Dizajnérka obuvi a jej značka Zuzana Serbák
Zuzana Serbák je značka obuvi, ktorá je v domácom prostredí pomerne dlho etablovaná. Založila ju mladá dizajnérka, dnes už Zuzana Németh Serbáková (1985), ktorá ukončila štúdium obuvi v roku 2010 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Absolvovala stáže v Londýne a Amsterdame a krátko po štúdiách externe spolupracovala ako dizajnérka talianskej značky Robert del Carlo. Po ukončení spolupráce sa začala naplno venovať vlastnej značke a spoluprácam s odevnými návrhármi a firmami. Spolupracovala napr. s Novestou, českou značkou Chatty, Marcelom Holubcom, Zuzanou Kubíčkovou či Luciou Ivanovou. Úspešne sa prezentovala na rôznych súťažiach a výstavách. Napriek úspechom vlastnej značky stále hľadala najvhodnejšie prostredie pre svoju tvorbu, čo ju priviedlo k pochopeniu, že ju najviac napĺňa práca pre inú značku, s ktorej identitou sa stotožňuje. Presne taká je slovenská Nehera, kde dostala príležitosť rozbehnúť a vytvárať kategóriu obuvi, ktorú považuje za svoj dlhodobý cieľ.
Ak chcú Slováci študovať dizajn obuvi, musia ísť do zahraničia, najčastejšie asi do Čiech, kde sú tri školy vyučujúce tento odbor. Prečo u nás nie je vysokoškolské štúdium tohto zamerania? Súvisí to s neexistenciou firiem, kde by sa následne absolventi mohli uplatniť? Je napr. v Čechách situácia priaznivejšia?
Presne tak, slovenskí študenti odchádzajú študovať obuv do Čiech, alebo ešte ďalej do Paríža, Londýna či Talianska, minimálne počas mojich študentských rokov to tak bolo, no myslím, že sa to nezmenilo. Čo sa však týka porovnania s našimi susedmi, máme podobnú tradíciu v tejto oblasti, lebo obuvnícky priemysel bol tu i tam, Partizánske aj Zlín boli veľké obuvnícke centrá. Ťažko povedať či v Čechách majú lepšie podmienky pre absolventov, pretože veľa z nich chce odísť prioritne do zahraničia, pokiaľ sa teda nerozhodnú založiť si svoju vlastnú značku, čo je však hneď po škole a bez skúseností trochu krkolomné. Nejaké príležitosti uplatniť sa vo firme sú aj u nás, no sú to špecificky zamerané firmy, napr. na pracovnú alebo športovú obuv, ale lifestylové značky na bežné nosenie nenájdeme veľmi ani u nás, ani u našich susedov.
Vy ste študovali práve v Prahe na UMPRUM, kde ste štúdium zakončili kolekciou Composites. O tejto kolekcii sa veľa hovorilo, objavila sa v rôznych médiách, v čom bola výnimočná?
V tejto diplomovej kolekcii som experimentovala s novými hi-tech materiálmi a novými prístupmi, ktoré sa dovtedy v obuvi veľmi nepoužívali. Kolekcia predstavila koncept, ktorý v čase jej vzniku, približne pred siedmimi rokmi, predviedol čerstvý a nový pohľad na využívanie netradičných materiálov. Napríklad uhlíkové vlákno, známe ako karbón, s ktorým som pracovala, sa vtedy v móde neobjavoval. Je to materiál, z ktorého sa vyrábajú autá a lode, dizajnéri sa nad jeho ďalším použitím začali zamýšľať pomerne nedávno. Dnes sa už však čoraz viac robia materiálové experimenty či už v športovej obuvi alebo v obuvi na každodenné nosenie.
Zároveň ste však na ňu nenašli výrobcu. Je vôbec možné u nás nájsť partnera, ktorý by podporil výrobu nových inovatívnych projektov, i keď napríklad len v minisérii?
