Jana Bálik Práca snov

Jana Bálik (1982) je šperkárka i grafická dizajnérka zároveň. Hoci sa spočiatku venovala textilnej tvorbe, jej profesijné zameranie sa uberalo ku grafickému dizajnu a šperku. V jej prácach sa prelína voľné spracovanie s úžitkovým, vo vážnosti sa skrýva humor. Nie je upätá na jeden materiál, na konkrétnu technológiu ani tému. Pri navrhovaní šperkov hľadá nové možnosti spracovania materiálu, pričom sa snaží, aby v sebe niesli aj určitú dávku vtipu či náznak rebélie. Akési vymknutie sa z konvencií alebo zaužívaných rámcov umeleckých kategórií možno badať v kolekcii TalisMan, ale aj na spoločnej ateliérovej výstave TREPP-TOP-LAB v roku 2007 v Nitrianskej galérii, kde vystavila site specific inštaláciu z dvoch častí: obrovskej rozbitej šálky, ktorá ležala pri vchode, a kávového servisu, umiestneného na najvyššom poschodí. V grafickom dizajne sa usiluje nájsť čo najvhodnejšie vyjadrovacie prostriedky na zadanú tému, aby vizuálne zodpovedali a podporili obsah. Od roku 2008 pracuje prevažne s manželom Palom Bálikom na vizuálnej podobe kníh. Spoločne sa podieľali na knihe od kolektívu autorov Miniromány, ocenenej v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska v roku 2009. Samostatne graficky upravila detskú knihu Alexandry Salmely Žirafia mama, ktorá získala cenu Najkrajšia kniha Slovenska za rok 2013. Je autorkou ilustrácií na obálkach viacerých kníh, napríklad Sunset Park a Zimný denník od Paula Austera, Žena, ktorá uteká pred správou od Davida Grossmana, More je môj brat a Na ceste od Jacka Kerouaca. Samostatne ilustrovala knihu Jany Beňovej Dnes.

Absolvovala si Strednú odevnú školu v Bratislave (1995 – 2000), odbor módne návrhárstvo. Na Vysokej škole výtvarných umení si si však vybrala štúdium grafického dizajnu (2002 – 2008). Prečo?

Po neúspechu na prijímacích skúškach na Katedru textilu a módy som sa zamyslela nad sebou, čo naozaj v živote chcem robiť, či je móda to, čo ma baví. Na textil som sa hlásila viac-menej zo zotrvačnosti, nikdy som ním nebola pohltená. Až na prieskume semestrálnych prác, ktorý som navštívila, ma grafický dizajn priam očaril. Povedala som si, že toto chcem robiť. Mala som pocit, že grafický dizajn ku mne prehovoril. Oslovil ma jeho spôsob vyjadrovania, spôsob prepožičania vizuálnej podoby, zaujal ma štýl jeho vizuálneho jazyka, skratky, ktoré používa… Chytilo ma to skôr naivne, brala som to ako možnosť sebavyjadrenia. Že je to práca, mi napadlo neskôr.

Bakalárske štúdium si absolvovala u Pavla Chomu, no magisterské štúdium si ukončila u Karola Wiesslechnera v ateliéri S + M + L_XL – Kov a šperk. Čo ťa priviedlo k zmene?

Po čase som mala chuť skúsiť niečo iné, a tak som išla na stáž na šperk, ktorý ma nadchol. To, že Pavel Choma má tendenciu k voľnému dizajnu a je otvorený rôznym zadaniam, ma do určitej miery motivovalo presiahnuť hranice úžitkového až tak, že som bola naklonená slobodnejšie sa realizovať pri navrhovaní šperkov.

V roku 2005 si vytvorila kolekciu piatich prsteňov TalisMan. Na striebornej obrúčke je pripevnený symbol mužskosti, ktorý je skrytý v dlani. Súčasťou sú aj obháčkované vreckovky z pánskej košele a nápisom Miss you. Ako vznikla myšlienka tohto projektu? Má niečo spoločné s feminismom / genderom?

Celý tento projekt bol na začiatku veľmi úprimný a nevinný. Vychádzal z akejsi evokácie bezpečia v mužskej blízkosti, z určitej fyzickej opory a istoty. Ja sa vyhýbam konkrétnemu pomenovaniu, nikdy som sa problematike feminizmu nevenovala, nikdy ma to nelákalo. Nemám potrebu sa vymedzovať. Skôr mi je blízke, keď sa do mojej práce dostane aj vtip, humor, nadsádzka či trocha provokácie.

