DOBRÝ DIZAJN PRE ZLÝ SVET

Uprostred jedného z mnohých areálov holandského týždňa dizajnu si pri improvizovanom, trochu osamotenom stánku, objednávam hranolčeky (pochopiteľne v bio kvalite). Po vreckách lovím drobné a mince jednu po druhej sypem na pult, keď ma v tom zastaví predavač a podáva mi platobný terminál vo veľkosti kalkulačky – hotovosť vraj neberie. Verejný priestor je v Holandsku preniknutý (inovatívnymi) digitálnymi technológiami s mimoriadnou samozrejmosťou a zatiaľ čo u nás je napríklad automobilová doprava na elektrický pohon ešte predstavou ďalekej budúcnosti spájanou s miliardármi strihu Elona Muska, v Eindhovene už jazdia na elektrinu všetky mestské autobusy. S tým súvisí aj množstvo a úroveň technologických inovácií, ktoré vďaka mohutným štátnym aj súkromným investíciám klíčia v holandskej komerčnej a akademickej sfére jedna za druhou. Dutch Design Week (DDW) v Eindhovene prezentuje tieto high-tech vynálezy v prostredí zo socioekonomickej a urbanistickej stránky citeľne formovanom firmou Philips, ktorá tu bola založená v roku 1891. Hoci sa v roku 1997 vedenie spoločnosti rozhodlo presunúť jej sídlo a množstvo pracovísk do Amsterdamu, odkaz Philipsu je v infraštruktúre i intelektuálnom ovzduší mesta dodnes veľmi viditeľný.

Podstatná časť mnohých výstavných projektov, ktoré sa odohrávajú pod hlavičkou DDW, je situovaná do teraz revitalizovaných alebo aj bežne nevyužívaných budov tejto firmy – jedným z hlavných dejísk prehliadky je takzvaná Klokgebouw, stavba s výraznou hodinovou vežou z konca dvadsiatych rokov, v ktorej predtým sídlila továreň Philipsu vyrábajúca bakelit. Dnes sa tu organizujú kultúrne podujatia – v rámci DDW tu prebehlo niekoľko rôznych výstav, z ktorých na seba výrazne upozornila napr. prehliadka projektov technických univerzít v Eindhovene, Delfte a Twente s názvom Mind the Step, alebo prezentácia Good Industrial Design Awards 2017, ktoré od roku 1986 udeľuje holandská organizácia Designlink. Prvá menovaná výstava ukázala, že holandské výskumné pracoviská vnímajú spoločenský dopyt a počítajú s ľudským faktorom – z ich technologických inovácií (či už vo forme nových materiálov, výrobných procesov, produktov alebo aplikácií) nie je cítiť laboratórne vákuum a odťažitá nezrozumiteľnosť programovacích jazykov, ale pochopenie pre špecifické potreby jednotlivcov. Ako jeden za všetky môžeme spomenúť napr. Project Mo Marijke de Geus, ktorá v spolupráci s Delftským inštitútom robotiky vyrobila prototyp nemocničného robota so schopnosťou neverbálnej komunikácie porovnateľnou s disneyovskými postavičkami: malý robot určený na prepravu materiálu má humanizovať nemocničné prostredie a zároveň rozptýliť úzkosť pacientov svojou roztomilosťou. Hoci sa predbežná podoba tohto produktu môže zdať trocha úsmevná, svedčí o úsilí vývojárov nestratiť zo zreteľa človeka – používateľa s jeho emóciami a iracionálnymi nárokmi. Prehliadka produktov ocenených za svoj dizajn taktiež vystihuje silné stránky holandského priemyslu a svedčí o tom, že uznanie sa tu prejavuje predovšetkým spoločensky prospešným výrobkom, aj keď možno nie sú vždy cool a sexy: medzi nominovanými nájdeme okrem iného obuv pre pracovníkov v zdravotníctve, niekoľko elektrobicyklov alebo osobný automobil Canta pre ľudí s obmedzením pohybu, ktorý umožňuje jazdu po ceste aj po cyklodráhe a presuny doslova od dverí k dverám.