Určite by to bolo možné, ak by som si to určila ako hlavnú prioritu. Kolekcia Composites však bola postavená na experimente s novými materiálmi, skúšaní ich limitov a možností, a ak by sa mala sériovo vyrábať, musela by som pokračovať na jej vývoji a okrem toho sa intenzívne venovať hľadaniu investora a výrobcu. Ja som si však hneď po škole začala hľadať prácu v zahraničí a popritom som sa venovala vlastným ručne šitým topánkam na bežné nosenie. Počas tvorby kolekcie som však čiastočne spolupracovala s firmou, kde som vyvíjala podpätky z karbónových vlákien, ale ďalšiu spoluprácu sme nenadviazali.
Upraviť článok
Zadajte nadpisDizajnérka obuvi a jej značka Zuzana Serbák
Ak chcú Slováci študovať dizajn obuvi, musia ísť do zahraničia, najčastejšie asi do Čiech, kde sú tri školy vyučujúce tento odbor. Prečo u nás nie je vysokoškolské štúdium tohto zamerania? Súvisí to s neexistenciou firiem, kde by sa následne absolventi mohli uplatniť? Je napr. v Čechách situácia priaznivejšia?
Presne tak, slovenskí študenti odchádzajú študovať obuv do Čiech, alebo ešte ďalej do Paríža, Londýna či Talianska, minimálne počas mojich študentských rokov to tak bolo, no myslím, že sa to nezmenilo. Čo sa však týka porovnania s našimi susedmi, máme podobnú tradíciu v tejto oblasti, lebo obuvnícky priemysel bol tu i tam, Partizánske aj Zlín boli veľké obuvnícke centrá. Ťažko povedať či v Čechách majú lepšie podmienky pre absolventov, pretože veľa z nich chce odísť prioritne do zahraničia, pokiaľ sa teda nerozhodnú založiť si svoju vlastnú značku, čo je však hneď po škole a bez skúseností trochu krkolomné. Nejaké príležitosti uplatniť sa vo firme sú aj u nás, no sú to špecificky zamerané firmy, napr. na pracovnú alebo športovú obuv, ale lifestylové značky na bežné nosenie nenájdeme veľmi ani u nás, ani u našich susedov.
Vy ste študovali práve v Prahe na UMPRUM, kde ste štúdium zakončili kolekciou Composites. O tejto kolekcii sa veľa hovorilo, objavila sa v rôznych médiách, v čom bola výnimočná?
V tejto diplomovej kolekcii som experimentovala s novými hi-tech materiálmi a novými prístupmi, ktoré sa dovtedy v obuvi veľmi nepoužívali. Kolekcia predstavila koncept, ktorý v čase jej vzniku, približne pred siedmimi rokmi, predviedol čerstvý a nový pohľad na využívanie netradičných materiálov. Napríklad uhlíkové vlákno, známe ako karbón, s ktorým som pracovala, sa vtedy v móde neobjavoval. Je to materiál, z ktorého sa vyrábajú autá a lode, dizajnéri sa nad jeho ďalším použitím začali zamýšľať pomerne nedávno. Dnes sa už však čoraz viac robia materiálové experimenty či už v športovej obuvi alebo v obuvi na každodenné nosenie.
Zároveň ste však na ňu nenašli výrobcu. Je vôbec možné u nás nájsť partnera, ktorý by podporil výrobu nových inovatívnych projektov, i keď napríklad len v minisérii?
Určite by to bolo možné, ak by som si to určila ako hlavnú prioritu. Kolekcia Composites však bola postavená na experimente s novými materiálmi, skúšaní ich limitov a možností, a ak by sa mala sériovo vyrábať, musela by som pokračovať na jej vývoji a okrem toho sa intenzívne venovať hľadaniu investora a výrobcu. Ja som si však hneď po škole začala hľadať prácu v zahraničí a popritom som sa venovala vlastným ručne šitým topánkam na bežné nosenie. Počas tvorby kolekcie som však čiastočne spolupracovala s firmou, kde som vyvíjala podpätky z karbónových vlákien, ale ďalšiu spoluprácu sme nenadviazali.
Táto kolekcia obsahuje nositeľné kúsky, i topánky „obuv ako objekt“. Existujú nejaké pravidlá pre takéto objekty, musia sa dať napríklad obuť?