Ako vznikla myšlienka tvojej diplomovej práce – kolekcia Gempty, za ktorú si získala v roku 2008 Cenu rektora?

Spočiatku to bolo trochu trápenie, stála som pred veľkou vecou a nevedela som, čo chcem robiť. Nakoniec som sa rozhodla, že budem vyrábať prázdne šperky, do ktorých nositeľ vloží obsah. Zvolila som si archetypálne tvary diamantových výbrusov, ktoré sú považované za symbol hodnoty. Ja som ich však postavila do polohy bezcenných sériových produktov z plastu. Na začiatku som navrhla tvary, ktoré som následne vymodelovala v 3D programe. Tie sa tlačili na 3D tlačiarni a tak vznikli prototypy. Pretože malo ísť o sériovú výrobu, z prototypov bolo treba vytvoriť formy, do ktorých sa mal vo vákuovačke vstrekovať materiál. Prácu som realizovala na Žilinskej technickej univerzite, kde mali potrebné technológie. Následne som oslovila slovenských šperkárov, aby si každý vybral jeden kus a „zhodnotil“ ho vložením pre neho cenným obsahom. Každý šperk mal svoj obal, vyrobený z tmavého molitanu pripomínajúci rudu, z ktorej sa ťažia diamanty. Nechýbalo logo s visačkou.

Pokúšala si sa osloviť firmu, výrobcu, ktorý by bol ochotný produkt vyrábať?

Žiaľ, nie. Bola som rada, že kolekcia dobre vyšla. Dala som si od nej pauzu a už som sa k nej nevrátila.

Inklinovala si pri tvorbe šperku ku konkrétnemu materiálu?

 Práveže nie. Obdivujem výtvarníkov, ktorí dokážu úplne vyčerpať určitú tému. Ja som toho presný opak. Keď som si raz niečo vyskúšala, mala som chuť pracovať na niečom inom. Po textilnom spracovaní kolekcie TalisMan som pracovala s keramikou. Kolekciu, ktorá ako jediná nemá žiaden názov, mám obzvlášť rada, pretože ide o ženskú tému. Celé to vznikalo akosi intuitívne. Najprv som ušila mäkké vankúšiky z látky, ktoré slúžili na vyrobenie formy keramických brošní. Na bielom porceláne sú rozpoznateľné ženské krivky, badať ženský symbol – prsnú bradavku. Na výstave semestrálnych prác si ich všimla (a aj si jednu kúpila) Denisa Lehocká, čo ma potešilo. Bola to pre mňa veľká pocta, hoci to nebolo technicky dokonale spracované. Nebola som v tom čase remeselne podkutá, všetko som sa musela naučiť za pochodu, rýchlo. Šperk je dosť veľká alchýmia. Vďaka tejto mojej nevýhode som nútená hľadať iné možnosti, cestičky, ako to obísť, preto často prichádzam s netradičnými riešeniami.

Častým zdrojom inšpirácie bývajú spomienky. Vraciaš sa aj ty vo svojej tvorbe do minulosti?

Kolekcia šperkov Hlboká dolina vychádzala z pesničky, ktorú mi spievala mama, keď som bola malá. Frézovaním do mydla som ilustrovala text piesne, ktoré následne slúžilo ako forma na odliatie lukoprénu na výrobu náušníc.

Je ti blízka téma recyklácie? Ako vnímaš využívanie starších vecí na vytvorenie niečoho nového? Pracovala si s recyklovateľným materiálom? Dávaš veciam ďalší život?

Moja posledná kolekcia šperkov, ktorá bola súčasťou putovnej výstavy Džu Box II. v roku 2012, vznikla použitím nájdeného materiálu. Vždy som chcela, aby moje realizácie mali silnú myšlienku a až potom som k tomu volila materiál. Tu som na to išla opačne. Keď ma oslovili, aby som vystavovala na Džu Boxe, povedala som si, že je ideálna príležitosť zrecyklovať nájdené pomôcky zo školy, ktoré boli určené na hodiny fyziky. Rôzne geometrické tvary hrubých skiel a koraly, ktoré som si doniesla z Thajska, slúžili na vytvorenie príveskov a brošní. To bol zatiaľ môj jediný počin v tomto smere. Nie je mi to až také vlastné. No nebránim sa tomu, keby som na to mala dôvod. Ak to bude spĺňať nároky z hľadiska témy, ktorú si zvolím, tak s tým nemám problém.