Holandský priemysel je založený na inováciách a technologickom know-how, ktoré ho stavajú na jednu z najvyšších pozícií v hierarchii globálneho trhu a výroby, pričom by sa iste dalo špekulovať o tom, či lacnou prácou je toto jeho postavenie vykúpené a komu budú všetky tieto pokrokové výdobytky v skutočnosti slúžiť. Taká polemika je síce bezpochyby na mieste a skutočne záleží na tom, kto a ako bude s týmto materiálnym i intelektuálnym kapitálom nakladať, prinajmenšom rétorika DDW v Eindhovene je však jasná: „bohatstvo zaväzuje“. Celá akcia akoby vyžarovala všeobecný konsenzus miestnych vedcov a dizajnérov v zmysle zodpovednosti voči svetu a záväzku vytvárať zo svojej pozície technologických hegemónov lepšie podmienky na život a podieľať sa na riešení globálnych problémov. Presne tak mimochodom opisujú svoju misiu aj organizátori DDW: „DDW je optimista a verí v schopnosť dizajnérov riešiť problémy. Ukazujú, že disponujú vynaliezavosťou a prispôsobivosťou mysle, ktorá môže viesť k inováciám, po akých náš rýchlo sa meniaci svet tak veľmi prahne.“¹ Tento rok sa tak v rámci týždňa dizajnu v spolupráci s magazínom Dezeen uskutočnila napríklad séria panelových diskusií pod sugestívnym názvom Good Design for a Bad World, kde zazneli názory popredných dizajnérov a dizajnérok, teoretikov a teoretičiek dizajnu a ďalších odborníkov z rôznych oblastí na otázky späté s klimatickou zmenou, utečencami, terorizmom, znečistením či politikou ako takou. Tieto debaty prebiehali v novo (a dočasne) skonštruovanom People‘s Pavilion, ktorý bol postavený výhradne z požičaného materiálu. Silno tu teda rezonovala spomínaná rétorika vzájomnosti a rovnostárstva, v označení „ľudový pavilón“ potom dokonca zaznievala aspoň na postkomunistickom Východe z verejného priestoru prakticky vytesnená socialistická ideológia. Ťažko povedať, či organizátori DDW na čele s tohtoročnými veľvyslancami, architektmi, a dizajnérmi Winym Maasom, Lonnym van Ryswyckom, Nadine Sterkovou a Marcusom Fairsom skutočne presadzujú tieto ideály v súčasnej politike, ktorou je rozvoj dizajnu a priemyslu do značnej miery určovaný, a či ich dokážu aplikovať vo svojej vlastnej praxi, alebo či ide skôr o zbožné prianie či obyčajný imidž. Treba však podotknúť, že DDW na prezentačnej úrovni skutočne robí, čo môže: množstvo výstav a prehliadok bolo tento rok rámcovaných expozíciami formujúcimi diskurz celého týždňa dizajnu a s ním pravdepodobne aj kľúčové témy súčasného dizajnérskeho sveta vôbec: Embassy of Climate Action, Embassy of Intimacy, Embassy of Robot Love, Embassy of Urban Transformation, Embassy of Health, Embassy of Date, Embassy of Food.

Všetky tieto nadnárodné „ambasády“ sa pokúšali artikulovať podnetné myšlienky a návrhy konkrétnych riešení pálčivých problémov a spolu s ostatnými prezentáciami v rámci DDW pôsobili naozaj stimulačne a inšpiratívne – človek odchádzal z Eindhovenu s pocitom povzneseného optimizmu, pretože sa stretol s vynálezmi a návrhmi, ktoré by skutočne mohli posunúť veci k lepšiemu. Čo sa týka jedla, ktoré bolo jednou z hlavných podtém tohto vydania DDW, neubránime sa porovnaniu s tohtoročným Designblokom – hoci je zrejmé, že vzhľadom na stav lokálneho priemyslu, úroveň miestneho diskurzu a produkcie na poli dizajnu a možno aj zameranie tejto akcie, je taká komparácia tak trocha ošemetná. Témou posledného Designbloku bolo však tiež jedlo, pričom som vopred predpokladala, že pri takomto obsahu sa prakticky nedá vyhnúť aktuálnym otázkam dneška v tejto oblasti. Aj napriek tomu sa to Designbloku podarilo: kým DDW venoval priestor hydroponickému poľnohospodárstvu (BioArt Laboratories), experimentálnym projektom týkajúcim sa budúcnosti mäsových výrobkov (napr. The Future Sausage Carolien Niebling) alebo pestovaniu plodín s pomocou slanej vody (napr. Projekt S/ZOUT Studia H), na Designbloku sa tlačili čokoládové cukríky na 3D tlačiarni a rozdávala sa cukrová vata.