Áno, táto kolekcia pozostávala viac-menej z takýchto objektov. Práve preto, ako som spomínala, by sa v prípade sériovej výroby musela prepracovať. Museli by sa napríklad nájsť určité technologické riešenia, pretože tak, ako som pracovala na topánkach ja, by vo veľkej výrobe nebolo možné. Čo sa týka pravidiel, mám zásadu, že aj pri experimentálnejšej tvorbe sa musia dať moje topánky obuť a byť aspoň trochu pohodlné, aby spĺňali funkciu obuvi. Myslím však, že takéto umelecké poňatie obuvi ako objektu nemá žiadne pravidlá a závisí to výlučne od samotného autora.
Po vysokoškolskom štúdiu na UMPRUM v Prahe ste odišli pracovať do talianskej firmy Roberto del Carlo. V čom spočívala vaša práca tu, bola to pre vás nová skúsenosť?
Roberto del Carlo vyrába luxusnú dámsku obuv a je to značka, ktorá funguje viac-menej pod jednou strechou. Na jednom mieste sústreďuje vývoj, navrhovanie aj výrobu, takže to bola pre mňa veľmi dobrá skúsenosť, lebo som mohla byť pri celom procese od skice až po finálnu kolekciu a jej predaj. Externe som tu pracovala približne tri roky a uvedomila som si, že mi veľmi vyhovuje práca pre firmu, vďaka ktorej získavam cenné skúsenosti.
Na domácej scéne nepoznáme veľa dizajnérov obuvi, je to tým, že zostávajú pracovať v zahraničí?
Áno, myslím, že keďže tu neexistuje možnosť vysokoškolského štúdia, tak i to málo ľudí, ktoré sa rozhodne študovať tento odbor v zahraničí, tam nakoniec zostane aj pracovať.
Vy ste sa však napokon vrátili na Slovensko a začali ste sa venovať vlastnej značke obuvi na bežné nosenie. Viackrát ste spomínali, že by ste boli rada, keby vám na slovenskom trhu pribudla konkurencia. Je u nás niečo, čo by mohlo mladých ľudí motivovať k tomu, aby sa rozhodli pre tvorbu obuvi?
Dúfam, že je. Verím, že sa čoraz viac mladých ľudí a lokálnych značiek bude venovať dizajnu a výrobe, že textilný a obuvnícky priemysel narastie a vznikne konkurencia, ktorá je nevyhnutná. Myslím, že čoraz viac ľudí cíti potrebu podporovať lokálnu tvorbu. Ja napríklad veľmi nerada chodím nakupovať do nákupných centier, kde je neuveriteľne veľká ponuka, no pritom všetko vyzerá rovnako. Navyše, kvôli lacnej výrobe najmä z Ázie, ľudia na Slovensku nemajú reálnu predstavu o tom, koľko by stál rovnaký tovar vyrobený u nás. Ten rozdiel je obrovský. Spomeňte si, ako to bolo, keď u nás priemysel fungoval: ľudia si kúpili kabát a nosili ho minimálne niekoľko rokov, možno aj celý život, pretože cena kabáta zodpovedala cene výroby. Teraz si kvôli nízkym cenám, môžeme stále nakupovať nové a nové veci. Keď si však pri cene 10 eur za tričko alebo 30 eur za topánky predstavíme, čo všetko je za ich vznikom, od návrhu cez výrobu surovín, výrobu samotného produktu a jeho dopravu sem a navyše obchodné prirážky, uvedomíme si, že rovnaká cena v našich podmienkach je nereálna. Tvorba a podpora lokálnej výroby je preto nevyhnutná na to, aby sme sa od kvantity vrátili späť ku kvalite.
Pri obuvi je asi jedným z najdôležitejších faktorov výber materiálu, vy pracujete najmä s kožou. Na základe čoho vyberáte (lokálne zdroje, konkrétny typ kože, zdravotné hľadiská…)? Poprípade, je nejaký materiál, ktorému sa striktne vyhýbate?