Spoločnosť modranská sa zaoberá výrobou úžitkovej majoliky a kameniny. V spolupráci s dizajnérmi z celého Slovenska oživuje tradičné tvary a vzory, vymýšľa tiež nové návrhy, čím vytvára originálnu, modernú keramiku zachovávajúcu tradície. Ako vznikla tvoja spolupráca s Jakubom Liškom z modranskej?

Oslovil nás spolu s mojím manželom Palom Bálikom a tiež Pavlínu Morháčovú a Ľubicu Segečovú, aby sme navrhli dekór pre modranskú. S týmto projektom nie som celkom stotožnená. Hoci sa ľuďom páči, kupujú ho, je vystavovaný na výstavách. Bolo to v období, keď som bola trochu roztržitá a úplne som ho nedokončila. Jakub tlačil na pílu a chcel ho dať čím skôr do výroby, a tak som na to pristala, čo som nemala robiť. Vymyslel, ako sa bude motív umiestňovať, a aj to, že sa tam zduplikovali fúzy. V tom, ako to používa, som mu dala voľnú ruku, keďže som to nemala doriešené. Pre mňa je to stále otvorený projekt, ktorý by som chcela v budúcnosti posunúť ďalej – redizajnovať.

Ako si sa dostala k ilustrácii?

Už počas školy som pracovala s Palom Bálikom, v čom som po škole prirodzene pokračovala. Práce bolo veľa, nuž sa mi stále menej darilo nájsť si čas na svoje voľné veci. Robili sme knižný dizajn a ten priniesol so sebou ilustráciu. Občas je treba niečo nakresliť, a to je v mojej réžii. Ku kresbe ma to vždy ťahalo.

Do akej miery sa s Palom pri práci rešpektujete?

Na začiatku bol náš vzťah s Palom pedagóg – študentka a nejako sme sa z toho nevymanili ani pri našej ďalšej práci. Z mojej strany to nie je úplne autorské, rada si nechám od neho poradiť. Nie som z tých autorov, ktorí majú silné ego a potrebujú sa realizovať. Vždy s Palom konzultujeme, keď na niečom pracujeme, niekedy je ťažké povedať, čo vymyslel on a čo ja, často veci vznikajú v rámci dialógu.

Ako vznikla spolupráca s vydavateľstvom Artforum?

V roku 2008 mali rozrobenú knihu Tracyho tiger, keď nastal problém s dizajnérkou. Ja a Palo sme do toho vstúpili, urobili dizajn knihy a doriešili sme to s ilustrátorkou. Na základe spokojnosti prišli za Palom, či by išiel do väčšej spolupráce. Keďže už mali edičný plán, navrhol im celý vizuál pre knižky, typy edícií, ktoré mali rozličný formát, knižnú väzbu a typografiu.

Odkedy máš deti, pozeráš sa na detské knihy inak?

Áno, je to tak. Veľa detských knižiek sa mi vôbec nepáči a práve tie, ktoré by som im ja sama nikdy nekúpila, po tých deti siahnu. Občas sa mi stane, že sa mi knižka nepáči, no keď ju deťom prečítam, zistím, že ten príbeh je milý a že je úplne jedno, ako knižka vyzerá. Podľa mňa musia vidieť aj pekné aj škaredé, a potom si sami z toho vybrať. Nemôžu poznať len pekné, lebo potom by nevedeli oddeliť vkusné od nevkusného.

Pracuješ momentálne na nejakej knihe?

S Janou Hoffstädterovou a Soňou Gyárfáš Lutherovou pracujem na knižke pre deti predškolského veku. Ilustruje ju Martin Krkošek z Čiech. Je to knižka o inakosti, o tom, aby sa deti naučili vnímať inakosť, prijímať ju a tiež pochopiť. Je to o chlapčekovi, ktorý sa stretne napríklad s dievčatkom hovoriacim iným jazykom, s chlapčekom na vozíčku, s černoškom… Objavuje sa tu inakosť rôzneho druhu, aby deti vedeli, že nie sme všetci rovnakí a že tak je to správe, tak to má byť a nemáme sa toho báť. K tejto knižke som bola prizvaná v zárodku. Soňa ešte dopisuje niektoré kapitoly, ale my už máme layout aj vybraté nadpisové písmo Woodkit od Ondreja Jóba, ktoré sa perfektne hodí, lebo je tam každé písmeno iné.

Do akej miery je pre teba práca koníčkom a koníček prácou?

