Do nekonečna a ešte ďalej. Rozhovor s Filipom Birknerom

S Filipom Birknerom sa poznáme už viac ako dvadsať rokov. Pamätám si ho ako podnikavého exota, ktorý vedel upútať pozornosť. Ešte na strednej škole budoval značku Ňyč Ňeznam, na ktorú dokázal namotať celú školu. Podobne to bolo aj s natáčaním dobrodružných videí pod záštitou helove – mimochodom, pozrite si ich na Vimeo a YouTube. Filip ako mladý multimediálny tvorca precestoval celý svet – od Dánska, kde už aj študoval dizajn, cez Madrid, Tenerife, talianske Alpy. Tam sa chcel venovať životnému štýlu okolo surfu, ale rýchlo si uvedomil, že takýto aktívny život nie je dlhodobo udržateľný. Rozhodol sa, že strávi čas sám so sebou, a tak sa vybral do divočiny. Z najšialenejších videí zo surferských spotov prešiel na serióznu fotografiu monumentálnej prírody v Kanade, kde pracoval pri psích záprahoch, na lodiach a lososových farmách. Po týchto skúsenostiach sa pevne rozhodol pre návrat k vizuálnej komunikácii, vyštudoval najprestížnejšie školy na svete – najprv Rietveldovu akadémiu v Amsterdame a potom sa ako prvý Slovák dostal na katedru grafického dizajnu na Yale. Nakoniec sa mu splnil sen a získal Národnú cena za dizajn 2024 – Komunikačný dizajn, a práve vďaka tomu vznikol tento rozhovor.

Čo ťa presvedčilo vymeniť surferský spôsob života za akademickú pôdu?

Svet skejťákov a surferov ma fascinuje a vždy sa mi páčil. Neviem, či som doň naozaj zapadal, ale určite ma tvorivo inšpiroval. Čo som si  sľuboval od návratu na akademickú pôdu? Chýbala mi spätná väzba. Bolo pre mňa ťažké reflektovať vlastnú tvorbu. Chcel som byť obklopený ľuďmi, ktorí mi nebudú vravieť, že všetko, čo vytvorím, je super a fajn. Túžil som po facke v podobe poriadnej kritiky, ktorá mi umožní rásť a zlepšovať sa.

To si si uvedomil pri kontemplovaní v Kanade. Čo nasledovalo po návrate domov, na východ?

Keď som rozmýšľal, kam ísť na školu, Holandsko sa javilo ako správna voľba. Nebol som však pripravený, a tak si mi počas jedného z našich  telefonátov práve ty, Matúš, predstavil Scholastiku v Prahe. Prihlásil som sa takmer na všetky kurzy v ponuke – grafický dizajn, ilustrácia, fotografia a dejiny dizajnu. Vtedy sme sa spolu presťahovali na Újezd. To boli krásne časy. Na Scholastiku som chodil jeden semester. Určite  si pamätáš, popri škole sme riešili našu finkner_Gallery-iu, tvorili playlisty a kadejaké iniciatívy. Okrem toho sme dizajnovali obal na arašidové maslo a ja som robil klip pre jednu kapelu. Po ôsmich mesiacoch ma prijali na obe školy, na ktoré som sa hlásil – Gerrit Rietveld Academie v Amsterdame a Royal Academy of Art (KABK) v Haagu. Nakoniec som si vybral tú prvú, aj keď som váhal, pretože Haag má vlny a pláž.

Tak aké to je na Rietvelde?

Asi podobne ako na UMPRUM, aj keď tam som sa len flákal chodbami. Páčila sa mi komunikácia a prepojenie medzi prvým, druhým a tretím ročníkom, kde prváci prirodzene vzhliadajú k starším. Cítil som nenútenú súťaživosť, chtíč zapadnúť; byť obdivovaný. Ale môžem hovoriť len za seba.

Médium knihy je lákavé, pretože môžeš vziať v podstate akúkoľvek tému, obrázok a keď to zaväzbíš nejakým zvláštnym spôsobom,  vzniká unikátny objekt. Aj tvoje pôsobenie na Rietveldovej akadémii vnímam nejako v tomto duchu. Knižka sa mi páčila hlavne ako objekt.

Spočiatku som ignoroval obsah a viac ma zaujímala forma – vytváranie sekvencie a príbehu, ktorý má poväčšine hlavu a pätu, začína a končí sa. Páči sa mi, ako kniha starne, ako putuje svetom, odchádza z rúk tvorcu – ako vtáčik, keď opustí svoje rodné hniezdo. Celá katedra bola plná rôznorodo pozliepaných prototypov. Retrospektívne mi to príde fajn – experimentovať, skúšať nezmysly, vyrábať intuitívne a takto dospieť k osobnému prístupu v dizajne.

Čo za ľudí si postretával na Rietveldovej akadémii, udržuješ kontakty?

Z grafiky nie, ale zo školy áno. Teraz robím knižku pre Jonathana Hedegaarda, ktorý napísal tri divadelné hry, tak to dávame spolu dokopy.  Jonathan je pôvodom Dán, stretli sme sa, keď som pochodoval po ateliéroch maľby. Na parapete mal asi tristo cédečiek s perfektnými  albumami. A medzi nimi bol jeden, ktorý sme spolu aj my objavili počas pobytu v Prahe – The Kinks Are The Village Green Preservation Society. Zapol som magneťák a vtom Jonathan vletel do priestoru, že ktopúšťa jeho obľúbené pesničky. Tak sme sa stali kamošmi. Odvtedy  sme sa stretli v New Yorku aj na Slovensku.

A čo pedagógovia? Na Rietvelde predsa pôsobia veľké hviezdy. Ako prebieha komunikácia s nimi?

Môj obľúbený učiteľ bol Henk Groenendijk, ktorý je už na dôchodku. Mal úzky, trojposchodový holandský dom, v ktorom celé druhé  poschodie tvorila knižnica plná výtlačkov o grafickom dizajne vrátane unikátneho archívu študentských prác vytvorených za posledných dvadsať a viac rokov. Dovolil mi tam občas vysedávať s knihami, čo zásadne ovplyvnilo moje štúdium. Počas jedného z jeho zadaní som vytvoril knihu s názvom Tangibility of the Book. V procese som si zaviazal oči a vyberal obsah na základe toho, ako stránky šušťali a ako knihy pôsobili v ruke. Vytváral som aj vtípky a iniciatívy ako paródiu na The Most Beautiful Swiss Books, ktorú som prekrútil na The Most Beautiful Swiss Boobs – knihu s nahotinkami od švajčiarskych fotografov. Vznikla počas pobytu v Zürichu s Juliou Born a Laurenzom Brunnerom, no nebola prijatá s nadhľadom. Moja odpoveď – „veď sranda“ priliala riadnu dávku benzínu do ohňa. Nastal výbuch. Takýchto prípadov bolo viac, no frustráciu z nepochopenia nahradila vďačnosť za to, že sa niekto vôbec zaoberal trdlom, akým som bol, a dal si tú námahu vzdelávať ma. Dostal som presne to, čo som si od návratu do školy prial. Bola to bomba.

Celý článok nájdete v časopise Designum 5/2025  na s. 4. Viac informácií o predaji časopisu Designum.