Momentálne u nás nie je veľa spracovateľov kože, takže vyberať z lokálnych zdrojov je ťažké. Najlepšia situácia je v Taliansku, čo by sa z európskeho hľadiska ešte stále dalo považovať za lokálny zdroj. Pracujem s rôznymi druhmi kože, ich výber prispôsobujem typu topánky, prikláňam sa k prírodne vzniknutým materiálom. Tým, že na topánkach v rámci mojej značky pracujem sama, je koža prirodzeným výberom aj preto, že v podmienkach mojej dielne neviem spracúvať syntetický materiál, takže s umelými koženkami a pod. nepracujem. Určite však existujú syntetické materiály, ktoré sú pohodlné, priedušné, majú podobné vlastnosti ako koža. Treba sa pozerať aj na to, z čoho sú materiály vyrobené, či sú z ekologického hľadiska veľkou záťažou pre životné prostredie. Ak napríklad odmietam nosiť kožu, vyberiem si textilnú alebo syntetickú náhradu. Tieto materiály však majú oveľa kratšiu životnosť, preto by ma malo zaujímať, či sú rozložiteľné, recyklovateľné a pod.
Čo je najväčším problémom pri výrobe topánok v súčasnosti? Sú to rovnaké problémy, s akými sa stretávame napr. v odevnom biznise (masová produkcia z Číny, nadbytok tovaru, nekvalitná výroba bez pridanej hodnoty…)?
Mne napríklad najviac zo všetkého prekáža, že sa produkuje mnohonásobne viac ako potrebujeme, obchody sú neustále plné a takéto množstvo produktov sa nedokáže nikdy predať. Je to problém, ktorý vidíme vo všetkých odvetviach módy.
Tvoríte prevažne ženské modely a sama ich aj testujete, navrhli ste však aj sériu luxusných tenisiek pre obuvníka Mareka Pažitného, ktorý vyrába na mieru pánsku obuv. Aký to bol projekt, je rozdiel navrhovať pánsku a dámsku obuv?
Minulý rok na jar ma Marek oslovil, aby som pre neho navrhla pánske ručne vyrobiteľné tenisky na mieru. Napriek tomu, že to bola pre mňa zaujímavá skúsenosť, naďalej sa venujem iba dámskym modelom. Táto cesta mi viac vyhovuje, viem tu viac rozvinúť svoju fantáziu a dámska obuv je pre mňa oveľa väčšou výzvou ako tá pánska, keďže si myslím, že je vhodnejšia na experimentovanie. Čo sa týka výroby, pánska obuv má trochu iné technologické postupy ako dámska.
Áno, vo vašich modeloch vidno hranie a experimentovanie pri nachádzaní tvarových riešení. Dobrým príkladom je posledná kolekcia LOMOZ, s ktorou ste sa zúčastnili na prehliadke International Fashion Showcase v Londýne. Čo predstavuje táto kolekcia?
V kolekcii obuvi LOMOZ som riešila minimalistické siluety, čisto tvarované topánky, uchopené tak, aby boli povrchovo štruktúrované, hapticky zaujímavé a prekvapivé, s funkčnými prvkami zakomponovanými do textúry povrchu. Uplatňovala som pritom vrstvenie, narušovanie povrchov a vytváranie štruktúr prekrývaním a prešívaním kože a iných materiálov, nanášaním vrstvy silikónu na savú kožu alebo textíliu a formovaním na kopyte. Tematicky sa kolekcia Lomoz zaoberá pocitom diskomfortu a nesústredenosti človeka pod vplyvom hluku, ruchu.
Sú vaše kolekcie či minisérie pri dokončení uzatvorené, alebo na nich pracujete ďalej, napr. v rámci zákazkovej tvorby?
Záleží to od konkrétneho prípadu. Niekedy pracujem na uzatvorených kolekciách, najmä v prípade, ak navrhujem pre niekoho iného, napr. pri spolupráci s odevnými dizajnérmi. Moje vlastné kolekcie boli väčšinou s otvoreným koncom, dodatočne som ich ešte dopracúvala alebo z nich vzišli ďalšie motivácie pre konkrétnych zákazníkov.
