Česká móda v Umeleckopriemyselnom múzeu

Pred vyše rokom Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe po náročnej rekonštrukcií znovu otvorilo svoje brány verejnosti. Takmer okamžite sa stalo jednou z najnavštevovanejších pražských múzejných inštitúcií a záujem verejnosti neutícha. Celkom iste aj zásluhou kvalitného výstavného programu, zameraného podstatnou časťou na módu a životný štýl. Aktuálna výstava Hana Podolská láme rekordy návštevnosti.

O minulých aj budúcich výstavách módy, výskume, budovaní stálych expozícií a práci v UPM sa porozprávali s jej kurátorkou a významnou českou historičkou módy Evou Uchalovou.¹

Rozhovor s Evou Uchalovou

Umeleckopriemyselné múzeum (UPM) kvôli veľkému záujmu návštevníkov predĺžilo výstavy Krásná jizba 1927 – 1938 / Design pro demokracii do 3. marca a  Hana Podolská až do 19. mája.  Na túto legendu českej módy sa prišlo pozrieť za šesť mesiacov vyše 25 000 návštevníkov, čím sa stala jednou z najnavštevovanejších výstav v histórii múzea. Očakávali ste taký veľký záujem?

Úprimne, čísla návštevnosti vôbec nesledujem. Výstavy módy majú vždy vysokú návštevnosť. Už o výstavu Elegance první republiky, ktorú som v UPM pripravila v roku 1996, bol obrovský záujem. Ak si dobre pamätám, počet návštevníkov presiahol 30 000 aj napriek tomu, že trvala necelé štyri mesiace. Dokonca posledné dni návštevníci stáli v dlhom rade pred múzeom, aby sa na ňu ešte dostali.

Musím ale priznať, že ma to prekvapilo, až tak vysokú účasť nikto nečakal. Návštevníci prichádzajú zo všetkých kútov krajiny, z Ostravy, južných Čiech, Plzne… Hana Podolská bola obľúbená, cestovali za ňou zákazníčky z celej republiky vrátane Slovenska. Ľudia jej meno stále poznajú a sú na jej tvorbu zvedaví aj dnes.

• 

• 

Múzeum s predĺžením výstavy Hany Podolskej avizovalo aj výmenu niektorých vystavených odevov.

Áno, niektoré šaty sa obávame vystavovať príliš dlho. Navyše už máme v zbierkach nové prírastky, ktoré múzeu na základe tejto výstavy darovali či zapožičali súkromní vlastníci. Niektoré exponáty  teda určite vymeníme. Ak výstavu navštívite znovu, uvidíte niečo nové.

Budú to večerné róby alebo aj šaty na voľný čas?

Máme pripravené večerné šaty, kožuch, zimný plášť, ale aj dvoje svadobné šaty. Sú ale civilnejšie, krátke a farebné. Myslím si, že sa bude zase na čo pozerať.

Je zvyčajné, že sa  ozývajú ľudia, ktorí doma ešte majú Podolskú či Rosenbauma a chceli by šaty múzeu venovať?

Po každej výstave nám ľudia nejaké odevy prinesú a ponúknu ako dar či na odkúpenie. Ukáže sa, že doma majú niečo schované po predkoch. Niektorí sa dokonca pokúšajú tieto odevy nosiť, ale potom predsa len prídu na to, že sú krehké a nevhodné na bežné nosenie. Nakoniec ich teda prinesú k nám, kde ich uchováme a vážime si ich. Len čo odev zaradíme do zbierok, venujeme mu všetku starostlivosť a už sa zo sveta nestratí.

Máte aj modely, ktoré ste pre zlý stav nemohli na výstavu zaradiť?

Takýto model máme zatiaľ len jeden, ale  ešte sa dá reštaurovať. Sú to šaty z dvadsiatych rokov, potrebujú vyčistiť a skeletovať výšivku. Pôvodne som ich chcela vystaviť v  druhej fáze výstavy, ale kolegyne z reštaurátorského oddelenia takú náročnú obnovu bohužiaľ nestihnú ani s pomocou externej reštaurátorky. Okrem tejto výnimky ale vystavujeme všetko, čo od Podolskej v zbierkach máme. Napríklad aj odevy, ktoré síce nie sú signované, ale podľa rodinnej tradície boli ušité u Podolskej.

Veľkú časť návštevníkov tvoria príslušníčky staršej generácie, ktoré si pamätajú, že ich mamičky alebo babičky šili u Podolskej. Nazdávate sa, že ich sem prilákala nostalgia?

