
Úlohou propagandy dokonca ani nie je niekoho presvedčiť – úplne stačí, keď bude pozícia, ktorá propagandu využíva, normalizovaná ako súčasť ekológie názorov, s ktorými sa možno v každodennom živote stretnúť. To mi pripomína Keller Easterling, ktorú si síce vážim hlavne ako teoretičku infraštruktúr, ale ešte viac mi z jej prednášok v pamäti utkvel slogan, že úlohou dizajnéra a dizajnérky je byť „too smart to be right“. Iróniou osudu je to, že tento slogan som ju počul naživo vysloviť tiež na jednej z jej prednášok v Moskve. Program, na ktorom som tam v tom čase pôsobil, sa volal The New Normal a zastrešoval ho miestny inštitút Strelka. Práve istá frustrujúca neschopnosť zachytiť kontúry nového normálu sveta, v ktorom žijeme, ma vtedy s mojimi kolegami a kolegyňami viedla k tomu, aby sme nachádzali čím ďalej, tým viacej paralel medzi mocou propagandy a nenápadnými cestičkami, ktorými moc dizajnuje svet podľa svojho obrazu bez toho, aby si od niekoho musela pýtať povolenie. Postupne sme prišli na to, že podobne ako propaganda aj mnohé dizajnérske programy majú ambíciu neutralizovať odpor, znížiť trenie, zaistiť hladký tok obsahu; tváriť sa nevinne, ale podsúvať konečnému príjemcovi/príjemkyni potenciálne podvratnú agendu. Dobre to vidieť na dizajne digitálnych rozhraní – ich cieľom dnes nie je ani odhaliť, ani vysvetliť výpočtové procesy, ale zakryť ich plynulým užívateľským rozhraním, ktoré redukuje pohyby planetárnej infraštruktúry na sériu manipulácií s farebnými obrázkami na dotykovej obrazovke. Dizajn rozhraní je tak dizajn návnad, ktoré slúžia na odvrátenie pozornosti, podobne ako v slávnom videu, v ktorom máte za úlohu počítať, koľkokrát si ľudia v telocvični medzi sebou prehodia basketbalovú loptu, zatiaľ čo na pozadí prebehne bez povšimnutia postava v kostýme gorily. Vo filozofii zase existuje niečo, čo si pre seba nazývam „konceptuálnymi mávadlami“: pojmy ako „kyborg“, „posthumanizmus“ alebo „hyperobjekt“. Ten moment, keď rétorika zapríčiňuje kolaps významu.
II.
K týmto myšlienkam o propagande som sa nedávno vrátil z dvoch dôvodov. Tou prvou bola priama prosba študentov a študentiek na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení, aby som pre nich pripravil prednášku o propagande v rámci svojho kurzu Politiky infraštruktúr. Tou druhou bolo moje premýšľanie nad tým, ako sa vyrovnať s vlastnou skúsenosťou s post-sovietskym priestorom a s ruským imperializmom vo svetle vojny na Ukrajine. Moja osobná analýza, ktorá sa dlho spoliehala na paralely medzi jemnou mocou dizajnu a ruskou imperiálnou propagandou, totiž videla Rusko hlavne ako ríšu kultúrnych simulácií. Vezmite si napríklad príbeh moskovského Chrámu Krista Spasiteľa, ktorý stojí pri zastávke metra Kropotkinskaja. Ten bol pôvodne zbúraný v tridsiatych rokoch 20. storočia, aby na jeho mieste vyrástol Palác sovietov, ktorý sa nakoniec nikdy nepostavil. Namiesto neho tam dlhé desaťročia strašila obrovská diera do zeme, ktorá nejakú dobu slúžila ako najväčší otvorený plavecký bazén na svete. S obnovou vplyvu pravoslávnej cirkvi po páde Sovietskeho zväzu sa rozhodlo o vybudovaní nového chrámu, ktorý bol dokončený v roku 1999. Je ale ťažko povedať, či skutočne ide o novú budovu – je v prvom rade nadživotným modelom pôvodného chrámu, dokonalou simuláciou. V súvislosti s fašizmom kedysi Walter Benjamin povedal, že jeho princípom je estetizácia politiky, premena verejného života na kolektívnu performanciu moci. V tomto ohľade možno nájsť veľa paralel medzi Nemeckom tridsiatych rokoch a dnešným putinovským režimom. Čo je ale ešte podstatnejšie, najvyšším štádiom estetizácie politiky je podľa Benjamina vojna (odkazuje pritom napríklad na talianskych futuristov, podľa ktorých je vojna krásna, pretože oznamuje svetu podmanenie stroja človekom) – okamih, keď estetika dopadne na realitu celou svojou váhou. A práve tu moja osobná analýza Ruska zlyhala: v neschopnosti vidieť možnosť vyhladzovacej, imperiálnej vojny ako ďalšieho vývojového štádia putinovského režimu založeného na simulácii politickej komunity cez veľké gestá, kolektívne performancie a nostalgické symboly; pričom vojna spĺňa charakteristiky všetkých týchto troch kategórií podobne ako dizajn Chrámu Krista Spasiteľa.