Je vám bližšia tvorba na kolekciách alebo práca na jednotlivých zákazkách?
Ak ma niekto osloví s tým, že chce odo mňa topánky, väčšinou jeho záujem pramení z poznania už hotovej kolekcie, ktorá sa teda prirodzene stáva východiskovým bodom pri takejto práci.
Kde si vedia ľudia vaše topánky pozrieť alebo aj kúpiť?
Keďže som od roku 2014 na materskej dovolenke, práci sa venujem približne v polovičnom režime ako predtým a topánky som predávala iba v jedinom kamennom obchode, a to v slávici a na vlastnom webe. Ak však ľudia napríklad nájdu model, ktorý im úplne nesedí, obchod ma vie kontaktovať a môžeme sa dohodnúť na ďalšom riešení.
Nedávno ste vystavovali na dvoch veľkých akciách – boli ste súčasťou slovenského výberu na International Fashion Showcase v Londýne, ako sme už spomínali, a prezentovali ste sa aj na Design Week-u v Budapešti. Čo vám tieto prezentácie priniesli?
Najväčšie pozitívum takýchto prezentácií vidím v tom, že človek sa môže konfrontovať v zahraničí, má možnosť sa porovnať i porozprávať s ľuďmi tvoriacimi v inom kontexte, poprípade sa stretnúť s budúcimi spolupracovníkmi či klientmi. A samozrejme získa spätnú väzbu, či už z hľadiska dizajnu alebo komplexného fungovania celej značky.
V rámci značky Zuzana Serbák máte ďalších spolupracovníkov?
Nie, zatiaľ pracujem sama, prednedávnom som však bola vo fáze, keď som začala hľadať výrobcu, resp. začala som sa obzerať, s kým by som na Slovensku mohla spolupracovať. Dostala som však príležitosť tvoriť pre Neheru, takže momentálne som prácu na svojich vlastných veciach zastavila.
Takže aktuálne na vašej značke nepracujete, plánujete sa k nej v budúcnosti vrátiť?
Nie, nepracujem. Aktuálne sa venujem dizajnu obuvi pre Neheru a mám zodpovednosť za celú kategóriu obuvi. Som síce ešte v skúšobnom období, no som veľmi spokojná, a je to pre mňa veľká výzva a naplnenie. Čo sa týka mojej vlastnej značky, neviem či je to pre mňa ten správny smer, pretože veci okolo biznisu a marketingu ma desia. Aby človek mohol pracovať sám, mal by byť čo najvšestrannejší. Takže keby som mala pokračovať, určite by som si musela nájsť spolupracovníkov.
A zároveň mám pocit, že potrebujem získať viac skúseností, ešte je strašne veľa vecí, ktoré sa musím naučiť, takže uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Helena Veličová je manažérkou galérie dizajnu Satelit Slovenského centra dizajnu.