Uvažovala som o tom a myslím si, že určitá dávka nostalgie u veľkej časti návštevníkov istú rolu určite zohráva. Generácia senioriek, ktorá si tradíciu a eleganciu vlastnú salónu Podolská ešte pamätá, chodí na výstavu spomínať. Ale výstava má určite čo povedať aj mladej generácii. Téma výstavy korešponduje s náladou v súčasnej spoločnosti, keď už majú ľudia dosť nekvalitnej produkcie a znova začínajú hľadať trvalé hodnoty. A hodnoty ako trvanlivosť, kvalita a solídnosť sú práve pre odevy pani Podolskej charakteristické.

Vaše výstavné projekty akcentujú výrazné postavenie módy v spoločnosti. V čom vidíte najväčšie rozdiely vo vnímaní a postavení módy v období medzivojnovej republiky a dnes?

Najskôr by som pripomenula, čo majú spoločné. Vtedy rovnako ako dnes bola móda výrazom individuality svojho nositeľa, jeho vzťahu k spoločnosti i k určitej sociálnej skupine. Počas prvej Československej republiky bol  módny odev taktiež výrazom národnej hrdosti, dôkazom, že obyvatelia nového štátu dokážu byť rovnako elegantní a reflektovať svetové módne trendy ako staršie európske národy. Ľudia si odevy vážili, predovšetkým preto, že šitie na zákazku stále ešte prevažovalo, navyše väčšinou z kvalitných látok. Odev bol drahší, ale vydržal a stálo za to ho časom prešiť a zmodernizovať.

Výstava Hany Podolskej nebola zámerne koncipovaná ako pripomienka výročia založenia Československa. Tou je výstava Krásná jizba 1927 – 1948 , ktorá bola vyjadrením lokálneho postoja a kultúrnej klímy za prvej republiky. Postupne sa však ukázalo, že tieto dve výstavy sa v mnohom stretávajú a spoločne ilustrujú dobový životný štýl. Nakoniec teda máme na jednom poschodí dve výstavy pripomínajúce výročie republiky.

Výstavná sieň plná vitrín a skla evokuje elegantnú funkcionalistickú pasáž. Architektúru výstavy vytváral Tomáš Džadoň, ktorý stál aj za architektonickým riešením nedávnej výstavy Bydliště: panelové sídliště v UMP. Ako ste spokojná s výsledkom tejto spolupráce?

So spoluprácou s Tomášom Džadoňom som veľmi spokojná, páči sa mi jeho myšlienka vybudovať obchodnú pasáž. Vo výstavnej miestnosti bolo poschodie ešte z čias našej bývalej stálej expozície, ktoré využil. Vitríny majú evokovať výklady salónu a plagátová stena po pravej strane zase prostredie ulice. Tomáš chcel vytvoriť akúsi simuláciu salónu Hany Podolskej, takže v expozícii vytvoril napríklad repliku krbu aj s doskou z ružového mramoru. Vďaka Štěpánovi Malovcovi, ktorý graficky upravoval publikáciu k výstave, sme identifikovali plastiku od Bedřicha Stefana z pôvodného interiéru salónu Podolskej. Aj krajčírske potreby vystavené na poschodí sú taktiež nápad Tomáša Džadoňa. Chcel divákov upozorniť na výrobné postupy a nástroje, pomocou ktorých mohli vystavené odevy vznikať. V nadväznosti na to navrhlo naše edukačné oddelenie aktívnu zónu, kde si návštevníci môžu ohmatať materiály, z ktorých sú vystavené modely ušité, prípadne skúsiť si vytvoriť vlastný model.

• 

• 

Práve táto časť priťahuje mladších návštevníkov.

Áno, môžu si tu napríklad siahnuť na hodváb. Kde dnes vidíte 100 % hodváb? To už je naozaj vzácnosť. Je zaujímavé, v akej miere to návštevníci využívajú. Sadnú si a tvoria vlastné modely, hrajú sa s materiálom. Množstvo podobných nápadov, ktoré sme do expozície doplnili, má veľký úspech. Napríklad módne fotografie na pojazdných tabuliach vo vitrínach typu „pater noster“, mám tiež radosť z filmových ukážok dobovej módy vrátane rozhovoru v pani Podolskou. Od istého zberateľa obuvi máme zapožičané dva páry lodičiek, ktoré patrili známym medzivojnovým herečkám. Som rada, že sa nám podarilo výstavu dotiahnuť do takýchto detailov.