Aby som bola úprimná, u mňa je to zo začiatku ťažký pôrod a na konci veľká radosť. Uvedomujem si zodpovednosť tvorivej práce, na konci ktorej príde úľava. Nie je to vždy koníček od začiatku do konca. To prvotné tápanie ma tak trochu znervózňuje a až potom, keď už mám predstavu, to začína byť záľubou.

Rada spolupracuješ pri tvorbe, alebo ti vyhovuje byť osamelým bežcom?

Ja som v tomto tak trochu schizofrenická. Nerada spolupracujem s ľuďmi, lebo sa trošku bojím konfrontácie. Nemám rada konfrontácie akéhokoľvek typu a mám pocit, že práve spolupráca ich prináša. V rámci tvorivej práce, aj v tej autorskej, mi vyhovuje viac byť sama. Tým, že s Palom spolupracujeme dlho, je mi to prirodzené. Možno aj preto, že sú nám jasné roly, je medzi nami určitá hierarchia, ktorá nám obom vyhovuje. Palo by bol asi radšej, keby som bola ambicióznejšia a asertívnejšia. Bolo by to viac partnerské.

V roku 2013 ťa oslovili dizajnérky zo zoskupenia Trivjednom s ponukou vystavovať v priestoroch na Karpatskej ulici v Bratislave. Projekt Banány pozýval na vernisáž textom: „Sú veci, ktoré človeku napadnú len tak, ale nikdy nie je dostatočný dôvod, čas a priestor zrealizovať ich. Takže človek sa potom nikdy nedozvie, čo by sa stalo, keby sa to stalo…“ Mohla by si priblížiť túto site specific akciu?

Už ani neviem presne. Na začiatku sa ma zmocnilo pre mňa typické nadšenie a zhrozenie, zdesenie a potešenie zároveň. Brala som to dosť vážne. Doniesla som si tam celý zošit nápadov, a tak sme to celé rozoberali… Zrazu som v poznámkach mala napísané Banány. Vyburcoval to vo mne priestor, výklad pripomínal zelovoc. Možno nejaká spomienka z detstva, asi som chcela urobiť niečo len tak, nie komplikované, nič konceptuálne. Akýsi odkaz na to, v čom tu žijeme, akási recesia. Trochu som to chcela ponechať na divákovi, nech si v tom každý nájde to, čo chce. Urobila som banánovú inštaláciu, kde som na vernisáži vážila a predávala zo sadry odliate banány. Boli len tak v surovom stave, nesignované. Priestor plný rúr, káblov ma naviedol k voľnému rozmiestneniu, pozastrkovaniu banánov pomedzi ne. Biele banány v bielom priestore splynuli s prostredím, v akejsi posturbánnej džungli.

Čo zo slovenských, prípadne zahraničných dizajnérskych prác ťa v poslednom čase oslovilo?

Dlhodobo sledujem tvorbu šperkárky Andrey Ďurianovej. Blízke sú mi aj konceptuálne projekty a šperky Dany Tomečkovej, Kataríny Siposovej. Zaujímavý je pre mňa prístup k tvorbe Silvie Lovasovej. Na tohtoročnom Bratislava Design Week ma očarili keramické vázy od štúdia Miksmitte, ktoré na mňa pôsobili veľmi sviežo.

 Splnil sa ti tvoj dizajnérsky sen?

Práve teraz si idem jeden splniť. Pre Bistro St. Germain na Rajskej ulici v Bratislave mám navrhnúť dizajn tanierov. Toto je dlhodobejší projekt, na ktorom pracujeme. Vytvorili sme spolu s Palom vizuál, logo a menu, ja som navrhla tapety v interiéri. Majiteľka bistra poctivo pracuje na jeho rozvoji, má zmysel pre detail a dáva si na všetkom záležať. Keďže prestali vyrábať taniere, ktoré používala v prevádzke, tak si povedala, že si dá spraviť vlastné. Na túto prácu sa teším, lebo prináša spojenie trochu voľného umenia a dizajnu. Je príjemné, že pri tomto projekte ma netlačí čas. I keď to, že nemám presný termín, je aj trošku nevýhoda, lebo ja som občas jeho posúvač. Aj pri dvoch malých deťoch by mi bolo ľúto takejto práci povedať nie..

Silvia Kružliaková je historička a kritička umenia. V súčasnosti pôsobí ako dokumentaristka a kurátorka zbierky grafického dizajnu v Slovenskom múzeu dizajnu.