Zobraziť ako:Výsledok na mobileVýsledok na počítačiUkážka adresy URL:scd.sk › clankyNáhľad nadpisu SEO:— Slovenské centrum dizajnuNáhľad meta popisu:sep 1, 2017 － Vytvorte meta popis upravením úryvku nižšie. Ak tak neurobíte, Google sa pokúsi nájsť relevantnú časť vášho príspevku, ktorú zobrazí vo výsledkoch vyhľadávania.Nadpis SEONadpis Stránka Oddeľovač Názov stránky Názov stránkyNadpisPrimárna kategóriaOddeľovačSlugMeta popis
Názov stránkyNadpisPrimárna kategóriaOddeľovač Autori
- Helena Veličová (draft)
Perex Zuzana Serbák je značka obuvi, ktorá je v domácom prostredí pomerne dlho etablovaná. Založila ju mladá dizajnérka, dnes už Zuzana Németh Serbáková (1985), ktorá ukončila štúdium obuvi v roku 2010 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Absolvovala stáže v Londýne a Amsterdame a krátko po štúdiách externe spolupracovala ako dizajnérka talianskej značky Robert del Carlo. Po ukončení spolupráce sa začala naplno venovať vlastnej značke a spoluprácam s odevnými návrhármi a firmami. Spolupracovala napr. s Novestou, českou značkou Chatty, Marcelom Holubcom, Zuzanou Kubíčkovou či Luciou Ivanovou. Úspešne sa prezentovala na rôznych súťažiach a výstavách. Napriek úspechom vlastnej značky stále hľadala najvhodnejšie prostredie pre svoju tvorbu, čo ju priviedlo k pochopeniu, že ju najviac napĺňa práca pre inú značku, s ktorej identitou sa stotožňuje. Presne taká je slovenská Nehera, kde dostala príležitosť rozbehnúť a vytvárať kategóriu obuvi, ktorú považuje za svoj dlhodobý cieľ. Vydanie Designum Zdroj Zdroj URL eDesignum Súvisiace diela
- Novesta kolekcia 2012
- Dimero/ kolekcia obuvi
Súvisiaca výstava Súvisiace publikácie Galéria
Táto kolekcia obsahuje nositeľné kúsky, i topánky „obuv ako objekt“. Existujú nejaké pravidlá pre takéto objekty, musia sa dať napríklad obuť?
Áno, táto kolekcia pozostávala viac-menej z takýchto objektov. Práve preto, ako som spomínala, by sa v prípade sériovej výroby musela prepracovať. Museli by sa napríklad nájsť určité technologické riešenia, pretože tak, ako som pracovala na topánkach ja, by vo veľkej výrobe nebolo možné. Čo sa týka pravidiel, mám zásadu, že aj pri experimentálnejšej tvorbe sa musia dať moje topánky obuť a byť aspoň trochu pohodlné, aby spĺňali funkciu obuvi. Myslím však, že takéto umelecké poňatie obuvi ako objektu nemá žiadne pravidlá a závisí to výlučne od samotného autora.
Po vysokoškolskom štúdiu na UMPRUM v Prahe ste odišli pracovať do talianskej firmy Roberto del Carlo. V čom spočívala vaša práca tu, bola to pre vás nová skúsenosť?
Roberto del Carlo vyrába luxusnú dámsku obuv a je to značka, ktorá funguje viac-menej pod jednou strechou. Na jednom mieste sústreďuje vývoj, navrhovanie aj výrobu, takže to bola pre mňa veľmi dobrá skúsenosť, lebo som mohla byť pri celom procese od skice až po finálnu kolekciu a jej predaj. Externe som tu pracovala približne tri roky a uvedomila som si, že mi veľmi vyhovuje práca pre firmu, vďaka ktorej získavam cenné skúsenosti.
Na domácej scéne nepoznáme veľa dizajnérov obuvi, je to tým, že zostávajú pracovať v zahraničí?
Áno, myslím, že keďže tu neexistuje možnosť vysokoškolského štúdia, tak i to málo ľudí, ktoré sa rozhodne študovať tento odbor v zahraničí, tam nakoniec zostane aj pracovať.
Vy ste sa však napokon vrátili na Slovensko a začali ste sa venovať vlastnej značke obuvi na bežné nosenie. Viackrát ste spomínali, že by ste boli rada, keby vám na slovenskom trhu pribudla konkurencia. Je u nás niečo, čo by mohlo mladých ľudí motivovať k tomu, aby sa rozhodli pre tvorbu obuvi?