Aj v oblastiach zdravia či ekológie prezentoval DDW inšpiratívne projekty. V nezanedbateľnom počte boli v rámci rôznych výstav prezentované tzv. wearables, teda elektronické nositeľné doplnky alebo priamo odevy s funkciami napomáhajúcimi zdravému životnému štýlu či umožňujúcimi monitorovanie telesných prejavov. Údaje pripravené týmito produktmi sú často vďaka pripojeniu na internet dlhodobo vyhodnocované alebo odovzdávané do dátovej siete ovplyvňujúcej fungovanie ďalších prístrojov, ktoré konkrétny používateľ používa. Týmto produktom a elektronickým textíliám bola venovaná napr. výstava Do (not) Feed the Makers, ktorá predstavila 22 projektov podporených európskym programom WEAR Sustain. Viacero prezentovaných konceptov bolo zameraných na meranie základných fyzických hodnôt, ako je srdcový tep či rytmus dýchania („odevný“ doplnok Breath! vie napríklad sledovať pravidelnosť dychu aj pri cvičení jogy), alebo na podporu správneho držania tela (napríklad vesta Zishi umožňuje kontrolu správneho postoja či sedenia a poskytuje spätnú väzbu svojmu nositeľovi, či už v bežnom živote alebo v rámci rehabilitácie). Hoci mnohé z týchto projektov ešte potrebujú lepšie špecifikovať a zatiaľ nemožno odhadnúť reálnu mieru ich uplatnenia, niektoré z nich sa zdali byť skutočne opodstatnené a vďaka svojmu jasnému zacieleniu jednoznačne využiteľné. Jedným z nich je projekt dizajnérky Jessicy Smarschovej, neurovedca Raymonda van Ee a inžinierov z Frans Prototyping s názvom Constructing Connectivity zameraný na vývoj rehabilitačných pomôcok pre pacientov trpiacich následkami po mozgovej mŕtvici. Ich wearables aplikovateľné na telo a v pohodlí domova umožňujú tvorbu textilných vzorov generovaných v priebehu nevyhnutných svalových cvičení vychádzajúcich z mechanických úkonov pri tkaní či pletení a v druhom pláne potom zároveň štandardný monitoring týchto pohybov potrebných na vyhodnocovanie zdravotného stavu pacientov. Produkty podobné tomuto umožňujú „kreatívnu“ rekonvalescenciu, ktorá môže potešiť nielen zlepšovaním fyzickej kondície, ale aj svojbytným hmotným výsledkom nesúvisiacim s vlastným postihnutím.

Ďalšou frekventovanou témou tohtoročného DDW bol materiálový výskum – významný počet prezentovaných projektov sa týkal vývoja najrôznejších prírodných štruktúr, ktoré by mohli do budúcnosti nahradiť umelé hmoty a ďalšie neekologické materiály či testovanie technológií recyklácie a opätovného používania plastov. Už pomerne rozšíreným sa ukázal byť výskum potenciálu rozličných húb a plesní – vedci a dizajnéri z Material Sense LAB napríklad predstavili v rámci výstavy Bio-Boost! organickú povrchovú úpravu dreva známu pod označením „Xyhlo biofinish“, ktorá umožňuje dlhodobú a ekologickú ochranu drevených fasád na báze huby Aureobasidium pullulans. Vďaka tejto úprave je drevo oveľa trvácnejšie, pričom ochranná vrstva sa vďaka svojej bunkovej štruktúre dokáže sama obnovovať a je stopercentne biologicky rozložiteľná. Ďalšie experimenty predstavila Material Sense LAB na výstave Fungal Curiosities, kde boli prezentované prototypy výrobkov z materiálov založených na rôznych druhoch mycélií navrhnuté študentmi a pedagógmi Design Academy Eindhoven (DAE), Technickej univerzity v Delfte a Utrechtskej univerzity. Jedným z vystavujúcich a zároveň kurátorov tejto expozície bol Maurizio Montalti zo štúdia Officina Corpuscoli, ktorý sa „pestovaním“ týchto materiálov vytvárajúcich nulovú ekologickú záťaž zaoberá dlhodobo.