Pred rekonštrukciou historickej budovy UPM bola v múzeu okrem dočasných výstav stála expozícia Příběhy materiálů z roku 2000. Autorsky ste vytvorili jej časť Príběh vlákna, venovanú textilu a móde. Uvažujete o novej stálej expozícií?

Áno, pracuje sa na tom. Stála expozícia je stále  v štádiu príprav hlavne pre veľké množstvo pôvodných výstavných projektov, ktoré múzeum produkuje. Na novej stálej expozícií sa už ale zrejme podieľať nebudem, maximálne ako konzultant.  Aj ďalšia generácia má dostať príležitosť, aby vyjadrila svoje predstavy a koncepcie prezentácie múzejných zbierok a realizovala ich.

Chystáte sa odovzdať štafetu mladším, ale  vaše pracovné nasadenie je stále vysoké. Za posledné tri roky ste vydali tri veľké monografie a pripravili dotlač vypredanej publikácie Pražské módní salony z roku 2011…

Minulý rok som pracovala neustále. Predsa len, už dávno som v dôchodku a v UPM už pracujem len na čiastočný úväzok. Tých niekoľko posledných rokov bolo skutočne náročných: pred dvoma rokmi vyšla kniha Modelový dům Arnoštka Roubíčková, krátko po nej Oldřich Rosenbaum – Oldric Royce a teraz Hana Podolská. Práce na nich bolo mnoho.

Výskum na takých rozsiahlych projektoch si vyžaduje tímovú prácu, s kým ste spolupracovali?

Možno sa to nedá nazvať tímom, ale vo všetkých inštitúciách, kde výskum vykonávam – archívy, múzeá či knižnice – sa stretávam s veľkým záujmom a so snahou pomôcť mi pri mojej práci. Dobrý a zohraný tím mám potom v múzeu počas realizácie výsledkov. Tvorí ho správkyňa depozitára, reštaurátorky, fotografi, edičné oddelenie, propagácia a kolegovia kurátori ochotní kedykoľvek poradiť. Ale výskum ako taký vykonávam sama. Chodím bádať do študovne, kde si dokumenty vyfotografujem a následne ich doma spracujem.

Moje projekty sú výsledkom dlhoročnej práce, najrozsiahlejší z nich bola výstava Pražské módní salony,  chcela som spracovať čo najviac salónov zastúpených v našich zbierkach. O mnohých z nich sme nemali takmer žiadne informácie. Keď som s výskumom začínala, nepoznali sme ani len krstné meno Rosenbauma, zakladateľa jedného z najznámejších pražských salónov. Tak som pred 30 rokmi šla do adresárov a pátrala som, kto to ten Rosenbaum vlastne bol.

Archívy firiem ako napríklad Styl a Eva² sa počas deväťdesiatych rokov stratili alebo zničili. V prípade Rosenbauma bolo ale úžasné, že sa nám podarilo nájsť múzeum Hillwood Estate vo Washingtone, kde majú celú kolekciu jeho šiat. Spojila som sa s Howardom Vincentom Kurtzom, ktorý spracoval jeho pôsobenie v Spojených štátoch. Po Rosenbaumovej emigrácií totiž u nás nemal o jeho aktivitách v zahraničí nikto ani potuchy, aj keď sa tu a tam hovorilo, že aj za hranicami bol celkom úspešný. Takže som bola vďačná, že sa toho Howard ujal. Takýto výskum je vždy vzrušujúci. Je to ako detektívka, kde do seba jednotlivé objavy zapadajú ako mozaika. Človek báda a čaká, čo nové sa objaví. Je to pútavá práca.

Riaditeľka UPM pani Helena Koenigsmarková sa v minulosti niekoľko ráz zmienila o pláne vytvoriť Múzeum módy UPM. Má tento plán už konkrétne obrysy?

Už dlhší čas som o tom nepočula. Ale ak mám byť úprimná, ja sama mám v zásuvke niekoľko návrhov Múzea módy UPM, na ktorých sme pracovali ešte v deväťdesiatych rokoch. Do úvahy vtedy prichádzali rôzne miesta. Najskôr sme uvažovali o budove bývalého mestského sirotinca na Hradčanoch. Múzeum módy sme na tomto mieste chceli zlúčiť s Múzeum detí a hračiek. K objektu totiž patrí aj krásna záhrada, ktorú by sme mohli využívať napríklad na sprievodné programy. V tom čase sa však začala rekonštrukcia Nostického paláca a do budovy sa presťahovalo Ministerstvo kultúry ČR, ktoré si už tieto priestory ponechalo. Následne sme uvažovali o Colloredo-Mansfeldskom paláci neďaleko budovy UPM, ale palác nakoniec získala Galéria hlavného mesta Prahy. Múzeum módy by bolo určite zaujímavé a materiálu by sme mali dosť. Pokiaľ viem, v súčasnosti ale konkrétnejšie obrysy nemá.