Dúfam, že je. Verím, že sa čoraz viac mladých ľudí a lokálnych značiek bude venovať dizajnu a výrobe, že textilný a obuvnícky priemysel narastie a vznikne konkurencia, ktorá je nevyhnutná. Myslím, že čoraz viac ľudí cíti potrebu podporovať lokálnu tvorbu. Ja napríklad veľmi nerada chodím nakupovať do nákupných centier, kde je neuveriteľne veľká ponuka, no pritom všetko vyzerá rovnako. Navyše, kvôli lacnej výrobe najmä z Ázie, ľudia na Slovensku nemajú reálnu predstavu o tom, koľko by stál rovnaký tovar vyrobený u nás. Ten rozdiel je obrovský. Spomeňte si, ako to bolo, keď u nás priemysel fungoval: ľudia si kúpili kabát a nosili ho minimálne niekoľko rokov, možno aj celý život, pretože cena kabáta zodpovedala cene výroby. Teraz si kvôli nízkym cenám, môžeme stále nakupovať nové a nové veci. Keď si však pri cene 10 eur za tričko alebo 30 eur za topánky predstavíme, čo všetko je za ich vznikom, od návrhu cez výrobu surovín, výrobu samotného produktu a jeho dopravu sem a navyše obchodné prirážky, uvedomíme si, že rovnaká cena v našich podmienkach je nereálna. Tvorba a podpora lokálnej výroby je preto nevyhnutná na to, aby sme sa od kvantity vrátili späť ku kvalite.
Pri obuvi je asi jedným z najdôležitejších faktorov výber materiálu, vy pracujete najmä s kožou. Na základe čoho vyberáte (lokálne zdroje, konkrétny typ kože, zdravotné hľadiská…)? Poprípade, je nejaký materiál, ktorému sa striktne vyhýbate?
Momentálne u nás nie je veľa spracovateľov kože, takže vyberať z lokálnych zdrojov je ťažké. Najlepšia situácia je v Taliansku, čo by sa z európskeho hľadiska ešte stále dalo považovať za lokálny zdroj. Pracujem s rôznymi druhmi kože, ich výber prispôsobujem typu topánky, prikláňam sa k prírodne vzniknutým materiálom. Tým, že na topánkach v rámci mojej značky pracujem sama, je koža prirodzeným výberom aj preto, že v podmienkach mojej dielne neviem spracúvať syntetický materiál, takže s umelými koženkami a pod. nepracujem. Určite však existujú syntetické materiály, ktoré sú pohodlné, priedušné, majú podobné vlastnosti ako koža. Treba sa pozerať aj na to, z čoho sú materiály vyrobené, či sú z ekologického hľadiska veľkou záťažou pre životné prostredie. Ak napríklad odmietam nosiť kožu, vyberiem si textilnú alebo syntetickú náhradu. Tieto materiály však majú oveľa kratšiu životnosť, preto by ma malo zaujímať, či sú rozložiteľné, recyklovateľné a pod.
Čo je najväčším problémom pri výrobe topánok v súčasnosti? Sú to rovnaké problémy, s akými sa stretávame napr. v odevnom biznise (masová produkcia z Číny, nadbytok tovaru, nekvalitná výroba bez pridanej hodnoty…)?
Mne napríklad najviac zo všetkého prekáža, že sa produkuje mnohonásobne viac ako potrebujeme, obchody sú neustále plné a takéto množstvo produktov sa nedokáže nikdy predať. Je to problém, ktorý vidíme vo všetkých odvetviach módy.
Tvoríte prevažne ženské modely a sama ich aj testujete, navrhli ste však aj sériu luxusných tenisiek pre obuvníka Mareka Pažitného, ktorý vyrába na mieru pánsku obuv. Aký to bol projekt, je rozdiel navrhovať pánsku a dámsku obuv?
Minulý rok na jar ma Marek oslovil, aby som pre neho navrhla pánske ručne vyrobiteľné tenisky na mieru. Napriek tomu, že to bola pre mňa zaujímavá skúsenosť, naďalej sa venujem iba dámskym modelom. Táto cesta mi viac vyhovuje, viem tu viac rozvinúť svoju fantáziu a dámska obuv je pre mňa oveľa väčšou výzvou ako tá pánska, keďže si myslím, že je vhodnejšia na experimentovanie. Čo sa týka výroby, pánska obuv má trochu iné technologické postupy ako dámska.
Áno, vo vašich modeloch vidno hranie a experimentovanie pri nachádzaní tvarových riešení. Dobrým príkladom je posledná kolekcia LOMOZ, s ktorou ste sa zúčastnili na prehliadke International Fashion Showcase v Londýne. Čo predstavuje táto kolekcia?
