JURAJ ZÁVODNÝ — SOLITÉRY S EMÓCIOU

Juraj Závodný (1960) patrí ku skupine architektov, ktorí svoju prácu vnímajú ako komplexnú činnosť. Navrhuje domy, interiéry, skvelo kreslí a vyrába nábytkové solitéry. Pripomína mi výraznú generáciu architektov začiatku 20. storočia, ktorí významne ovplyvnili nielen stavby, ale aj ich vnútorné členenie a zariadenie – dizajn. Adolf Loos v Müllerovej vile v Prahe (1928 – 1930), skvelý Mies van der Rohe vo vile Tugendhat v Brne (1929 – 1930) aj vila Slováka Dušana Jurkoviča v Brne (1906) dokumentujú kompaktný exteriérový a interiérový celok. V neposlednom rade obrovský vplyv na kultúru bývania mal aj Bauhaus v Nemecku (1919 – 1933). Bola to škola orientovaná na remeslo a dizajn a jej cieľom bolo, aby umenie a technika vytvorili harmonickú jednotu. Tradícia architektov, ktorí vonkajší aj vnútorný priestor vnímajú veľmi komplexne, je bohatá. Ich rukopis je zväčša ľahko identifikovateľný a nezameniteľný, či sa pozeráme na budovy, vily, dizajn, nábytok. V návrhoch a realizáciách domov a interiérových objektov je Juraj Závodný chtiac-nechtiac pokračovateľom tejto tradície. Dokonca aj v rokoch, kedy remeselnú prácu nahradila skôr fabrická výroba.

Hlási sa k odkazu postmoderny

Študoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave na Fakulte architektúry v rokoch 1979 – 1984. V čase, keď sa absolventi Vojtecha Vilhana a Dušana Kuzmu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave predstavili verejnosti v Galérii SFVU na Michalskej ulici 7 v  Bratislave (1985) skupinovou výstavou pod názvom Štúdio ’85. Imro Vaško, Dušan Voštenák, Jana Antalová, Ivan Kepko, Miroslav Zigmund, Dana Mušecová a Jozef Gašparík sa touto výstavou zapísali do krátkych dejín postmoderny na Slovensku. V Čechách o niečo neskôr to bola  známa skupina architektov Atika (1987 – 1992) – Jiří Pelcl, Bohuslav Horák, Jaroslav Šusta, Jiří Javůrek, Vít Cimbura, Vlastimil Vagaday.  Táto zaujímavá epizóda vznikla na našom území s časovým posunom v porovnaní s inými európskymi krajinami. Bola to reakcia na nudný  sériovo vyrábaný nábytok v každej domácnosti či úradnom priestore. Obe skupiny pracovali s výnimočnými emóciami pri tvorbe autorských prototypov. Narábali s rôznymi materiálmi v tej dobe dostupnými, miešali štýly, farby, a výsledok bol neprehliadnuteľný. Išlo skôr o remeselný kúsok – solitér ako o skutočný dizajn vhodný pre sériovú výrobu.

Juraj Závodný má medzi svojimi solitérmi – skrinkami niekoľko takých, ktoré by boli s nimi porovnateľné, aj keď vznikli neskôr. Hneď po  vysokej škole pracoval v Inžiniersko-projektovej organizácii školských stavieb. Po krátkom čase si ho ako spoluautora v tíme, ktorý sa  zúčastnil súťaže na divadlo v Košiciach, vyžiadali do Štátne ho výskumného projektového a typizačného ústavu (ŠPTÚ, 1984 – 1989), kde sa mala táto zákazka realizovať. ŠPTÚ bolo pracovisko nadmieru prajné osobným aktivitám tamojších architektov, ktorí po práci navrhovali  svoje vlastné projekty. Ešte pred nežnou revolúciou v roku 1989 mnoho architektov pracovalo na tzv. voľnej nohe prostredníctvom komisií  Slovenského fondu výtvarných umení (SFVU). Už vtedy spolupracoval Juraj Závodný s kolegom Jozefom Ondriášom a v roku 1989 založili  štúdio Free A.R.T. (Ivan Sádovský, Jozef Ondriáš, Juraj Závodný, v začiatkoch spolupracoval aj Dušan Fischer). Jedna z prvých zákaziek bol interiér CK Lauda Air (hotel Fórum v Bratislave). Juraj Závodný navrhol dve čalúneno-drevené stoličky – kreslá pre návštevníkov – On a Ona, 1989), štýlovo poňaté v duchu postmoderny. Ateliér sídlil v Stupave, kde vznikla stolárska dielňa v bývalých ovocinárskych skladoch a to umožnilo Jurajovi intenzívnejšie sa venovať tvorbe nábytku.

Skrinky a poličky

V roku 2004 začal pracovať so svojou manželkou a neskôr deťmi v architektonickom ateliéri ForZet, kde tvorí dodnes. ForZet má za sebou  množstvo realizovaných rodinných domov, verejných budov a desiatky nábytkových solitérov. Tie sú však doménou Juraja Závodného. Jeho vnímanie architektúry budov a nábytku je prepojené a rukopis poznateľný. Záujem o štruktúru alebo jednoduché tektonické línie sa objavujú v oboch polohách. Zdá sa mi však, že v nábytku môže naplno a slobodne prejaviť svoje výtvarné cítenie, a napokon výsledok je viditeľný oveľa rýchlejšie. Nie som jediná, ktorá vníma skrinky ako architektonické sochy a nielen preto, že sú priestorové, vždy určené na pohľad z každej  strany. Aj keď spolupracuje so stolárom, jeho rukodielny podiel na diele je maximálny. Sú to sochy s funkciou, s malými odkladacími  priestormi – vysúvacími šuplíčkami rôznych tvarov, z rôznych druhov drevín, dýh, štruktúr, ktoré vytvárajú celok. Z kompaktného tvaru skrinky sa pohybom vytvorí nový priestorový objekt. To si vyžaduje premyslené technické riešenie, aby skrinke neublížilo, ale skôr ju vizuálne ešte obohatilo.

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2025  na s. 40. Viac informácií o predaji časopisu Designum.