Jednou z prvých výstav v novootvorenej budove UMP bol projekt Small Worlds zapožičaný z V&A Museum of Childhood. Plánuje UPM v budúcnosti priviesť do Prahy nové zahraničné projekty či nadviazať spoluprácu s ďalšími inštitúciami?

Už 14. februára bola otvorená výstava textilného dizajnu Šílený hedvábník Zika & Lída Ascher. Kurátorka výstavy Konstantina Hlaváčková ju pripravila v spolupráci s Victoria & Albert Museum, City Gallery v Manchestri a Musée Matisse v Nice. V roku 2005 sme tu mali krásnu výstavu hračiek Vše pro dítě, na ktorej som spolupracovala. Keby sa raz podarilo zopakovať niečo podobné, bolo by to krásne. Bola radosť na tomto projekte pracovať. Vystavovali sme detskú grafiku, knihy, školské lavice, hračky i detské odevy. Toto múzeum má naozaj množstvo materiálu. Nech sa zameriate na akúkoľvek tému, je schopné usporiadať samostatnú expozíciu.

V UMP ste ako kurátorka textilu a módy začali pracovať roku 1981. Aký význam sa týmto zbierkam pripisoval vtedy a čo sa od tej doby podľa Vás zmenilo?

Pre prístup k zbierkam textilu a hlavne módy boli osemdesiate a deväťdesiate roky priam zlomové. Ešte v osemdesiatych rokoch doznievala nedôvera oficiálnych miest k projektom spojeným s módou a jej históriou, aj keď radikálne odsúdenie módy ako buržoázneho prežitku bolo už našťastie prekonané. V múzeu sme si ale začali uvedomovať význam módy ako významného fenoménu, ktorý súvisí s komplexnou sociálnou, politickou i kultúrnou situáciou určitej historickej etapy a reflektuje spoločenské vzťahy aj postavenie indivídua. V tomto duchu sme začali koncipovať naše výstavy. Nadviazali sme kontakty so zahraničnými zbierkami a reštaurátorskými pracoviskami, začali sme spolupracovať s odevnou sekciou ICOMu a náš obzor sa rozširoval. 

Ale späť – v roku 1981 neexistovala ani stála expozícia. Mali sme jeden depozitár tu v budove, kde bola uložená celá zbierka textilu. V roku 1985 sme pri príležitosti 100. jubilea založenia múzea otvorili po dlhých rokoch novú stálu expozíciu. Zo zbierok textilu na nej bolo vystavených len pár vecí, pretože v priestoroch neboli vytvorené vhodné svetelné podmienky. Už vtedy sme však s Milenou Zeminovou, vtedajšou vedúcou našej zbierky, začali uvažovať o výstavách odevu. Naposledy sa  v UPM odev prezentoval na výbornej výstave Jiřiny Vydrovej Žena doby secese roku 1976. Vyšiel k nej úžasný katalóg, z ktorého dodnes čerpám. Medzitým nastúpila Konstantina Hlaváčková a Milena Zeminová odišla do dôchodku. Spolu sme sa napokon rozhodli pre spracovanie českej módy. Postupovali sme chronologicky, takže v roku 1989 UPM predstavilo prvý výstavný projekt tejto série: Česká móda 1780 – 1870. Bola veľmi úspešná aj kvôli tomu, že po rokoch ako prvá prezentovala historický odev.

V nasledujúcich rokoch sme pokračovali vo  výstavách odevu, ale textil a móda sa už stali súčasťou všetkých spoločných projektov UPM doma i v zahraničí. A nebolo ich málo, vymenujem napríklad výstavy České art deco v Obecnom dome v Prahe, v Padove a Bruseli, Prague Art Nouveau v rámci festivalu Europalia v Bruseli v roku 1998, Biedermeier v Hradnej jazdiarni v roku 2008 či Secese – vitální umění v Obecnom dome v roku 2013.

Knižný súbor Česká móda vznikal súbežne s výstavami alebo ako samostatný projekt?

