Emočná udržateľnosť: Prečo navrhovat’ stavby, ktoré je ľahké zamilovať si?

Predstavte si, že je rok 2100. Po období napätia a masovej migrácie sa ľudstvu konečne podarilo dostať klimatické zmeny pod kontrolu.  Obnoviteľné zdroje energie a atómová fúzia pomohli spomaliť nárast teploty. Mestá boli postupne prestavané tak, aby pomohli ľuďom vyrovnať sa so zmenami podnebia a umožnili im žiť trvalo udržateľný život. Keď sa však pozriete na ulice týchto miest, všimnete si, že väčšina budov z 20. a začiatku 21. storočia tam už nestojí.

Čo sa stalo? Je to preto, že kedysi ľudia vo svojej krátkozrakosti vytvárali stavby, ktoré mali  vydržať len päťdesiat až sto rokov. Dokonca aj mnohé z tých budov, ktoré mohli vydržať dlhšie, boli zbúrané, pretože ľudia sa o ich zachovanie veľmi nezaujímali. Prečo? Lebo si k týmto budovám nedokázali vytvoriť zmysluplný citový vzťah. My sme sa však poučili. A mestá, ktoré stoja v roku 2100, sú nielen postavené tak, aby vydržali stáročia, ale zároveň tak, aby ich ľudia mali radi a chránili ich rovnako dlhý čas.

Otázka znie, ako sa do tohto stavu dostať ešte skôr? Ako výrazne zvýšiť šancu, že budovy, ktoré navrhujeme dnes, budú existovať aj v roku 2100 a  neskôr. Vďaka čomu budú skutočne udržateľné? Vieme, že v súčasnosti tvorí približne päťdesiat percent uhlíkovej stopy novej energeticky efektívnej budovy takzvaný „vtelený uhlík”. Táto uhlíková stopa pochádza z celého procesu výstavby. Teda na to, aby boli budovy udržateľné, nestačí, aby sa dali ľahko rozobrať a recyklovať. Nejde len o materiály, ale aj o všetku prácu, stroje, palivo, dopravu a ďalšie úkony, ktoré sa podieľajú na jej výstavbe. Ak chceme budovať udržateľné mestá, musíme teda skutočne začať stavať stavby, ktoré
vydržia stáť a budú sa využívať stovky rokov.

Okrem toho, aby boli pevné a kvalitné, to znamená, že musia byť flexibilné. Na to musia byť dostatočne univerzálne, aby sa časom mohli využívať na rôzne účely. Mestá sa menia, potreby ľudí sa menia, ekonomika sa mení, a to rýchlo, ako sme videli počas nedávnej pandémie.  Stačilo, aby sa ukázal nebezpečný vírus, a budovy, ktoré boli postavené čisto pre potreby kancelárií, boli zrazu prázdne. V súčasnosti je väčšina budov optimalizovaná pre ich špecifickú funkciu. Vezmime si napríklad kancelárske budovy, ktoré majú určité špecifické pôdorysy,  hĺbku, jadrá, vzduchotechniku a podobne. To znamená efektívnejšiu prevádzku. Zároveň ich to však robí zraniteľnými. Ľudia zrazu prestanú chodiť do kancelárií a budova ostane prázdna. To tiež spôsobuje, že takáto budova je neudržateľná. Jej prestavba na byty bude drahá a vznikne pri nej ešte oveľa väčšia uhlíková stopa. Ale v minulosti, najmä pred prvou svetovou vojnou, bola veľká časť budov postavená veľmi  flexibilne. Nie sú výnimočne optimalizované, ich prevádzka teda stojí o niečo viac. Ale z dlhodobého hľadiska ich môžete použiť na čokoľvek.  V takejto budove môžu byť kancelárie, byty, môže sa z nej stať obchod, galéria alebo škôlka.

A týmto druhom flexibility sa potrebujeme inšpirovať. Nestačí však tieto budovy postaviť tak, aby dlho vydržali a boli flexibilné vo svojom využití. Musíme sa tiež uistiť, že keď príde ich čas, ľudia budú skutočne chcieť investovať do údržby a prestavby týchto budov a zachovať ich tam, kde sú. Tu vstupuje do hry emočná udržateľnosť.

Navrhujem rozoznávať dva druhy udržateľnosti. Technickú a emočnú udržateľnosť. Rovnako tak ako má budova technickú funkciu, má aj emočnú funkciu. To znamená, ako dobre dokáže napĺňať emočné potreby ľudí a do akej miery vyvoláva v ľuďoch pozitívne emócie, ako je  krása, spojenie, láskavosť či zvedavosť. V posledných rokoch sa u nás vyskytlo niekoľko prípadov búrania budov, ktoré boli rešpektované veľkou časťou architektonickej obce. Napriek tomu ich však developeri zbúrali, aby uvoľnili miesto novej výstavbe. To bol aj prípad budovy Istropolisu v Bratislave. Nebudem tu hodnotiť, kto mal v tomto prípade pravdu. Použijem ho len na demonštráciu týchto princípov v praxi. Developer argumentoval, že obnova budovy by bola príliš nákladná, pretože bola postavená neudržateľným spôsobom a bola vo veľmi zlom stave. To je technické hľadisko. Potom však prišiel druhý argument. Developer si dal urobiť prieskum verejnej mienky, z ktorého vyplynulo, že osemdesiat percent Bratislavčanov v skutočnosti nemalo až taký veľký záujem o zachovanie budovy a uprednostnili by novú výstavbu.

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2025  na s. 78. Viac informácií o predaji časopisu Designum.