Keby sme mali spomenúť všetky pozoruhodné projekty, ktoré boli na tohtoročnom DDW predstavené, tento článok by nebol nikdy ukončený. Bezpochyby však nemôžeme vynechať výstavu diplomantov DAE, ktorá sa uskutočnila priamo v priestoroch školy sídliacej v jednej z bývalých fabrík Philipsu v centre mesta. Prehliadka absolventských (magisterských a bakalárskych) prác naplnila tri rozľahlé poschodia budovy a hneď pri vchode bolo zrejmé, že patrí k najnavštevovanejším podujatiam DDW. Sály praskali vo švíkoch a treba povedať, že bolo skutočne na čo sa pozerať. Možno to bude znieť banálne, ale pri pohľade do ateliérov českých škôl sa mi zdá, že to nie je až také samozrejmé: vyzerá to, že na DAE takmer nie je možné ukončiť štúdium s projektom či produktom, ktorý nie je naozaj zmysluplný, alebo je len pekný. Kým u nás sú ateliéry rozdelené podľa materiálov alebo úloh, ktoré kopírujú existujúcu realitu trhu a priemyslu, štruktúra študijných programov na DAE zodpovedá oveľa skôr štruktúre výziev súčasného sveta, na ktoré sú študenti nútení reagovať. Namiesto ateliéru skla či priemyselného dizajnu tak na DAE nájdete bakalárske programy, ako Public Private, Man and Mobility, či Man and Identity a v magisterskom stupni potom ateliéry typu Contextual Design alebo Social Design. Znovu sa tu teda prepisuje vôľa ponímať dizajn ako prostriedok riešenia problémov – hoci sú niektoré zo študentských projektov čisto konceptuálnej povahy a nie sú určené na výrobu či reálne využitie.

Moju pozornosť upútal napríklad projekt s názvom Twenty Mirjam de Bruijn z ateliéru Man and Activity vychádzajúci z priamočiarej a vizionárskej, ale zároveň absolútne realistickej úvahy: krémy, čistiace prostriedky, šampóny a ďalšie drogistické výrobky obsahujú viac ako 80 % vody a sú preto distribuované v tonách plastových nádob. Čo keby sme prosto vodu vynechali a pridali ju neskôr? Čo keby boli všetky tieto produkty dodávané v koncentrovaných tabletkách a doma by sme si ich jednoducho zriedili? Uľavili by sme tak životnému prostrediu zaťažovanému dopravou a výrobou aj likvidáciou plastov. Keď som si projekt Mirjam de Bruijn prezerala, hovorila som si, ako je možné, že to ešte nie je skutočnosť. Podobne jednoduché, bystré a mimoriadne praktické boli aj niektoré ďalšie koncepty, napr. stojan na bicykel od Milou Bergsovej, ktorý je možné sklopiť do úrovne terénu alebo komunitný kompostér od Elise Weegels pre obyvateľov bytových domov. Mnohé z diplomových prác boli venované aj materiálovým experimentom (prekvapivo esteticky príjemné boli napríklad kabelky z kravských žalúdkov – ktoré sú bežne odpadovým materiálom – absolventky Billie van Katwijkovej) a bokom nezostávali ani citlivé témy ako je sex (Nienke Helder napríklad navrhla súbor pomôcok využiteľných v terapii žien trpiacich sexuálnymi traumami) a smrť (Soung Lim vytvorila edíciu kníh pre deti uľahčujúcu porozumenie a prijatie smrti ako súčasti života). Výstava absolventov aj DDW ako celok tak pôsobili ako inkubátor podnetných, často futuristických, ale nie neuskutočniteľných myšlienok a konceptov, a človek tak nadobudol presvedčenie, že dizajn naozaj zmôže viac ako len signalizovať sociálny status svojich užívateľov.

Klára Peloušková je kritička a kurátorka súčasného umenia a dizajnu. Je študentkou teórie a dejín umenia na UMPRUM v Prahe a šéfredaktorkou portálu Artalk.cz.

Poznámky

¹Z webstránok DDW: www.ddw.nl/en/page/about-ddw