Po otvorení výstavy Elegance 1. republiky nás oslovilo vydavateľstvo Olympia,  že chcú vydať veľkú knihu o histórii módy. Napokon som ich presvedčila, aby sa nevenovali histórii svetovej módy, ale aby postupne vydávali jednotlivé zväzky o móde, ktorá sa nosila a vytvárala  u nás. Na tento nápad teda pristúpili a začali sme.

Nakoniec jednotlivé zväzky nevychádzali celkom chronologicky: v roku 1996 sme vydali Českú módu 1918 – 1939 ako sprievodnú publikáciu k výstave Elegance 1. republiky. Následne sme sa vrátili k výstave z roku 1994 a vydali Českú módu 1870 – 1918: Od valčíku po tango. Až potom som rozšírila katalóg z našej prvej výstavy z roku 1989 a vznikla Česká móda 1780 – 1870: Pro salon i promenádu. Vo štvrtom zväzku Česká móda 1940 – 1970: Zrcadlo doby som spracovala štyridsiate roky a odev od roku 1948 bol už v réžii doktorky Hlaváčkovej. Tá neskôr ešte vydala publikáciu Kytky v popelnici, ktorá mapuje módu a životný štýl sedemdesiatych rokov.

Takže to boli v krátkosti osudy cyklu Česká móda v Olympii. Trvalo to 12 rokov, ale myslím si že sa to podarilo a knihy dodnes poskytujú základné informácie o tunajšej móde v priebehu 200 rokov.

• 

• 

S Konstantinou Hlaváčkovou ste spracovali dejiny módy na českom území a stali sa jedným z mála zdrojov, z ktorých pri štúdiu tejto témy môžeme čerpať.

Podieľalo sa na tom celé múzeum vrátane ďalších autorov, ktorí prispievali jednotlivými kapitolami. Spomeniem napríklad Jana Mlčocha, Helenu Jarošovú, Petra Štemberu či Josefa Kroutvora, ktorý pre nás napísal krásny úvod o prvej republike. Výstavy módy a následné publikácie vznikli vďaka tomu, že múzeum reagovalo na zvyšujúci sa záujem verejnosti o túto stránku životného štýlu a vytvorilo podmienky na ich realizáciu.

A mám radosť, že dnes už naše knihy nie sú jediným zdrojom informácií o móde v Čechách. Zmieňuje sa o nej i Ludmila Kybalová v jednotlivých zväzkoch edície Odívání,  naše poznatky rozširuje Miroslava Burianová (Móda v ulicích protektorátu a Móda v kruhu času) a Národný pamiatkový ústav sa v niekoľkých publikáciách venuje spracovaniu módy v Čechách starších historických etáp.

Ako teda spätne hodnotíte svoje pôsobenie v UPM?

Ak ide o moju prácu, vždy som sa jej venovala s radosťou a tešila ma. Nespočívala vždy len vo výskume, snažila som sa taktiež čo najlepšie postarať o zbierky. V rámci integrovaného systému ochrany zbierok sa nám už počas fungovania starého depozitára podarilo získať peniaze na jeho lepšie vybavenie, dali sme postaviť regály a šaty sme začali ukladať do krabíc. Do nového depozitára v Stodůlkách sme tie krabice už len jednoducho previezli. Je úžasné prísť do nového depozitára a vidieť úložné systémy a kontrolované klimatické prostredie, ktoré poskytujú textilu a odevom najlepšie možné podmienky. Som rada, že sme do tohto stavu dospeli.

Kurátorka výstavy Eva Uchalová

Poznámky

¹Eva Uchalová (1944)je historička umenia, špecializuje sa predovšetkým na his torický textil a módu do roku 1948. V Umeleckopriemyselnom múzeu v Prahe pôsobila najskôr ako vedúca kurátorka zbierky textilu, módy a hračiek (1989 – 2009), v súčasnosti je kurátorka zbierky historického textilu a módy. Je iniciátorkou cyklu Česká móda, ktorý v rokoch 1989 – 2007 zmapoval vývoj módy na českom území prostredníctvom piatich výstav a s nimi spojených publikácií. Naň naviazala v roku 2011 výstavným a knižným projektom Pražské módní salony. Výsledky výskumu pražskej vysokej módy sprostredkúva verejnosti formou monografických štúdií. Po salóne Arnoštky Roubíčkovej a Oldřicha Rosenbauma sa zamerala na salón Hany Podolskej.

²Po znárodnení súkromných podnikov v roku 1948 boli salóny Rosenbaum a Podolská premenované na Styl a Eva.