V kolekcii obuvi LOMOZ som riešila minimalistické siluety, čisto tvarované topánky, uchopené tak, aby boli povrchovo štruktúrované, hapticky zaujímavé a prekvapivé, s funkčnými prvkami zakomponovanými do textúry povrchu. Uplatňovala som pritom vrstvenie, narušovanie povrchov a vytváranie štruktúr prekrývaním a prešívaním kože a iných materiálov, nanášaním vrstvy silikónu na savú kožu alebo textíliu a formovaním na kopyte. Tematicky sa kolekcia Lomoz zaoberá pocitom diskomfortu a nesústredenosti človeka pod vplyvom hluku, ruchu.
Sú vaše kolekcie či minisérie pri dokončení uzatvorené, alebo na nich pracujete ďalej, napr. v rámci zákazkovej tvorby?
Záleží to od konkrétneho prípadu. Niekedy pracujem na uzatvorených kolekciách, najmä v prípade, ak navrhujem pre niekoho iného, napr. pri spolupráci s odevnými dizajnérmi. Moje vlastné kolekcie boli väčšinou s otvoreným koncom, dodatočne som ich ešte dopracúvala alebo z nich vzišli ďalšie motivácie pre konkrétnych zákazníkov.
Je vám bližšia tvorba na kolekciách alebo práca na jednotlivých zákazkách?
Ak ma niekto osloví s tým, že chce odo mňa topánky, väčšinou jeho záujem pramení z poznania už hotovej kolekcie, ktorá sa teda prirodzene stáva východiskovým bodom pri takejto práci.
Kde si vedia ľudia vaše topánky pozrieť alebo aj kúpiť?
Keďže som od roku 2014 na materskej dovolenke, práci sa venujem približne v polovičnom režime ako predtým a topánky som predávala iba v jedinom kamennom obchode, a to v slávici a na vlastnom webe. Ak však ľudia napríklad nájdu model, ktorý im úplne nesedí, obchod ma vie kontaktovať a môžeme sa dohodnúť na ďalšom riešení.
Nedávno ste vystavovali na dvoch veľkých akciách – boli ste súčasťou slovenského výberu na International Fashion Showcase v Londýne, ako sme už spomínali, a prezentovali ste sa aj na Design Week-u v Budapešti. Čo vám tieto prezentácie priniesli?
Najväčšie pozitívum takýchto prezentácií vidím v tom, že človek sa môže konfrontovať v zahraničí, má možnosť sa porovnať i porozprávať s ľuďmi tvoriacimi v inom kontexte, poprípade sa stretnúť s budúcimi spolupracovníkmi či klientmi. A samozrejme získa spätnú väzbu, či už z hľadiska dizajnu alebo komplexného fungovania celej značky.
V rámci značky Zuzana Serbák máte ďalších spolupracovníkov?
Nie, zatiaľ pracujem sama, prednedávnom som však bola vo fáze, keď som začala hľadať výrobcu, resp. začala som sa obzerať, s kým by som na Slovensku mohla spolupracovať. Dostala som však príležitosť tvoriť pre Neheru, takže momentálne som prácu na svojich vlastných veciach zastavila.
Takže aktuálne na vašej značke nepracujete, plánujete sa k nej v budúcnosti vrátiť?
Nie, nepracujem. Aktuálne sa venujem dizajnu obuvi pre Neheru a mám zodpovednosť za celú kategóriu obuvi. Som síce ešte v skúšobnom období, no som veľmi spokojná, a je to pre mňa veľká výzva a naplnenie. Čo sa týka mojej vlastnej značky, neviem či je to pre mňa ten správny smer, pretože veci okolo biznisu a marketingu ma desia. Aby človek mohol pracovať sám, mal by byť čo najvšestrannejší. Takže keby som mala pokračovať, určite by som si musela nájsť spolupracovníkov.
A zároveň mám pocit, že potrebujem získať viac skúseností, ešte je strašne veľa vecí, ktoré sa musím naučiť, takže uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Helena Veličová je manažérkou galérie dizajnu Satelit Slovenského centra dizajnu.