Posledné desaťročie tak vyzerá zo spätného pohľadu ako príprava na udalosť vojny, ktorú dobre zachytáva široká akceptácia zjednodušeného pohľadu na Ukrajinu ako na zásobáreň prírodných zdrojov na pomedzí Východu a Západu (ktorá sa zrkadlí napríklad vo vyhláseniach o „obilnici Európy“). Vo výsledku je to však iba toxický produkt sovietskej a neskôr aj ruskej imperiálnej mentality, ako upozorňuje ukrajinská historička umenia Asia Bazdyrieva, bývalá kolegyňa zo Strelky. Inými slovami: na to, aby ste mohli považovať pôvodne bratský národ za nepriateľa hodného totálneho vyhladenia, potrebujete vykonať veľkú dávku spoločensko-mentálnej gymnastiky – vytvoriť si simuláciu miliónov ľudí ako úplne cudzích bytostí a uveriť tejto simulácii ako adekvátnej reprezentácii reality. Práve v tomto bode sa zdá byť paralela medzi dizajnom a propagandou stále užitočná. Dizajn navrhuje, určuje, determinuje, dezignuje – vytvára podmienky na to, aby sa jedna budúcnosť uskutočnila s väčšou pravdepodobnosťou než druhá. Práve táto určujúca moc dizajnu je niečo, čo dnes musíme premyslieť nanovo. Na inštitúte Strelka sme sa o takýto druh nového premýšľania o dizajne pokúšali. Odborné aj laické publikum sa niekedy mohlo stretnúť s názorom, že to, čo sa na inštitúte tvorí, je istý druh špekulatívneho dizajnu – prístupu, ktorý využíva predstavy o možných budúcnostiach ako živnú pôdu, na ktorej sa môžu rodiť intervencie do súčasného sveta (čím sa mala nakoniec ona budúcnosť priblížiť k svojmu realizovaniu). To ale nie je pravda – budúcnosť sme skôr chápali ako nevyhnutný horizont pre plánovanie pragmatických politík a zásahov, ktoré sa mali udiať v prítomnosti a pre prítomnosť. Pojem špekulatívneho dizajnu dnes z dobrých dôvodov stratil väčšinu svojej zaujímavosti a legitimity. Doviedol premýšľanie o dizajne do slepej uličky, v ktorej sa politický potenciál a funkcia dizajnérskeho produktu vyčerpáva v tom, aký typ budúcnosti signalizuje. Pripomína druh magického myslenia, v ktorom veríte, že môžete pomocou manipulácie so symbolmi docieliť zmenu reality a vyvolať ducha želanej budúcnosti. Až na to, že ono to tak úplne magické myslenie nie je – problém je skôr v tom, že keď investujete príliš veľa času do manipulácie so symbolmi, nakoniec uveríte, že realita sa skladá iba z týchto symbolov, a začnete tým pádom od reality chtiac-nechtiac vyžadovať, aby sa im podriadila. Nakoniec sa ocitnete v situácii, ktorá sa náramne podobá vojne proti realite. A aj keď som sa rozhodol v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu spoluprácu s inštitútom Strelka už pred nejakým časom uzavrieť, stále verím v myšlienku, že cestou von z pasce propagandy a zneužitia moci dizajnu je na chvíľu zabudnúť na celú ríšu predstáv, reprezentácií, symbolov a estetík a prijať istý druh naivného realizmu: sústrediť sa na to, čo veci, ktoré dizajnujeme, v skutočnosti robia. Možno potom uvidíme, že dizajn môže byť aj cvičením v solidarite a budovaní kolektivity. Produktom dizajnu je totiž v prvom rade nejaký protokol, rituál, návod na použitie, a práve tieto typy „kultúrnych praktík“ sú elementárnymi časticami spoločnosti. Možno práve takýto obrat pozornosti mal Walter Benjamin na mysli, keď napísal, že odpoveďou na estetizáciu politiky je politizácia estetiky.
Príspevok bol pôvodne uverejnený v časopise Designum 2/2022. Keďže je súčasťou rubriky Stojíme pri Ukrajine, uverejňujeme ho v plnom znení aj online.
Predaj časopisu Designum